65/1954 Zb.

Časová verzia predpisu účinná od 31.12.1954

Obsah zobrazeného právneho predpisu má informatívny charakter.

65
Vyhláška ministra zahraničných vecí
zo dňa 15. decembra 1954
o Ženevských dohovoroch zo dňa 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny
Na diplomatickej konferencii konanej v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom dojednaní medzinárodných dohôd na ochranu obetí vojny boli dojednané a dňa 12. augusta 1949 podpísané tieto medzinárodné akty:
1.
Záverečný akt diplomatickej konferencie zvolanej na vykonanie revízie Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli, Haagskeho dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú a Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny,
2.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli,
3.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori,
4.
Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami,
5.
Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny.
Podľa článku 58 dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli a obdobných článkov ostatných spomenutých dohovorov nadobudli tieto dohovory účinnosť šesť mesiacov po tom, čo boli uložené aspoň dve ratifikačné listiny, t. j. dňom 21. októbra 1950.
Československo urobilo pri podpise
a)
dohovorov uvedených pod č. 2 a 3 výhrady k článku 10 každého z obidvoch dohovorov,
b)
dohovoru uvedeného pod č. 4 výhrady k článkom 10, 12 a 85 a
c)
dohovoru uvedeného pod č. 5 výhrady k článkom 11 a 45.
Národné zhromaždenie prejavilo so spomenutými dohovormi súhlas dňa 22. februára 1950 s výhradami, ktoré boli urobené pri podpise. Dohovory schválil prezident republiky dňa 26. septembra 1950 a ratifikačné listiny Československej republiky boli uložené na Švajčiarskej spolkovej rade dňa 19. decembra 1950. Pri ratifikácii potvrdilo Československo výhrady pripojené pri podpise. Podľa článku 58 Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli a obdobných ustanovení ostatných dohovorov nadobudli štyri spomenuté dohovory medzinárodnú účinnosť pre Československú republiku dňom 19. júna 1951.
Podľa článku 59 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli nahradzuje tento dohovor vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami dohovory zo dňa 22. augusta 1864, zo dňa 6. júla 1906 a zo dňa 27. júla 1929.
Podľa článku 58 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori nahradzuje tento dohovor vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami X. Haagsky dohovor zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru z roku 1906 na vojnu námornú.
Podľa článku 134 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami nahradzuje tento dohovor vo vzťahoch medzi zmluvnými stranami dohovor zo dňa 27. júla 1929 a podľa článku 135 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami tento dohovor doplní vo vzťahoch medzi mocnosťami, ktoré sú viazané Haagskym dohovorom o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (nech už ide o dohovor zo dňa 29. júla 1899 alebo o dohovor zo dňa 18. októbra 1907) a ktoré sú zmluvnými stranami Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, hlavu II. Poriadku, pripojeného k uvedeným Haagskym dohovorom.
Podľa článku 154 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb za vojny tento dohovor doplní vo vzťahoch medzi mocnosťami, ktoré sú viazané Haagskym dohovorom o zákonoch a obyčajoch pozemnej vojny (nech už ide o dohovor zo dňa 29. júla 1899 alebo o dohovor zo dňa 18. októbra 1907) a ktoré sú zmluvnými stranami Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o ochrane civilných osôb za vojny, časti II. a III. Poriadku, pripojeného k uvedeným Haagskym dohovorom.
Autentické texty anglický a francúzsky Záverečného aktu a štyroch Ženevských dohovorov s prílohami a výhradami k nim spolu s českým prekladom vyhlasujú sa ako samostatné časti Prílohy Zbierky zákonov.*)
Okrem Československa sú až doteraz viazané vyššie uvedenými dohovormi tieto štáty:
Švajčiarsko, Juhoslávia, Monaco, Lichtenštajnsko, Chile, India, Vatikán, Filipíny, Libanón, Jordánsko, Pakistan (ktorý v ratifikačnej listine Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny urobil výhrady k čl. 44 a k čl. 68 ods. 2), Dánsko, Francúzsko, Izrael, Nórsko, Taliansko (ktorej ratifikačná listina sa nezmieňuje o výhradách urobených pri podpise), Juhoafrická únia, Guatemála, Španielsko (ktorého ratifikačná listina Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami trvá na druhej výhrade, urobenej k tomuto dohovoru pri podpise, nezmieňujúc sa o prvej výhrade, urobenej pri podpise), Belgicko (ktoré používanie Ženevských dohovorov na ochranu obetí vojny rozšírilo na územie Belgického Konga a Ruanda - Urundi), Egypt, Japonsko, Mexiko, El Salvador, Luxembursko (ktoré odvolalo svoju výhradu), Rakúsko, San Marino, Sýria, južný Vietnam, Nicaragua, Švédsko, Turecko, Liberia, Kuba, Zväz sovietskych socialistických republík, Rumunská ľudová republika, Bulharská ľudová republika, Ukrajinská sovietska socialistická republika, Bieloruská sovietska socialistická republika, Holandsko, Maďarská ľudová republika, Ecuador, západné Nemecko a Poľská ľudová republika.
David v. r.
Príloha vyhlášky ministra zahraničných vecí zo dňa 15. decembra 1954, č. 65/1954 Zb., o Ženevských dohovoroch zo dňa 12. augusta 1949 na ochranu obetí vojny.
ZÁVEREČNÝ AKT Diplomatickej konferencie svolanej na vykonanie revízie
Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli,
Haagskeho dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú,
Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie
Dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny.*)
(Preklad.)
ZÁVEREČNÝ AKT
DIPLOMATICKEJ KONFERENCIE
svolanej na vykonanie revízie
Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli,
Haagskeho dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú,
Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a na dojednanie
Dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny.
Konferencia svolaná Švajčiarskou spolkovou radou za účelom revízie
Ženevského dohovoru zo dňa 27. júla 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli,
Haagského dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru zo dňa 6. júla 1906 na vojnu námornú,
Dohovoru uzavretého v Ženeve dňa 27. júla 1929 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a
na dojednanie dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny
rokovala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 na základe štyroch návrhov dohovorov prerokovaných a schválených XVII. medzinárodnou konferenciou Červeného kríža, ktorá sa konala v Stockholme.
Konferencia sa usniesla na textoch týchto dohovorov:
I.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli;
II.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori;
III.
Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami;
IV.
Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny.
Tieto dohovory, ktorých text bol zhotovený v jazykoch francúzskom a anglickom, sú pripojené k tomuto aktu. Oficiálny preklad týchto dohovorov do jazyka španielskeho a ruského bude zhotovený starostlivosťou Švajčiarskej spolkovej rady.
Konferencia mimo toho prijala 11 rezolúcií, ktoré sú taktiež pripojené k tomuto Aktu,1)
NA DÔKAZ ČOHO podpísaní, riadne splnomocnení svojimi vládami, podpísali tento Záverečný akt.
Dané v Ženeve dňa 12. augusta 1949 v jazyku francúzskom a anglickom. Originál a dokumenty k nemu priložené budú uložené v archíve Švajčiarskej konfederácie.
Za AFGANISTAN:
M. Osman Amiri
N. Bammate
Mohamed Ali Cherzad
Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU ALBÁNSKU:
Halim Budo
Za ARGENTÍNU:
B. Llambi
Guillermo A. Speroni
Za AUSTRÁLIU:
W. R. Hodgson
Za RAKÚSKO:
Dr. Rud. Bluehdorn
Za BELGICKO:
Maurice Bourquin
H. Adam
M. Mineur
R. du Moulin
Za BIELORUSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU:
Podpisujem s pripojenou výhradou2)
И.Кyцeйникoв
Za REPUBLIKU BURMSKEJ ÚNIE:
Tun Hla Oung
Za BRAZÍLIU:
Joâo Pinto da Silva
Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU BULHARSKÚ:
K. B. Svetlov
Za KANADU:
Emilie Vaillancourt
Max H. Wershof
Za CHILE:
F. Cisternas Ortiz
Ramon Rodriguez
Za ČÍNU:
Wu Nan-Ju
Za KOLUMBIU:
Rafael Rocha Schloss
Za COSTA-RICU:
M. Bourla
Za KUBU:
J. de la Luz Léon
Za DÁNSKO:
Georg Cohn
Paul Ipsen
Bagge
Za EGYPT:
A. K. Safwat
M. S. Guenena
Za ECUADOR:
Alex. Gastelú
Za ŠPANIELSKO:
Luis Calderón
Markýz de Villalobar
Za SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ:
Leland Harrison
Raymund J. Yingling
Za ABESÍNSKO:
Gachaou Zelleke
Za FÍNSKO:
V. Ahokas
Za FRANCÚZSKO:
Albert Lamarle
Dr. Pierre Puyo
G. Cahen-Salvador
Za GRÉCKO:
R. Ax. Agathoclés
Za GUATEMALU:
A. Dupont-Willemin
Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU MAĎARSKÚ:
Dr. G. Haraszti
Kara Anna
Za INDIU:
B. M. Rao plukovník
P. N. Haksar
R. A. Narayanan
Za IRÁN:
Abdol Hossein Meykadeh
Za REPUBLIKU ÍRSKU:
Michael Rynne
George P. Hodnett
William M. Cashman
Za IZRAEL:
Maurice Fischer
Zvi Loker
Za TALIANSKO:
Giacinto Auriti
Ettore Baistrocchi
Mario Peruzzi
Adolfo Maresca
Za LIBANON:
Mikaoui
Za LICHTENSTEINSKO:
Gróf F. Wilczek
Za LUXEMBURSKO:
J. Sturm
Za MEXIKO:
Pedro de Alba
T. Sánchez-Hernandes
J. Orozco
Za KNIEŽATSTVO MONACKÉ:
M. Lozé
Za NICARAGUU:
Lifschitz
Za NÓRSKO:
Rolf Andersen
Za NOVÝ ZÉLAND:
B. Quentin-Baxter
Za PAKISTAN:
S. M. A. Faruki, M. G.
A. H. Shaikh
Za NIZOZEMSKO:
J. Bosch de Rosenthal
Za PERU:
Gonzalo Pizarro
Za POĽSKO:
Stanislaw Kalina
Za PORTUGALSKO:
Generál Luiz Pinto Lello
Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU RUMUNSKÚ:
E. Luca
Dr. V. Dimitriu
Octavian Feneşan
Za SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA:
Robert Craigie
W. H. Gardner
Za SVÄTÚ STOLICU:
Paul Bertoli
Charles Comte
Za ŠVÉDSKO:
Staffan Söderblom
Za ŠVAJČIARSKO:
Max Petitpierre
plukovník div. du Pasquier
Plinio Bolla
Ph. Zutter
H. Meuli
Za SÝRIU:
Omar El Djabri
A. Gennacui
Za ČESKOSLOVENSKO:
Dr. P. Winkler
Za SIAM:
L. D. Bhakdi
Za TURECKO:
Rana Tarhan
Nedim Abut
H. Mayatepek
Za UKRAJINSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU:
Podpisujem s pripojenou výhradou1)
Н. Бapaн
Za SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK:
S pripojenými výhradami2)
Н. Слaвин П. Мoрoзoв
Za URUGUAY:
Radca plukovník Hector J. Blanco
Za VENEZUELU:
A. Posse de Rivas
Za FEDERATÍVNU ĽUDOVÚ REPUBLIKU JUHOSLÁVSKU:
Konzul Pleic Ratko
(Preklad)
Vyhlásenie delegácie
Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky urobené pri podpise Záverečného aktu diplomatickej konferencie.
„Delegácia Bieloruskej socialistickej sovietskej republiky konštatuje s poľutovaním, že rezolúcia odsudzujúca užívanie prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva, ktorú predložila delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík, bola Konferenciou zamietnutá. Prijatie tejto rezolúcie, ktorá zodpovedá záujmom všetkých mierumilovných národov sveta, bolo by však značne rozšírilo úlohu a dosah Konferencie a prispelo na zabezpečenie najúčinnejšej ochrany obetiam vojny proti jej najzhubnejším dôsledkom.“
Vyhlásenie delegácie
Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky urobené pri podpise Záverečného aktu diplomatickej konferencie.
„Delegácia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky konštatuje s poľutovaním, že rezolúcia odsudzujúca užívanie prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva, ktorú predložila delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík, bola Konferenciou zamietnutá. Prijatie tejto rezolúcie, ktorá zodpovedá záujmom všetkých mierumilovných národov sveta, bolo by však značne rozšírilo úlohu a dosah tejto Konferencie a prispelo na zabezpečenie najúčinnejšej ochrany obetiam vojny proti jej najzhubnejším dôsledkom.“
Vyhlásenie delegácie
Sväzu sovietskych socialistických republík urobené pri podpise Záverečného aktu diplomatickej konferencie.
„Delegácia Sväzu sovietskych socialistických republík robí pri podpise Záverečného aktu tieto výhrady:
1.
Sovietska delegácia konštatuje s poľutovaním, že rezolúcia odsudzujúca užívanie prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva, ktorú podala, bola Konferenciou zamietnutá. Prijatie tejto rezolúcie, ktorá zodpovedá záujmom všetkých mierumilovných národov sveta, bolo by však značne posilnilo úlohu a dosah tejto Konferencie a bolo by prispelo na zabezpečenie najúčinnejšej ochrany obetiam vojny proti jej najzhubnejším dôsledkom.
2.
Pokiaľ sa týka toho, že Konferencia prijala rezolúciu, ktorá odporúča skúmať otázku zriadenia medzinárodnej organizácie, ktorá by mala nahradiť ochrannú mocnosť, vyhlasuje sovietska delegácia, že nevidí potrebu skúmať túto otázku a tým menej zriadiť takú organizáciu, lebo problém ochranných mocností je dostatočne upravený dohovormi dojednanými na tejto Konferencii.“
(Preklad)
VÝHRADY
urobené pri podpise Ženevských dohovorov zo dňa 12. augusta 1949
ALBÁNSKA ĽUDOVÁ REPUBLIKA
Malo, prvý tajomník albánskeho vyslanectva v Paríži:
1.
Dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli.
K článku 10: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, na ľudomilnú organizáciu, alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, okrem ak by s tým súhlasila mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“
2.
Dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori.
K článku 10: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, na ľudomilnú organizáciu alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, okrem ak by s tým súhlasila mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“
3.
Dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
K článku 10: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, na ľudomilnú organizáciu alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, iba ak by na to dala súhlas mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“
K článku 12: „Albánska ľudová republika je toho názoru, že v prípade, ak by zajatci boli presunutí k inej mocnosti mocnosťou, ktorá ich má v zajatí, zostane naďalej zodpovedná za aplikáciu dohovoru na týchto zajatcov mocnosť, ktorá ich zajala.“
K článku 85: „Albánska ľudová republika je toho názoru, že osoby odsúdené podľa norimberských zásad pre zločiny vojnové a zločiny proti ľudskosti v súlade so zákonodarstvom krajiny, ktorá drží zajatcov v zajatí, musia byť podrobené rovnakému režimu ako osoby odsúdené v krajine, o ktorú ide. Preto sa Albánsko nepovažuje za viazané článkom 85, pokiaľ ide o kategóriu osôb spomenutých v tejto výhrade.“
4.
Dohovor o ochrane civilných osôb za vojny.
K článku 11: „Albánska ľudová republika neuzná za regulárnu žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, na ľudomilnú organizáciu alebo na neutrálny štát, aby nahradily ochrannú mocnosť, okrem ak by s tým súhlasila mocnosť, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.“
K článku 45: „Albánska ľudová republika je toho názoru, že v prípade, ak by chránené osoby boly presunuté k inej mocnosti mocnosťou, ktorá ich drží, zostane naďalej zodpovedná za aplikáciu dohovoru na chránené osoby mocnosť, ktorá ich mala v moci.“
ARGENTÍNA
Speroni, prvý tajomník argentínskeho vyslanectva v Berne, robí túto výhradu týkajúcu sa štyroch Ženevských dohovorov:
„Argentínska vláda sledovala práce konferencie so záujmom a argentínska delegácia sa ich zúčastnila s radosťou. Úloha bola ťažká, avšak, ako to správne povedal náš predseda na záverečnej schôdzke, dosiahli sme úspech.
Argentína, pánovia, zaujala vždy priekopnícke miesto medzi mnohými inými národmi v otázkach, ktoré boly predmetom nášho rokovania. Podpíšem teda v mene svojej vlády všetky štyri dohovory a predložím ich na ratifikáciu s výhradou, že ich spoločný článok 3 bude jediný, ktorý bude možno použiť - s vylúčením všetkých ostatných - v prípade ozbrojených konfliktov, ktoré nemajú medzinárodný ráz. Podpíšem taktiež dohovor o ochrane civilných osôb s výhradou článku 68.“
BIELORUSKÁ SOVIETSKA SOCIALISTICKÁ REPUBLIKA
Kucejnikov, šéf delegácie Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky:“.
1.
Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli robí vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu:
K článku 10: „ V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Bieloruská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú chránené osoby, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“
2.
Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori robí vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu:
K článku 10: „V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Bieloruská sovietska socialistická republika za platné žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, adresované neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“
3.
Pri podpise dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami robí vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky tieto výhrady:
K článku 10: „V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci, neuzná Bieloruská sovietska socialistická republika za platné žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, adresované neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“
K článku 12: „Bieloruská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť držiaca zajatcov, ktorá ich presunula k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za použitie dohovoru na týchto zajatcov po čas, keď by boli sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“
K článku 85: „Bieloruská sovietska socialistická republika nepovažuje sa za viazanú záväzkom, ktorý vyplýva z článku 85, rozšíriť aplikáciu dohovoru na vojnových zajatcov odsúdených podľa norimberských zásad za vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti, pretože osoby odsúdené pre tieto zločiny musia byť podrobené režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú svoj trest.“
4.
Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny považuje vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky za svoju povinnosť vyhlásiť toto:
I keď sa tento dohovor nevzťahuje na civilné obyvateľstvo mimo územia obsadeného nepriateľom, a preto nezodpovedá celkom požiadavkám ľudskosti, vyhlasuje delegácia Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky, uznávajúc, že tento dohovor sleduje záujmy týkajúce sa ochrany civilného obyvateľstva v obsadenom území a v niektorých iných prípadoch, že je splnomocnená vládou Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky podpísať tento dohovor s týmito výhradami:
K článku 11: „V prípade, že nebude daný patričný súhlas vládou krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná vláda Bieloruskej sovietskej socialistickej republiky za platné žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, adresované neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.“
K článku 45: „Bieloruská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť držiaca internované osoby, ktorá by ich presunula k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru za tieto osoby po čas, po ktorý by boly sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“
BRAZÍLIA
Pinto da Silva, generálny konzul Brazílie, urobil tieto výhrady, pokiaľ ide o Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny:
„Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny želá si Brazília pripojiť dve výslovné výhrady. Pokiaľ ide o článok 44, pretože by mohol brzdiť činnosť ochrannej mocnosti, a pokiaľ ide o článok 46, pretože obsah jeho odseku 2 presahuje rámec dohovoru, ktorého hlavným a specifickým účelom je ochrana osôb a nie však ich hmotného majetku.“
BULHARSKÁ ĽUDOVÁ REPUBLIKA“.
Kosta B. Svetlov, bulharský vyslanec vo Švajčiarsku, robí toto vyhlásenie:
„Ako splnomocnenec vlády Bulharskej ľudovej republiky mám príjemnú povinnosť vysloviť tu svoje uspokojenie nad tým, že som sa mohol zúčastniť na vypracovaní humanitného aktu najväčšej medzinárodnej dôležitosti, aktu a dohovorov o ochrane všetkých obetí vojny.
Jednako však vyslovujem želanie, aby ich vôbec nebolo treba použiť, t.j. aby sme všetci rozvinuli všetko svoje úsilie na zabránenie novej vojny, aby nebolo obetí, ktorým by mala byť poskytnutá pomoc podľa ustanovení niektorého z týchto dohovorov.
Musím predovšetkým vysloviť hlbokú ľútosť nad tým, že väčšina diplomatickej konferencie neprijala návrh sovietskej delegácie týkajúci sa bezpodmienečného zákazu atómových zbraní a ostatných zbraní hromadného vyhladzovania obyvateľstva“.
Pri podpise dohovorov robí teda vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť dohovorov:“.
1.
Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny zo dňa 12. augusta 1949:
Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť dohovoru:
K článku 11: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné, ak mocnosť držiaca civilné osoby za vojny, obráti sa na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu za tým účelom, aby jej sverila ich ochranu bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú príslušníkmi.“
K článku 45: „Bulharská ľudová republika neuzná, že by mocnosť držiaca internované civilné osoby za vojny, ktorá by tieto osoby presunula k inej mocnosti, ktorá dala súhlas na ich prijatie, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu pravidiel dohovoru na uvedené osoby po čas, po ktorý sú u tejto druhej mocnosti.“
2.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori zo dňa 12. augusta 1949.
Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou dohovoru:
K článku 10: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné to, ak sa mocnosť držiaca ranených, nemocných a stroskotancov alebo zdravotnícky personál ozbrojených síl na mori obráti na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu za tým účelom, aby jej sverila ich ochranu, bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú príslušníkmi.“
3.
Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami zo dňa 12. augusta 1949.
Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky tieto výhrady, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou dohovoru:
K článku 10: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné, ak sa mocnosť držiaca vojnových zajatcov obráti na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu, aby jej sverila ich ochranu, bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú príslušníkmi.“
K článku 12: „Bulharská ľudová republika neuzná, že by mocnosť držiaca vojnových zajatcov, ktorá by tieto osoby presunula k inej mocnosti, ktorá dala súhlas na ich prijatie, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu pravidiel dohovoru na uvedené osoby po čas, po ktorý sú u druhej mocnosti.“
K článku 85: „Bulharská ľudová republika nepovažuje sa za viazanú rozšíriť použitie ustanovení vyplývajúcich z článku 85 na vojnových zajatcov odsúdených na základe zákonodarstva mocnosti, u ktorej sú zajatci v zajatí, a podľa zásad norimberského procesu za zločiny vojnové alebo za zločiny proti ľudskosti, ktoré tieto osoby spáchaly pred tým, než upadly do zajatia, pretože tieto osoby musia sa podrobiť režimu dotyčnej krajiny zavedenému pre odpykanie trestu.“
4.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli zo dňa 12. augusta 1949.
Pri podpise tohto dohovoru pripojuje vláda Bulharskej ľudovej republiky túto výhradu, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou dohovoru:
K článku 10: „Bulharská ľudová republika neuzná za platné, ak sa mocnosť držiaca ranených, nemocných alebo zdravotnícky personál ozbrojených síl v poli, obráti na neutrálnu mocnosť alebo na ľudomilnú organizáciu, aby jej sverila ich ochranu, bez súhlasu vlády krajiny, ktorej sú tieto osoby príslušníkmi.“
KANADA
Wershof, veľvyslanecký radca Vysokého komisára Kanady v Londýne, robí túto výhradu, pokiaľ ide o Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny:
„Kanada si vyhradzuje právo použiť trest smrti podľa ustanovenia článku 68, odseku druhého, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy, ktoré sú v citovanom článku uvedené.“
ŠPANIELSKO
Calderóny Martin, španielsky veľvyslanec vo Švajčiarsku, robí túto výhradu, pokiaľ ide o Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami; text tejto výhrady bol predložený v španielčine, francúzštine a angličtine:“.
„Vo veci procesných záruk a sankcií trestných i disciplinárnych zaručí Španielsko vojnovým zajatcom rovnaké zaobchádzanie, ako ustanovujú jeho zákony pre jeho vlastné národné sily.
Pod "platným právom medzinárodným„ (článok 99) hodlá Španielsko rozumieť iba právo smluvného pôvodu alebo také, ktoré by bolo vypracované dopredu organizáciami, na ktorých sa zúčastní.“
SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ
Vincent, vyslanec Spojených štátov amerických vo Švajčiarsku, robí pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny zo dňa 12. augusta 1949 toto vyhlásenie:“.
„Vláda Spojených štátov amerických úplne schvaľuje ciele, ktoré sleduje Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny.
Dostal som od svojej vlády inštrukciu, aby som podpísal tento dohovor s nižšie uvedenou výhradou k článku 68:
Spojené štáty si vyhradzujú právo používať trest smrti podľa ustanovenia článku 68, odseku druhého, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti za trestné činy, ktoré sú v citovanom článku uvedené.“
MAĎARSKÁ ĽUDOVÁ REPUBLIKA
Pani Karová robí tieto výhrady:“.
„Delegácia Maďarskej ľudovej republiky si vyhradila na schôdzke diplomatickej konferencie konanej dňa 11. augusta 1949 právo pripojiť výslovne výhrady pri podpise dohovorov, až po ich preskúmaní. Upozornila vo svojom prejave na spomenutej schôdzke, že nesúhlasí so všetkými ustanoveniami týchto dohovorov. Po podrobnom preskúmaní textov dohovorov rozhodla sa vláda Maďarskej ľudovej republiky podpísať tieto dohovory vzdor ich nedostatkom, ktoré bijú do očí, pretože je toho názoru, že dohovory predstavujú pokrok s hľadiska uskutočňovania humanitných zásad a ochrany obetí vojny.
Vláda Maďarskej ľudovej republiky je nútená konštatovať, že skutočné výsledky diplomatickej konferencie skončenej dňa 12. augusta 1949 zaostaly za očakávaním, pretože väčšina členov konferencie neprijala návrhy sovietskej delegácie týkajúce sa atomovej zbrane a ostatných prostriedkov masového vyhladzovania obyvateľstva.
Delegácia Maďarskej ľudovej republiky vzala s poľutovaním na vedomie stanovisko väčšiny konferencie, ktoré odporuje želaniu národov zapojených do boja za mier a za ich slobodu. Delegácia Maďarskej ľudovej republiky je presvedčená, že prijatie sovietskych návrhov by bolo znamenalo najúčinnejšie opatrenie na ochranu obetí vojny. Delegácia Maďarskej ľudovej republiky chce osobitne podtrhnúť základné nedostatky dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, nedostatky, na ktoré upozornila na schôdzkach konferencie štáty zúčastňujúce sa na tejto konferencii. Najmä ide o článok 4 dohovoru, podľa ktorého ustanovenia dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny nevzťahujú sa na isté osoby, pretože štát, ktorého sú príslušníkmi, nepristúpil k tomuto dohovoru. Vláda Maďarskej ľudovej republiky súdi, že tieto ustanovenia sú v rozpore s humanitnými zásadami, ktoré má dohovor zabezpečiť.
Vláda Maďarskej ľudovej republiky má taktiež závažné námietky proti článku 5 tohto dohovoru, podľa ktorého už oprávnené podozrenie z činnosti škodlivej pre bezpečnosť štátu stačí na to, aby osoby chránené boly pozbavené ochrany zabezpečenej dohovorom. Vláda Maďarskej ľudovej republiky je toho názoru, že toto ustanovenie robí vykonanie základných zásad dohovoru už vopred iluzórnym.
Výslovné výhrady vlády Maďarskej ľudovej republiky pri podpise dohovorov sú tieto:“.
1.
Podľa názoru vlády Maďarskej ľudovej republiky možno použiť ustanovenia článku 10 dohovorov “ranení a nemocní„, “námorní„ a “vojnoví zajatci„, ako i článku 11 dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, ustanovenia týkajúce sa nahradenia ochrannej mocnosti, iba v tom prípade, že už tu nie je vláda, ktorej príslušníkmi chránené osoby sú.
2.
Vláda Maďarskej ľudovej republiky nemôže schváliť ustanovenia článku 11 dohovorov “ranení a nemocní„, “námorní„ a “vojnoví zajatci„, respektíve článku 12 dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, podľa ktorých sa právomoc ochrannej mocnosti vzťahuje na výklad dohovorov.
3.
Pokiaľ ide o článok 12 dohovoru o zaobchádzaní so zajatcami, trvá vláda Maďarskej ľudovej republiky na svojom stanovisku, že v prípade presunu vojnových zajatcov od jednej mocnosti k druhej musí zodpovednosť za aplikáciu ustanovení dohovoru náležať týmto dvom mocnostiam.
4.
Delegácia Maďarskej ľudovej republiky opakuje svoj protest, ktorý za schôdzok, na ktorých bol prejednaný článok 85 dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, vzniesla za tým účelom, aby vojnoví zajatci odsúdení pre vojnové zločiny a pre zločiny proti ľudskosti podľa norimberských zásad boli podrobení rovnakému zaobchádzaniu ako zločinci odsúdení pre ostatné zločiny.
5.
Vláda Maďarskej ľudovej republiky sotrváva konečne na svojom stanovisku, ktoré vyložila k článku 45 dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, že totiž v prípade presunu chránených osôb od jednej mocnosti k druhej musí zodpovednosť za aplikáciu ustanovení dohovoru náležať obidvom týmto mocnostiam.“
IZRAEL
Kahany, delegát Izraela pri Europskom úrade Organizácie Spojených národov a Medzinárodnom komitéte Červeného kríža, robí toto vyhlásenie:
„Podľa inštrukcií, ktoré som dostal od svojej vlády, podpíšem Ženevský dohovor o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami bez akejkoľvek výhrady. Pri každej z troch ostatných dohovorov bude však môj podpis doprevádzaný výhradami, ktorých obsah je tento:“.
1.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli.
S výhradou, že Izrael, i keď rešpektuje nedotknuteľnosť odznakov a rozoznávacích znakov určených dohovorom, bude používať Červený štít Dávidov ako odznak a rozoznávací znak zdravotníckej služby svojich ozbrojených síl.
2.
Ženevský dohovor o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori.
S výhradou, že Izrael, i keď rešpektuje nedotknuteľnosť odznakov a rozpoznávacích znakov určených dohovorom, bude používať Červený štít Dávidov na zástavách, náramenných páskach, ako i na všetkom materiáli (počítajúc do toho i nemocničné lode) zdravotníckej služby.
3.
Ženevský dohovor o ochrane civilných osôb za vojny.
S výhradou, že Izrael, i keď rešpektuje nedotknuteľnosť odznakov a rozoznávacích znakov uvedených v článku 38 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, bude používať Červený štít Dávidov ako odznak a rozoznávací znak predvídaný týmto dohovorom.“
TALIANSKO
Auriti, veľvyslanec Talianska, robí toto vyhlásenie k dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami a k rezolúciám č. 6, 7 a 9 Ženevskej diplomatickej konferencie:
1. Ženevský dohovor a zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
Vláda Talianska vyhlasuje, že robí výhrady k poslednému odseku článku 66 dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
2.
Rezolúcia č. 6 Ženevskej diplomatickej konferencie.
Vzhľadom na to, že konferencia vyslovila želanie, “aby Vysoké smluvné strany sverily čo najskôr komisii znalcov úlohu preštudovať, ako najlepšie technicky zdokonaliť moderné dorozumievacie prostriedky medzi nemocničnými loďami na strane jednej a vojnovými loďami a vojenskými lietadlami na strane druhej„, vyslovuje talianská vláda nádej, že spomenutá komisia znalcov bude svolaná pokiaľ možno v budúcich mesiacoch za tým účelom, aby vypracovala medzinárodný zákonník presne upravujúci užívanie týchto prostriedkov.
Talianske branné sily práve dôkladne študujú túto otázku a boly by ochotné predložiť poprípade konkrétne technické návrhy, ktoré by mohly slúžiť za základ diskusie.
3.
Rezolúcia č. 7 diplomatickej konferencie.
Talianska vláda je ochotná urobiť všetky potrebné opatrenia, aby nemocničné lode vysielaly v častých a pravidelných prestávkach zprávy o svojej polohe, smere a rýchlosti.
4.
Rezolúcia č. 9 diplomatickej konferencie.
Pokiaľ ide o druhý odsek rezolúcie č. 9, je vláda talianska toho názoru, že telekomunikačné správy Vysokých smluvných strán majú spolupracovať, aby vytvorily systém, ako soskupovať telegramy vojnových zajatcov na uľahčenie prenosu, šifrovaných oznámení, aby sa predišlo omylom, duplikácii medzinárodného prenosu a zvýšeniu nákladov.“
LUXEMBURSKO
Sturm, luxemburský chargé d´affaires vo Švajčiarsku, pripojuje túto výhradu:
„Podpísaný delegát Veľkovojvodstva luxemburského, riadne splnomocnený svojou vládou, podpísal dnes, 8. decembra 1949 dohovor, ktorý vypracovala diplomatická konferencia v Ženeve o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami s výhradou:
"že existujúce štátne právo bude sa i naďalej vzťahovať na konania, ktoré sú v behu."
NOVÝ ZÉLAND
P.
George Robert Laking, radca veľvyslanectva Nového Zélandu vo Washingtone, robí túto výhradu:
"Vláda Nového Zélandu si želá, aby som vyhlásil pri podpise štyroch dohovorov vypracovaných diplomatickou konferenciou v Ženeve r. 1949, že si vyhradzuje svoj názor na výhrady ostatných štátov, pretože nemala dosť času na preskúmanie týchto výhrad.
Vláda Nového Zélandu si želá, aby som pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny urobil tieto výhrady:“.
1.
Nový Zéland si vyhradzuje právo použiť trest smrti podľa ustanovení článku 68, druhého odseku, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy, ktoré sú v cit. článku uvedené.
2.
Vzhľadom na to, že Valné shromaždenie Spojených národov, schválivši zásady obsiahnuté v štatúte a rozsudku norimberského súdu, poverilo Komisiu pre medzinárodné právo, aby pojala tieto zásady do všeobecnej kodifikácie trestných činov proti mieru a bezpečnosti ľudstva, vyhradzuje si Nový Zéland právo urobiť všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečil, že také trestné činy budú potrestané, bez ohľadu na ustanovenie článku 70, prvý odsek."
NIZOZEMSKO
Bosch, rytier de Rosenthal, nizozemský vyslanec vo Švajčiarsku, vyhlasuje toto:
"Moja vláda dala mi inštrukciu, aby som podpísal štyri dohovory vypracované diplomatickou konferenciou, ktorá sa konala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949. Moja vláda si však želá, aby som pripojil túto výhradu, pokiaľ ide o Ženevský dohovor týkajúci sa ochrany civilných osôb za vojny:
Nizozemské kráľovstvo si vyhradzuje právo používať trest smrti podľa ustanovenia článku 68, odseku druhého, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy v cit. článku uvedené."
POĽSKO
Przybos, poľský vyslanec vo Švajčiarsku, pripojuje tieto výhrady, pokiaľ ide o štyri Ženevské dohovory:
1.
"Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k uvedenému dohovoru s výhradou jeho článku 10.
Vláda Poľskej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným a nemocným alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi.
2.
Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k uvedenému dohovoru s výhradou jeho článku 10.
Vláda Poľskej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v ktorej moci sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným, nemocným a stroskotancom alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi.
3.
Pri podpise Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článkov 10, 12 a 85.
Pokiaľ ide o článok 10, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči vojnovým zajatcom, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi.
Pokiaľ ide o článok 12, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú vojnoví zajatci sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.
Pokiaľ ide o článok 85, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva, aby vojnoví zajatci odsúdení pre vojnové zločiny a pre zločiny proti ľudskosti v smysle zásad ustanovených v norimberských rozsudkoch, požívali výhody tohto dohovoru, pretože vojnoví zajatci odsúdení pre také zločiny majú byť podrobení predpisom o výkone trestu platným v štáte, o ktorý ide.
4.
Pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, vyhlasujem, že vláda Poľskej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 11 a 45.
Pokiaľ ide o článok 11, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči chráneným osobám, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej sú príslušníkmi.
Pokiaľ ide o článok 45, neuzná vláda Poľskej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú tieto chránené osoby sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím."
PORTUGALSKO
Goncalo Galdeira Coelho, portugalský chargé ďaffaires vo Švajčiarsku, pripojuje tieto výhrady:
"a) Článok 3, spoločný všetkým štyrom dohovorom:
Pretože nie je konkrétne vymedzené, čo treba nazývať konfliktom povahy nie však medzinárodnej, a pre prípad, že toto označenie má na zreteli iba občiansku vojnu, vyhradzuje si Portugalsko právo, pretože nie je jasne určené, od ktorého okamihu ozbrojená vzbura vo vnútri krajiny má byť považovaná za občiansku vojnu, nepoužívať v územiach podliehajúcich jeho svrchovanosti v ktorejkoľvek časti sveta ustanovenie článku 3, pokiaľ by odporovalo ustanoveniam portugalského zákona.
b)
Portugalská vláda prijíma názor obsiahnutý v citovaných článkoch iba s tou výhradou, že žiadosti mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, za neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu, aby prevzaly úlohy prislúchajúce normálne ochranným mocnostiam, sú podané so súhlasom alebo po dohode s vládou krajiny, z ktorej pochádzajú osoby, ktoré majú byť chránené (domovské krajiny).
c)
Portugalská vláda robí výhradu, pokiaľ ide o aplikáciu týchto článkov vo všetkých prípadoch, keď zákonná vláda požiadala o prímerie a prijala prímerie alebo prerušenie vojenských operácií akéjkoľvek povahy, i keď ozbrojené sily v poli ešte nekapitulovaly.
d)
Portugalská vláda prijíma názor obsiahnutý v tomto článku iba s tou výhradou, že sa v nijakom prípade nezaväzuje platiť vojnovým zajatcom ako mesačný plat sumu vyššiu než 50% služobných platov vyplácaných portugalským vojenským osobám zodpovedajúcej hodnosti a kategórie, ktoré sa nachádzajú v činnej službe v bojovej oblasti."
RUMUNSKÁ ĽUDOVÁ REPUBLIKA
Ioan Dragomir, rumunský chargé ďaffaires vo Švajčiarsku, robí toto vyhlásenie:
"1. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, pripojuje vláda Rumunskej ľudovej republiky túto výhradu:
K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení a nemocní, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
2.
Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori pripojuje vláda Rumunskej ľudovej republiky túto výhradu:
K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení, nemocní alebo stroskotanci, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
3.
Pri podpise dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami pripojuje vláda Rumunskej ľudovej republiky tieto výhrady:
K článku 10: V prípade, že nie je daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou držiacou zajatcov neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
K článku 12: Rumunská ľudová republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú zajatci a ktorá urobila ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý títo zajatci budú pod ochranou mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.
K článku 85: Rumunská ľudová republika sa nepovažuje za viazanú záväzkom, vyplývajúcim z článku 85, rozšíriť použitie dohovoru na vojnových zajatcov odsúdených v súhlase so zásadami Norimberského procesu podľa zákonodarstva mocnosti, ktorá ich má vo svojej moci, za to, že spáchali vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti, pretože tieto osoby majú byť podrobené režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú trest.
4.
Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny som splnomocnený vyhlásiť toto:
Vláda Rumunskej ľudovej republiky súdi, že tento dohovor nezodpovedá úplne požiadavkám ľudskosti, pretože sa nevzťahuje na civilné obyvateľstvo mimo územia obsadeného nepriateľom.
Jednako však, berúc do úvahy, že dohovor má za účel hájiť záujmy civilného obyvateľstva, ktoré je na obsadenom území, splnomocnila ma vláda Rumunskej ľudovej republiky, aby som podpísal spomenutý dohovor s týmito výhradami:
K článku 11: V prípade, že nebude daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Rumunská ľudová republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú chránené osoby, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
K článku 45: Rumunská ľudová republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú chránené osoby, keby previedla ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý tieto osoby budú pod ochranou mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím."
SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA
Veľmi ctihodný Sir Robert L. Craigie z Ministerstva zahraničných vecí robí toto vyhlásenie:
"Vláda Jeho Veličenstva ma poverila, aby som pripojil túto výhradu pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny:
Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska si vyhradzuje právo používať trest smrti podľa ustanovení článku 68, druhého odseku, bez ohľadu na to, či zákonodarstvo obsadeného územia v čase, keď sa začína okupácia, ustanovuje či neustanovuje trest smrti na trestné činy, ktoré sú v citovanom článku uvedené."
ČESKOSLOVENSKO
Tauber, československý vyslanec vo Švajčiarsku, pripojuje tieto výhrady:
"1. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10.
Vláda Československej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným a nemocným alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
2.
Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10.
Vláda Československej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným, nemocným a stroskotancom alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
3.
Pri podpise Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článkov 10,12 a 85.
Pokiaľ ide o článok 10, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči vojnovým zajatcom, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
Pokiaľ ide o článok 12, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú vojnoví zajatci sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.
Pokiaľ ide o článok 85, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva, aby vojnoví zajatci odsúdení pre vojnové zločiny a pre zločiny proti ľudskosti v smysle zásad určených v norimberských rozsudkoch, požívali výhody tohto dohovoru, pretože vojnoví zajatci odsúdení pre také zločiny majú byť podrobení predpisom o výkone trestu platným v štáte, o ktorý ide.
4.
Pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny vyhlasujem, že vláda Československej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 11 a 45.
Pokiaľ ide o článok 11, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči chráneným osobám, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
Pokiaľ ide o článok 45, neuzná vláda Československej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, čo i len po čas, po ktorý budú tieto chránené osoby sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím."
UKRAJINSKÁ SOVIETSKA SOCIALISTICKÁ REPUBLIKA
Bogomolec, šéf delegácie Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky:
"1. Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli pripojuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu:
K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení a nemocní, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
2.
Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori pripojuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky túto výhradu:
K článku 10: V prípade, že by nebol daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú ranení, nemocní alebo stroskotanci, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
3.
Pri podpise dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami pripojuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky tieto výhrady:
K článku 10: V prípade, že nie je daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou držiacou zajatcov neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy pripadajúce ochranným mocnostiam.
K článku 12: Ukrajinská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú zajatci a ktorá previedla ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý títo zajatci budú sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.
K článku 85: Ukrajinská sovietska socialistická republika nepovažuje sa za viazanú záväzkom vyplývajúcim z článku 85 rozšíriť použitie dohovoru na vojnových zajatcov odsúdených v súhlase so zásadami Norimberského procesu podľa zákonodarstva mocnosti, ktorá ich má vo svojej moci, za to, že spáchali vojnové zločiny alebo zločiny proti ľudskosti, pretože tieto osoby majú byť podrobené režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú trest.
4.
Pri podpise dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny považuje vláda Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky za svoju povinnosť vyhlásiť toto:
I keď sa tento dohovor nevzťahuje na civilné obyvateľstvo, ktoré je mimo územia obsadeného nepriateľom, a v dôsledku toho nezodpovedá úplne požiadavkám ľudskosti, vyhlasuje delegácia Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky, uznávajúc, že tento dohovor sleduje záujmy týkajúce sa ochrany civilného obyvateľstva v obsadenom území a v niektorých iných prípadoch, že je splnomocnená vládou Ukrajinskej sovietskej socialistickej republiky podpísať tento dohovor s týmito výhradami:
K článku 11: V prípade, že nebude daný súhlas príslušnej vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby, neuzná Ukrajinská sovietska socialistická republika za platné žiadosti adresované mocnosťou, v moci ktorej sú chránené osoby, neutrálnemu štátu alebo ľudomilnej organizácii, aby prevzaly úlohy prislúchajúce ochranným mocnostiam.
K článku 45: Ukrajinská sovietska socialistická republika neuzná, že by mocnosť, v moci ktorej sú chránené osoby, keď by previedla ich presun k inej mocnosti, bola platne oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý tieto osoby budú sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím."
SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK
Text výhrady pripojenej delegáciou SSSR k dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl.
"Pri podpise dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl robí vláda SSSR túto výhradu:
K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú ranení, nemocní alebo zdravotnícky personál, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby prevzaly funkcie prislúchajúce ochranným mocnostiam, ak na to nebude daný súhlas vlády krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby."
N.
SLAVIN.
Text výhrady pripojenej delegáciou SSSR k dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori:
"Pri podpise tohto dohovoru robí vláda SSSR túto výhradu:
1.
K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú ranení a nemocní, stroskotanci alebo zdravotnícky personál, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby prevzaly funkcie prislúchajúce ochranným mocnostiam, ak na to nedá súhlas vláda krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby."
N.
SLAVIN.
Text výhrad urobených delegáciou SSSR k dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
„Pri podpise tohto dohovoru robí vláda SSSR tieto výhrady:
1.
K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby prevzaly funkcie prislúchajúce ochranným mocnostiam, ak na to nedá súhlas vláda krajiny, ktorej príslušníkmi sú vojnoví zajatci.
K článku 12: SSSR nebude uznávať, že by mocnosť, ktorá by odovzdala druhej mocnosti vojnových zajatcov, ktorých sa zmocnila, bola platne oslobodená od zodpovednosti za dodržiavanie dohovoru čo do týchto vojnových zajatcov, pokiaľ budú pod ochranou mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.
K článku 85: SSSR nepovažuje sa za viazaný rozšíriť ochranu dohovoru vyplývajúcu z článku 85, na vojnových zajatcov odsúdených podľa zákonodarstva mocnosti, u ktorej sú v zajatí, v súhlase so zásadami Norimberského procesu za spáchanie vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, pretože zajatci takto odsúdení musia byť podrobení režimu zavedenému v krajine, o ktorú ide, pre osoby, ktoré si odpykávajú trest."
N.
SLAVIN.
Text výhrad pripojených sovietskou delegáciou k dohovoru o ochrane civilných osôb.
„Pri podpise tohto dohovoru považuje delegácia SSSR za potrebné oznámiť toto:
Napriek tomu, že sa tento dohovor nevzťahuje na civilné obyvateľstvo, ktoré je mimo územia obsadeného nepriateľom, v dôsledku čoho nezodpovedá úplne požiadavkám ľudskosti, vyhlasuje sovietska delegácia, uznávajúc, že dohovor vychádza v ústrety záujmom ochrany civilného obyvateľstva na obsadenom území i v niektorých iných prípadoch, že je splnomocnená vládou SSSR podpísať tento dohovor s týmito výhradami:
1.
K článku 10: SSSR nebude uznávať za platné, ak sa obráti mocnosť, v moci ktorej sú chránené osoby, na neutrálny štát alebo na ľudomilnú organizáciu so žiadosťou, aby na seba vzaly funkcie vykonávané ochrannou mocnosťou, ak na to nedá súhlas vláda krajiny, ktorej príslušníkmi sú chránené osoby.
2.
K článku 45: SSSR nebude uznávať, že by mocnosť odovzdajúc druhej mocnosti chránené osoby nachádzajúce sa v jej moci bola platne oslobodená od zodpovednosti za dodržiavanie dohovoru čo do presunutých osôb po čas, pokiaľ sú v starostlivosti mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“
N.
SLAVIN.
FEDERATÍVNA JUHOSLÁVSKA ĽUDOVÁ REPUBLIKA
Milan Ristič, juhoslávsky vyslanec vo Švajčiarsku, robí toto vyhlásenie:
1. Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10.
Vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, smerujúca k tomu, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzala funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným a nemocným alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
2.
Pri podpise Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori, vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou jeho článku 10.
Vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky neuzná, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú ranení a nemocní, smerujúca k tomu, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré podľa tohto dohovoru prislúchajú ochranným mocnostiam voči raneným, nemocným a stroskotancom alebo voči členom zdravotníckeho a duchovného personálu, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
3.
Pri podpise Ženevského dohovoru o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 10 a 12.
Pokiaľ ide o článok 10, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzala funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči vojnovým zajatcom, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
Pokiaľ ide o článok 12, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun zajatcov, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru, po čas, po ktorý budú vojnoví zajatci sverení mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.
4.
Pri podpise Ženevského dohovoru o ochrane civilných osôb za vojny, vyhlasujem, že vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky pristupuje k tomuto dohovoru s výhradou článkov 11 a 45.
Pokiaľ ide o článok 11, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva žiadosť mocnosti, v moci ktorej sú chránené osoby, aby neutrálny štát alebo medzinárodná organizácia alebo ľudomilná organizácia prevzaly funkcie, ktoré prislúchajú podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam voči chráneným osobám, ak na to nedá svoj súhlas vláda, ktorej príslušníkmi sú.
Pokiaľ ide o článok 45, neuzná vláda Federatívnej Juhoslávskej ľudovej republiky, že je podľa práva, aby mocnosť, ktorá vykonáva presun chránených osôb, bola oslobodená od zodpovednosti za aplikáciu dohovoru po čas, po ktorý budú tieto chránené osoby sverené mocnosti, ktorá súhlasila s ich prijatím.“
PRÍLOHA II
(Preklad.)
ŽENEVSKÝ DOHOVOR o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli zo dňa 12. augusta 1949
Podpísaní splnomocnenci vlád zastúpených na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom revízie Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli zo dňa 27. júla 1929, dohodli sa na tomto:
Kapitola I
Všeobecné ustanovenia
Článok 1
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že budú zachovávať tento dohovor a že zabezpečia jeho zachovávanie za každých okolností.
Článok 2
Nehľadiac na ustanovenia, ktoré majú nadobudnúť účinnosť už v mieri, bude sa tento dohovor vzťahovať na všetky prípady vyhlásenej vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu, vzniknutého medzi dvoma alebo viacerými Vysokými smluvnými stranami, i keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich.
Dohovor sa bude taktiež vzťahovať na všetky prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie celého územia niektorej Vysokej smluvnej strany, i keď sa táto okupácia nestretne so žiadnym vojenským odporom.
Ak nie je niektorá z mocností zúčastňujúcich sa na konflikte stranou tohto dohovoru, zostanú mocnosti, ktoré sú jeho stranami, napriek tomu ním viazané vo svojich vzájomných vzťahoch. Budú okrem toho viazané týmto dohovorom voči spomenutej mocnosti, ak prijme táto jeho ustanovenia a ak sa bude nimi spravovať.
Článok 3
V prípade ozbrojeného konfliktu, ktorý nemá medzinárodný ráz a ktorý vznikne na území niektorej z Vysokých smluvných strán, bude každá zo strán v konflikte zaviazaná spravovať sa aspoň týmito ustanoveniami:
1.
S osobami, ktoré sa priamo nezúčastnia na nepriateľstve, včítane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí složili zbrane, a osôb, ktoré boly vyradené z boja nemocou, zranením, zadržaním alebo akoukoľvek inou príčinou, bude sa zaobchádzať za každých okolností ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného či už na rase, farbe, náboženstve alebo viere, na pohlaví, rode alebo majetku alebo na akomkoľvek inom obdobnom znaku.
Preto sú a zostávajú zakázané v každom čase a na každom mieste, pokiaľ ide o osoby hore spomenuté:
a)
útoky na život a zdravie, najmä vražda vo všetkých formách, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie, trýznenie a mučenie,
b)
branie rukojemníkov,
c)
útoky proti osobnej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie,
d)
odsúdenie a vykonanie popravy bez predchádzajúceho rozsudku vyneseného riadne ustanoveným súdom, poskytujúcim súdnu záruku uznanú civilizovanými národmi za nevyhnutnú.
2.
Ranení a nemocní budú posbieraní a ošetrení.
Nestranná ľudomilná organizácia, ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, môže ponúknuť svoje služby stranám v konflikte.
Strany v konflikte sa okrem toho vynasnažia, aby osobitnými dohodami boly uvedené do účinnosti všetky ostatné ustanovenia tohto dohovoru alebo jeho časť.
Použitie predchádzajúcich ustanovení nebude mať vplyv na právne postavenie strán v konflikte.
Článok 4
Neutrálne mocnosti použijú analogicky ustanovenia tohto dohovoru na ranených a nemocných, ako aj na členov zdravotníckeho a duchovného personálu, prislúchajúcich k ozbrojeným silám strán v konflikte, ktorí budú prijatí alebo internovaní na ich území, a taktiež na nájdených mŕtvych.
Článok 5
Na chránené osoby, ktoré padly do moci nepriateľskej strany, bude sa tento dohovor používať až do chvíle ich konečnej repatriácie.
Článok 6
Okrem dohôd výslovne uvedených v článkoch 10, 15, 23, 28, 31, 36, 37 a 52 môžu Vysoké smluvné strany uzavrieť iné osobitné dohody o všetkých otázkach, ktoré budú považovať za vhodné upraviť osobitne. Nijaká osobitná dohoda nesmie byť na ujmu postaveniu ranených a nemocných, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, ako je upravené týmto dohovorom, ani obmedzovať práva týmto dohovorom im zabezpečené.
Ranení a nemocní, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, budú požívať výhody týchto dohôd tak dlho, dokiaľ sa bude tento dohovor na nich vzťahovať okrem prípadu, že by spomenuté dohody alebo dohody neskoršie obsahovaly výslovne ustanovenia opačné a vyjmúc priaznivejšie opatrenia urobené v ich prospech jednou alebo druhou zo strán v konflikte.
Článok 7
Ranení a nemocní, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, nemôžu sa v nijakom prípade zriecť zčasti alebo celkom práv, ktoré im zabezpečuje tento dohovor, poprípade osobitné dohody spomenuté v predchádzajúcom článku.
Článok 8
Tento dohovor sa bude vykonávať za pomoci a pod dohľadom ochranných mocností poverených hájením záujmov strán v konflikte. Za tým účelom môžu ochranné mocnosti vymenúvať, popri svojom diplomatickom a konzulárnom personále, delegátov zo svojich príslušníkov alebo z príslušníkov iných neutrálnych mocností. Vymenúvanie týchto delegátov podlieha schváleniu mocnosti, u ktorej budú vykonávať svoje poslanie.
Strany v konflikte uľahčia čo možno v najväčšej miere úlohu zástupcov alebo delegátov ochranných mocností.
Zástupcovia alebo delegáti ochranných mocností nesmú v nijakom prípade prekročiť hranice svojho poslania, ako je dané týmto dohovorom; budú najmä brať zreteľ na naliehavé potreby bezpečnosti štátu, u ktorého vykonávajú svoju funkciu. Jedine naliehavé vojenské potreby môžu byť výnimočne a na prechodný čas dôvodom pre obmedzenie ich činnosti.
Článok 9
Ustanovenia tohto dohovoru nie sú na prekážku ľudomilnej činnosti, ktorú by so súhlasom zúčastnených strán v konflikte rozvinul Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo akákoľvek iná nestranná ľudomilná organizácia na ochranu ranených a nemocných, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu a za tým účelom, aby im bola poskytnutá pomoc.
Článok 10
Vysoké smluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sveria úlohy, pripadajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, organizácii poskytujúcej všetky záruky nestrannosti a účinnosti.
Ak ranení a nemocní alebo členovia zdravotníckeho a duchovného personálu z akéhokoľvek dôvodu nepožívajú alebo prestanú požívať výhody činnosti ochrannej mocnosti alebo organizácie určenej podľa prvého odseku, požiada mocnosť, v moci ktorej sú, buď niektorý neutrálny štát alebo takú organizáciu, aby prevzaly funkcie prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam vymenovaným stranami, ktoré sa zúčastnia na konflikte.
Ak nemožno takto zabezpečiť ochranu, musí požiadať mocnosť, v moci ktorej sú tieto osoby, niektorú ľudomilnú organizáciu ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, aby prevzaly ľudomilné úlohy prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam alebo musí prijať, s výhradou ustanovení tohto článku, ponuku služieb urobenú takou organizáciou.
Každá neutrálna mocnosť alebo každá organizácia, ktorá bude vyzvaná zúčastnenou mocnosťou alebo sa sama ponúkne na ciele shora spomenuté, musí si byť vedomá pri svojej činnosti zodpovednosti voči strane v konflikte, ku ktorej patria osoby chránené týmto dohovorom, a musí dávať dostatočnú záruku, že je schopná prevziať spomenuté funkcie a nestranne ich plniť.
Predchádzajúce ustanovenie nemožno zmeniť osobitnou dohodou medzi mocnosťami, z ktorých jedna by bola, hoc i len prechodne, obmedzená vo svojej voľnosti konania s inou mocnosťou alebo s jej spojencami následkom vojenských udalostí, najmä v prípade okupácie celého alebo podstatnej časti svojho územia.
Kdekoľvek je v tomto dohovore zmienka o ochrannej mocnosti, vzťahuje sa táto zmienka aj na organizácie, ktoré ju vo smysle tohto článku nahradzujú.
Článok 11
Vo všetkých prípadoch, keď to budú ochranné mocnosti považovať za prospešné v záujme chránených osôb, najmä v prípade neshody medzi stranami v konflikte o použití alebo výklade ustanovení tohoto dohovoru, poskytnú ochranné mocnosti svoje dobré služby na urovnanie sporu.
Za tým účelom môže každá z ochranných mocností navrhnúť z podnetu niektorej strany alebo z vlastnej vôle stranám v konflikte schôdzku ich zástupcov, najmä úradov majúcich starostlivosť o ranených a nemocných, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, poprípade na vhodne zvolenom neutrálnom území. Strany v konflikte sú povinné vyhovieť návrhom, ktoré im boly v tom smere urobené. Ochranné mocnosti môžu eventuálne navrhnúť stranám v konflikte na schválenie osobnosť, prislúchajúcu k niektorej neutrálnej mocnosti alebo osobnosť, vyslanú Medzinárodným komitétom Červeného kríža, ktorá bude pozvaná na účasť v tejto schôdzke.
Kapitola II
Ranení a nemocní
Článok 12
Príslušníci ozbrojených síl a ostatné osoby spomenuté v nasledujúcom článku, ktorí sú zranení alebo nemocní, musia byť za každých okolností rešpektovaní a chránení.
Strana v konflikte, do moci ktorej padnú, bude s nimi zaobchádzať a o nich sa starať ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného na pohlaví, rase, národnosti, náboženstve, politickom presvedčení alebo na akomkoľvek inom podobnom znaku. Prísne je zakázaný akýkoľvek útok na ich život alebo na ich osobu, najmä nesmú byť dobití alebo vyhladení, podrobení mučeniu, nesmú byť na nich konané biologické pokusy, nesmú byť zámerne ponechaní bez lekárskej pomoci a ošetrenia ani vystavení na ten účel vytvorenému nebezpečenstvu nákazy alebo infekcie.
Jedine dôvody lekárskej naliehavosti ospravedlňujú ošetrenie v prednostnom poradí.
So ženami sa bude zaobchádzať so všetkými osobitnými ohľadmi prislúchajúcimi ich pohlaviu.
Strana v konflikte, ktorá je nútená zanechať ranených alebo nemocných svojmu protivníkovi, ponechá s nimi, pokiaľ to dovolia vojenské potreby, časť svojho zdravotníckeho personálu a materiálu, aby pomáhal pri ich ošetrovaní.
Článok 13
Tento dohovor sa týka ranených a nemocných patriacich do týchto kategórií:
1.
príslušníci ozbrojených síl niektorej strany v konflikte, ako aj príslušníci milícií a dobrovoľníckych sborov, ktoré sú súčasťou týchto ozbrojených síl,
2.
príslušníci iných milícií a príslušníci iných dobrovoľníckych sborov, včítane príslušníkov organizovaných hnutí odporu, ktorí prináležia k niektorej strane v konflikte, a sú činní na svojom vlastnom území alebo mimo neho, i keď toto územie je obsadené, pokiaľ tieto milície alebo dobrovoľnícke sbory, včítane organizovaných hnutí odporu, vyhovujú týmto podmienkam:
a)
ak majú na čele osobu zodpovednú za svojich podriadených,
b)
ak majú pevný rozpoznávací znak viditeľný na diaľku,
c)
ak nosia otvorene zbraň,
d)
ak zachovávajú pri svojich úkonoch zákony a obyčaje vojnové;
3.
príslušníci pravidelných ozbrojených síl, ktorí sa hlásia k vláde alebo k moci, ktorú neuznáva mocnosť, ktorá ich drží,
4.
osoby, ktoré sprevádzajú ozbrojené sily, nie sú však priamo ich súčasťou, ako civilní členovia posádok vojenských letúnov, vojnoví korešpondenti, dodavatelia, členovia pracovných jednotiek a služieb, majúci na starosti starostlivosť o blaho vojenských osôb, pod podmienkou, že na to dostali povolenie od ozbrojených síl, ktoré sprevádzajú,
5.
členovia lodných posádok, včítane veliteľov, lodivodov a učňov obchodných lodí a posádky civilného letectva strán v konflikte, ktorí nepožívajú výhody priaznivejšieho zaobchádzania podľa iných ustanovení medzinárodného práva,
6.
obyvatelia neobsadeného územia, ktorí sa pri príchode nepriateľa z vlastného popudu chopia zbrane, aby bojovali proti prenikajúcemu vojsku, bez toho že by mali čas sa ustaviť v pravidelné ozbrojené sily, ak nosia otvorene zbrane a zachovávajú zákony a obyčaje vojnové.
Článok 14
S výhradou ustanovení predchádzajúceho článku stanú sa ranení a nemocní niektorej vojnuvedúcej strany, ktorí padnú do moci nepriateľa, vojnovými zajatcami a budú sa na nich vzťahovať pravidlá medzinárodného práva týkajúce sa vojnových zajatcov.
Článok 15
V každom čase a najmä po boji urobia strany v konflikte bez meškania všetky možné opatrenia, aby vyhľadaly a sobraly ranených a nemocných, aby ich chránily proti plieneniu a špatnému zaobchádzaniu a aby im zabezpečily potrebné ošetrenie, ako aj aby vyhľadaly mŕtvych a zamedzily ich olúpenie.
Kedykoľvek to dovolia okolnosti, bude dojednané prímerie, zastavenie paľby alebo miestne dohody, aby bolo možno odniesť, vymeniť a prepraviť ranených, ktorí zostali na bojišti.
Miestne dohody môžu byť taktiež uzavreté medzi stranami v konflikte za účelom evakuácie alebo výmeny ranených a nemocných z obliehaného alebo obkľúčeného územia a za účelom prevozu zdravotníckeho a duchovného personálu a zdravotníckeho materiálu dopraveného do tohto územia.
Článok 16
Strany v konflikte zhotovia čo možno v najkratšej lehote súpis všetkých údajov potrebných na zistenie totožnosti ranených, nemocných a mŕtvych nepriateľskej strany, ktorí sa dostali do ich moci. Tieto údaje budú podľa možnosti obsahovať:
a)
označenie mocnosti, ku ktorej náležia,
b)
vojenský útvar alebo matričné číslo,
c)
priezvisko,
d)
krstné meno alebo mená,
e)
dátum narodenia,
f)
iné údaje z preukazu alebo štítku totožnosti,
g)
dátum a miesto zajatia alebo úmrtia,
h)
údaje o zraneniach, nemoci alebo o príčine smrti.
Údaje shora uvedené budú oznámené čo možno v najkratšej lehote Informačnej kancelárii spomenutej v článku 122 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, ktorá ich zašle mocnosti, ku ktorej zajatci náležia, prostredníctvom ochrannej mocnosti a Ústrednej kancelárie pre vojnových zajatcov.
Strany v konflikte vystavia a navzájom si zašlú cestou udanou v predchádzajúcom odseku úmrtné listy alebo soznamy zomretých, riadne overené. Soberú a navzájom si taktiež zašlú prostredníctvom tej istej kancelárie polovicu dvojitého štítku totožnosti, závety alebo iné dokumenty dôležité pre rodinu zomretého, peňažné sumy a vôbec všetky predmety majúce nejakú vlastnú cenu, alebo hodnotu citovú, ktoré sa nájdu u mŕtvych. Tieto predmety, ako i veci, ktorých majiteľ nebol zistený, odošlú sa v zapečatených balíkoch spolu s vyhlásením o všetkých podrobnostiach, potrebných na zistenie zomretého majiteľa, ako i s úplným inventárom balíka.
Článok 17
Strany v konflikte budú dbať na to, aby pred pohrebom alebo spopolnením zomretých, konaným jednotlive, bola, pokiaľ to len okolnosti dovolia, vykonaná starostlivá a pokiaľ možno lekárska ohliadka mŕtvych za tým účelom, aby bola zistená smrť i totožnosť a aby bolo umožnené podať o tom zprávu. Polovica dvojitého štítku totožnosti alebo štítok sám, ak ide o štítok jednoduchý, ponechá sa u mŕtveho.
Telá sa smú spopolniť iba z naliehavých zdravotných dôvodov alebo pohnútok vyplývajúcich z náboženstva zomretého. V prípade spopolnenia budú na úmrtnom liste alebo na overenom sozname zomretých podrobne udané okolnosti a dôvody spopolnenia.
Strany v konflikte budú dbať okrem toho na to, aby mŕtvi boli pochovaní s úctou, pokiaľ možno podľa náboženstva, ku ktorému patrili, aby ich hroby boly rešpektované a aby boly pokiaľ možno soskupené podľa národnosti zomretých, vhodne udržované a označené tak, aby ich bolo možno vždy nájsť. Na ten účel zriadia na začiatku nepriateľstva Úradnú správu pre evidenciu hrobov, aby bolo možno vykonať poprípade exhumácie, zistenie totožnosti mŕtvych, nech už sú hroby umiestené kdekoľvek, a eventuálne ich prevezenie do vlasti. Tieto ustanovenia platia taktiež pre popol, ktorý bude Správou pre evidenciu vojnových hrobov uchovaný až do chvíle, keď krajina pôvodu oznámi konečné rozhodnutie v tejto veci.
Len čo to okolnosti dovolia a najneskoršie pri skončení nepriateľstva, vymenia si navzájom tieto Správy hrobov prostredníctvom Informačnej kancelárie, spomenutej v druhom odseku článku 16, soznamy udávajúce presne miesto a označenie hrobov, ako aj informácie o mŕtvych v nich pochovaných.
Článok 18
Vojenský úrad môže sa obrátiť na okolných obyvateľov so samaritánskou výzvou, aby dobrovoľne sobrali a ošetrili pod jeho dohľadom ranených a nemocných, a poskytnúť za to osobám, ktoré poslúchnu túto výzvu, potrebnú ochranu a úľavu. V prípade, že by nepriateľská strana dobyla alebo zpäť získala moc nad týmto krajom, poskytne týmto osobám rovnakú ochranu a rovnaké úľavy.
Vojenský úrad musí dovoliť obyvateľom a pomocným spoločnostiam i v napadnutých alebo obsadených krajoch, aby zo svojej vlastnej vôle sbierali a ošetrovali ranených a nemocných, nech už sú príslušníkmi ktoréhokoľvek národa. Civilné obyvateľstvo je povinné rešpektovať týchto ranených a nemocných a najmä nedopúšťať sa na nich nijakého násilia.
Nikto nesmie trpieť ujmu alebo byť odsúdený za to, že ošetroval ranených alebo nemocných.
Ustanovenia tohto článku neoslobodzujú okupačnú mocnosť od záväzkov postarať sa o ranených a nemocných ako s telesnej tak s duševnej stránky.
Kapitola III
Zdravotnícke útvary a ústavy
Článok 19
Stále ústavy a pohyblivé útvary zdravotníckej služby nesmú za nijakých okolností byť napadnuté, ale musia byť vždy rešpektované a chránené stranami v konflikte. Ak sa dostanú do moci nepriateľskej strany, môžu i ďalej pokračovať vo svojej činnosti, pokiaľ mocnosť, ktorá ich zajala, sa sama nepostará o potrebné ošetrenie ranených a nemocných, ktorí sú v týchto ústavoch a útvaroch.
Kompetentné úrady budú bdieť nad tým, aby tieto zdravotnícke ústavy a útvary boly pokiaľ možno umiestené tak, aby eventuálne útoky proti vojenským cieľom nemohly ohroziť tieto zdravotnícke ústavy a útvary.
Článok 20
Nemocničné lode, ktoré majú nárok na ochranu podľa Ženevského dohovoru z 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori, nesmú byť napadnuté s pevniny.
Článok 21
Ochrana, ktorá prislúcha stálym ústavom a pohyblivým zdravotníckym útvarom zdravotníckej služby, zanikne iba vtedy, ak sú použité popri ich ľudomilného poslania na spáchanie činov škodiacich nepriateľovi. Ochrana môže však prestať až po výzve, ktorá určí vo všetkých prípadoch, kde je to vhodné, primeranú lehotu, ktorá uplynie bezvýsledne.
Článok 22
Okolnosti nižšie uvedené sa nebudú považovať za dôvod, aby zdravotnícky útvar alebo ústav bol pozbavený ochrany prislúchajúcej mu podľa článku 19:
1.
ak je personál útvaru alebo ústavu ozbrojený a ak užíva svoje zbrane na svoju vlastnú obranu a na obranu svojich ranených a nemocných,
2.
ak je útvar alebo ústav, nemajúci ozbrojených ošetrovateľov, chránený hliadkou, strážami alebo ozbrojeným sprievodom,
3.
ak sa nájdu v útvare alebo v ústave prenosné zbrane a strelivo odobraté raneným a nemocným, ktoré dosiaľ neboly odovzdané príslušným službám,
4.
ak je v ústave alebo útvare zverolekársky personál a materiál, bez toho, že by bol jeho nedeliteľnou súčasťou,
5.
ak je ľudomilná činnosť útvaru alebo ústavu alebo jeho personálu rozšírená i na civilných ranených a nemocných.
Článok 23
Už za mieru môžu Vysoké smluvné strany, a strany v konflikte len čo vypukne nepriateľstvo, zriadiť na svojom vlastnom území, a v prípade potreby na území okupovanom, nemocničné oblasti a miesta zariadené tak, aby na nich našli ochranu pred účinkami vojny ranení a nemocní, ako i personál majúci na starosti organizáciu a správu týchto oblastí a miest a starostlivosť o osoby tam shromaždené.
Hneď od začiatku vojny i v jej priebehu môžu zúčastnené strany uzavrieť medzi sebou dohodu o uznaní týchto nemocničných oblastí a miest, ktoré zriadily. Môžu za tým účelom uviesť v skutok ustanovenia uvedené v návrhu dohody pripojenej k tomuto dohovoru s prípadnými úpravami, ktoré by považovaly za potrebné.
Ochranné mocnosti a Medzinárodný komitét Červeného kríža sa vyzývajú, aby boly nápomocné pri zriadení a uznaní týchto nemocničných oblastí a miest.
Kapitola IV
Personál
Článok 24
Zdravotnícky personál určený výhradne na vyhľadávanie, sbieranie, dopravu alebo na ošetrenie ranených a nemocných alebo na zabránenie nemociam, personál určený výlučne pre správu zdravotníckych útvarov a ústavov, ako i vojenskí duchovní pridelení k ozbrojeným silám budú za každých okolností rešpektovaní a chránení.
Článok 25
Vojenské osoby zvlášť vycvičené, aby v prípade potreby mohly byť použité ako ošetrovatelia alebo pomocní nosiči nosítok pri vyhľadávaní, odnášaní, prevážaní alebo ošetrovaní ranených a nemocných, budú taktiež rešpektované a chránené, ak plnia tieto úlohy vo chvíli, keď prídu do styku s nepriateľom alebo keď sa dostanú do jeho moci.
Článok 26
Personálu uvedenému v článku 24 je na roveň postavený personál národných spoločností Červeného kríža a iných dobrovoľných pomocných spoločností, ktoré sú riadne uznané a povolené ich vládou, pokiaľ bude zamestnaný v rovnakých funkciách ako personál uvedený v spomenutom článku, s tou podmienkou, že personál týchto spoločností podlieha vojenským zákonom a predpisom.
Každá z Vysokých smluvných strán oznámi strane druhej buď už v mieri alebo pri začatí alebo v priebehu nepriateľstva, avšak v každom prípade pred skutočným ich použitím, mená spoločností, ktoré splnomocnila, aby pod jej zodpovednosťou pomáhaly oficiálnej zdravotníckej službe jej ozbrojených síl.
Článok 27
Uznaná spoločnosť neutrálneho štátu smie poskytnúť niektorej strane v konflikte pomoc svojím personálom alebo svojimi zdravotníckymi útvarmi len po predchádzajúcom súhlase svojej vlády a s povolením strany v konflikte samotnej. Tento personál a tieto útvary budú postavené pod dohľad tejto strany v konflikte.
Neutrálna vláda oznámi spomenutý svoj súhlas nepriateľovi štátu, ktorý túto pomoc prijíma. Strana v konflikte, ktorá prijme túto pomoc, je povinná, skôr než ju akokoľvek použije, upovedomiť o tom nepriateľskú stranu.
Za nijakých okolností nemožno považovať túto pomoc za vmešovanie sa do konfliktu.
Členovia personálu spomenutého v prvom odseku musia byť opatrení, skôr než opustia neutrálnu krajinu, ku ktorej náležia, riadnymi preukazmi totožnosti uvedenými v článku 40.
Článok 28
Personál uvedený v článku 24 a 26, ktorý sa dostane do rúk nepriateľa, bude zadržaný, len pokiaľ to vyžaduje zdravotný stav, duchovná potreba a počet vojnových zajatcov.
Členovia personálu, ktorí budú takto zadržaní, nebudú považovaní za vojnových zajatcov. Budú však niemenej požívať prinajmenšom výhody všetkých ustanovení Ženevského dohovoru z 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Budú naďalej vykonávať, v rámci vojenských zákonov a predpisov mocnosti, v moci ktorej sú, pod dohľadom jej príslušných služieb a podľa svedomia svojho povolania svoju liečebnú alebo duchovnú funkciu v prospech vojnových zajatcov prislúchajúcich predovšetkým k ozbrojeným silám, ku ktorým sami patria. Budú ďalej požívať tieto výhody pri výkone svojho liečebného alebo duchovného poslania:
a)
Budú mať právo občas navštevovať vojnových zajatcov, ktorí sú v pracovných oddieloch alebo v nemocniciach položených mimo tábora. Mocnosť, v moci ktorej sú, im za tým účelom poskytne potrebné dopravné prostriedky.
b)
V každom tábore bude najstarší vojenský lekár najvyššej hodnosti zodpovedný vojenským úradom tábora za odbornú činnosť zadržaného zdravotníckeho personálu. Za tým účelom sa dohodnú strany v konflikte hneď na začiatku nepriateľstva o vzájomne si zodpovedajúcich hodnostiach svojho zdravotníckeho personálu, včítane personálu spoločností spomenutých v článku 26. Tento lekár, ako i duchovní budú mať priamy prístup k zodpovedným táborovým úradom vo všetkých otázkach týkajúcich sa ich poslania. Tieto úrady im poskytnú všetky výhody pre písomný styk v týchto otázkach.
c)
Zadržaný personál nemôže byť nútený na nijakú prácu, ktorá nesúvisí s jeho zdravotníckym alebo duchovným poslaním, hoci zostáva podrobený vnútornej disciplíne tábora, v ktorom je.
Strany v konflikte sa dohodnú v priebehu nepriateľstva o eventuálnom vystriedaní zadržaného personálu a určia podmienky jeho vykonania.
Nijaké z predchádzajúcich ustanovení neoslobodzuje mocnosť, v moci ktorej sú tieto osoby, od záväzkov, ktoré má vo veci zdravotnej a duchovnej starostlivosti o vojnových zajatcov.
Článok 29
Personál označený v článku 25, ktorý sa dostane do rúk nepriateľov, sa považuje za vojnových zajatcov, použije sa však, pokiaľ to bude potrebné, na zdravotnícku službu.
Článok 30
Personál, ktorý nebude nevyhnutne treba zadržať podľa ustanovení článku 28, bude vrátený strane v konflikte, ku ktorej náleží, len čo sa nájde nejaká cesta pre jeho návrat a len čo to dovolia vojenské potreby.
Než dôjde k vráteniu, nebude považovaný za vojnových zajatcov. Predsa však bude požívať pri najmenšom všetky výhody určené Ženevským dohovorom z 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami. Bude naďalej vykonávať svoje funkcie pod dohľadom nepriateľskej strany a bude predovšetkým použitý na ošetrovanie ranených a nemocných bojujúcej strany, ku ktorej prináleží.
Pri odchode smie si odniesť osobné hnuteľnosti, cenné predmety a nástroje, ktoré sú jeho vlastníctvom.
Článok 31
Výber osôb, ktoré budú vrátené strane v konflikte podľa ustanovení článku 30, bude vykonaný bez ohľadu na rasu, náboženstvo alebo politické presvedčenie, najvhodnejšie podľa časového poradia ich zajatia a ich zdravotného stavu.
Hneď po začatí nepriateľstva môžu strany v konflikte určiť osobitnými dohodami percento personálu, ktorý má byť zadržaný, v pomere k počtu vojnových zajatcov, ako i jeho rozdelenie po táboroch.
Článok 32
Osoby spomenuté v článku 27, ktoré sa dostanú do moci protivníkovej, nesmú byť zadržané.
Ak niet opačnej dohody, bude im dovolené vrátiť sa do vlasti alebo, ak to nie je možné, na územie tej strany v konflikte, v službách ktorej boli, len čo bude otvorená cesta pre ich návrat a len čo to dovolia vojenské potreby.
Než dôjde k ich prepusteniu, budú ďalej vykonávať službu pod dohľadom nepriateľskej strany: budú predovšetkým pridelené k ošetrovaniu ranených a nemocných tej bojujúcej strany, v službách ktorej boly.
Pri svojom odchode smú si odviezť svoje hnuteľnosti, osobné veci, cenné predmety, nástroje, zbrane a, ak možno, i dopravné prostriedky, ktoré im patria.
Strany v konflikte zabezpečia týmto osobám, pokiaľ budú v ich moci, to isté zaopatrenie, to isté ubytovanie, tie isté náležitosti a platy ako zodpovedajúcemu personálu svojej vlastnej armády. Strava má byť v každom prípade dostačujúca čo do množstva, akosti i rozmanitosti, aby im zaručila normálnu zdravotnú rovnováhu.
Kapitola V
Budovy a materiál
Článok 33
Materiál pohyblivých zdravotníckych útvarov ozbrojených síl, ktorý sa dostane do moci protivníkovej, zostane vyhradený pre ranených a nemocných.
Stavby, materiál a sklady stálych zdravotníckych zariadení ozbrojených síl zostanú podrobené vojnovým zákonom, nemôžu však byť odňaté svojmu účelu, dokiaľ sú potrebné pre starostlivosť o ranených a nemocných. Velitelia armád v poli môžu ich však použiť v prípade naliehavej vojenskej potreby, za predpokladu, že urobili predtým opatrenia potrebné na zabezpečenie blaha nemocných a ranených, ktorí sú tam ošetrovaní.
Materiál a sklady uvedené v tomto článku sa nesmú úmyselne zničiť.
Článok 34
Hnuteľný i nehnuteľný majetok pomocných spoločností, požívajúcich výhody tohto dohovoru, považuje sa za súkromné vlastníctvo.
Právo na rekvizície priznané vojnuvedúcim zákonmi a obyčajmi vojnovými bude uplatňované iba v prípadoch naliehavej potreby a až, keď je zabezpečený osud ranených a nemocných.
Kapitola VI
Zdravotnícke transporty
Článok 35
Transporty ranených a nemocných alebo zdravotníckeho materiálu treba rešpektovať a chrániť z rovnakých dôvodov ako pohyblivé zdravotnícke útvary.
Ak padnú tieto transporty alebo vozidlá do rúk nepriateľskej strany, budú podliehať zákonom vojnovým za podmienky, že strana v konflikte, ktorá sa ich zmocní, sa vo všetkých prípadoch postará o ranených a nemocných, ktorí v nich sú.
Civilný personál a všetky dopravné prostriedky pochádzajúce z rekvizícií podliehajú všeobecným pravidlám medzinárodného práva.
Článok 36
Sanitné lietadlá, to jest lietadlá výlučne používané na odvoz ranených a nemocných a pre dopravu sanitného personálu i materiálu, nesmú byť napadnuté, ale budú rešpektované vojnuvedúcimi stranami pri letoch, ktoré budú konať vo výškach, v časoch a smermi výslovne dohodnutými medzi všetkými zúčastnenými bojujúcimi stranami.
Budú zreteľne označené, popri národných farbách, rozoznávacím znakom, uvedeným v článku 38, na svojich spodných, horných i bočných plochách. Budú opatrené akýmkoľvek iným označením alebo poznávacím prostriedkom, určenými dohodou medzi vojnuvedúcimi stranami buď na začiatku alebo v priebehu nepriateľstva.
Ak nie je opačná dohoda, zakazuje sa prelet nepriateľského alebo nepriateľom obsadeného územia.
Sanitné lietadlá musia poslúchnuť každú výzvu na pristátie. Ak pristane takto lietadlo podľa rozkazu, môže pokračovať v lete so svojím osadenstvom po eventuálnej prehliadke.
Ak pristane lietadlo núdzove na území nepriateľskom alebo nepriateľom obsadenom, sú ranení, nemocní i posádka lietadla vojnovými zajatcami. So zdravotníckym personálom sa bude zaobchádzať podľa článku 24 a nasledujúcich.
Článok 37
Sanitné lietadlá strán v konflikte môžu s výhradou ustanovenia druhého odseku prelietať územia neutrálnych mocností a tam pristávať na pevnine alebo na vode v prípade potreby alebo aby tam urobily zastávku. Musia predovšetkým oznámiť neutrálnym mocnostiam prelet nad ich územím a poslúchnuť každú výzvu na pristátie na zemi alebo na vode. Budú chránené pred útokom, len ak poletia vo výške, v čase a smerom výslovne dohodnutým medzi zúčastnenými stranami v konflikte a neutrálnymi mocnosťami.
Neutrálne mocnosti môžu však určiť podmienky alebo obmedzenia, pokiaľ ide o prelet ich územia sanitnými lietadlami alebo o ich pristátie. Tieto eventuálne podmienky alebo obmedzenia budú platiť rovnakým spôsobom pre všetky bojujúce mocnosti.
Ranení alebo nemocní, vysadení so súhlasom miestneho úradu zo sanitného lietadla na neutrálnom území, budú, pokiaľ nebolo inak dojednané medzi neutrálnymi mocnosťami a stranami v konflikte, zadržaní neutrálnym štátom, keď to vyžaduje medzinárodné právo, tak aby sa nemohli znova zúčastniť na vojnových operáciách. Náklady na nemocničné ošetrovanie a internovanie snáša mocnosť, ku ktorej ranení a nemocní náležia.
Kapitola VII
Rozoznávací znak
Článok 38
Na poctu Švajčiarska bude heraldické znamenie červeného kríža na bielom poli, utvorené prevrátením spolkových farieb, podržané ako odznak a rozoznávací znak zdravotníckej služby armád.
Jednako však pre štáty, ktoré používajú už ako rozoznávací znak namiesto červeného kríža, červený polmesiac alebo červeného leva a slnce na bielom poli, budú tieto znaky taktiež pripustené v smysle tohto dohovoru.
Článok 39
Tento odznak bude umiestený pod dohľadom kompetentného vojenského veliteľstva na zástavách, na náramenných páskach a na všetkom materiále náležiacom zdravotníckej službe.
Článok 40
Personál uvedený v článku 24 a v článkoch 26 a 27 nosí na ľavom zálaktí pásku odolávajúcu vlhku s rozoznávacím znakom, vydanú kompetentným vojenským úradom a opatrenú jeho pečiatkou.
Tento personál bude mať pri sebe okrem štítku totožnosti uvedeného v článku 16 aj osobitný preukaz totožnosti opatrený rozoznávacím znakom. Tento preukaz musí odolávať vlhkosti a mať také rozmery, aby sa vošiel do vrecka. Bude vystavený v jazyku domovského štátu a bude obsahovať aspoň priezvisko, krstné mená, dátum narodenia, hodnosť a matričné číslo majiteľa. Bude v ňom uvedené, z akého dôvodu má právo na ochranu podľa tohto dohovoru. Preukaz bude opatrený fotografiou majiteľa a popri tom buď jeho podpisom alebo odtlačkom prstov alebo obidvoma zároveň. Bude na ňom pečiatka vojenského úradu.
Preukaz totožnosti bude jednotný v každej armáde a pokiaľ možno rovnakého typu v armádach Vysokých smluvných strán. Strany v konflikte môžu sa spravovať vzorom pripojeným ako príklad k tomuto dohovoru. Na začiatku nepriateľstva si zašlú navzájom vzor, ktorý budú používať. Každý preukaz totožnosti bude podľa možnosti vydaný aspoň vo dvoch exemplároch, z ktorých jeden si podrží krajina pôvodu.
V nijakom prípade nesmie byť personál vyššie uvedený pozbavený svojich odznakov alebo svojho preukazu totožnosti ani práva nosiť náramennú pásku. V prípade straty má nárok na duplikát preukazu a na to, aby mu boly vydané odznaky nové.
Článok 41
Personál označený v článku 25 nosí len pokiaľ vykonáva zdravotnícku službu bielu náramennú pásku s rozoznávacím znakom uprostred, ale menších rozmerov, vydanú a opečiatkovanú vojenským úradom.
Vojenské listiny totožnosti, ktoré bude mať tento personál u seba, budú obsahovať údaj o zdravotníckej príprave, ktorú dostal majiteľ, o prechodnej povahe jeho služby a o jeho práve nosiť náramennú pásku.
Článok 42
Zástava so znakom podľa tohto dohovoru smie byť vztýčená iba u zdravotníckych útvarov a ústavov, ktoré tento dohovor predpisuje rešpektovať, a len so súhlasom vojenského úradu.
Na pohyblivých útvaroch a na stálych ústavoch môže byť vztýčená popri tejto zástave štátna zástava strany v konflikte, ku ktorej tento ústav alebo útvar náleží.
Avšak zdravotnícke útvary, ktoré padly do moci nepriateľa, vztýčia len zástavu podľa tohto dohovoru.
Strany v konflikte vykonajú, pokiaľ to vojenské potreby dovolia, všetky potrebné opatrenia, aby urobily rozoznávacie znaky zdravotníckych útvarov a ústavov jasne viditeľnými nepriateľským silám pozemným, leteckým i námorným, aby tak bola vylúčená možnosť akejkoľvek útočnej akcie proti nim.
Článok 43
Zdravotnícke útvary neutrálnych štátov, ktorým by bolo za podmienok určených v článku 27 povolené poskytnúť služby niektorej vojnuvedúcej strane, musia vztýčiť so zástavou podľa tohto dohovoru štátnu zástavu tejto vojnuvedúcej strany, ak použije táto možnosť, ktorú jej dáva článok 42.
Ak nebráni tomu opačný rozkaz príslušného vojenského úradu, môžu za všetkých okolností vztýčiť svoju štátnu zástavu, i keď padnú do moci nepriateľskej strany.
Článok 44
Znak červeného kríža na bielom poli a slová „Červený kríž“ alebo „Ženevský kríž“ sa smú používať s výnimkou prípadov uvedených v nasledujúcich odsekoch tohto článku, ako v mieri tak i za vojny iba na označenie a na ochranu zdravotníckych útvarov a ústavov, personálu a materiálu, chránených týmto dohovorom a ostatnými medzinárodnými dohovormi upravujúcimi podobné veci. To isté platí i o odznakoch uvedených v článku 38, druhý odsek, pre štáty, ktoré ich používajú. Národné spoločnosti Červeného kríža a ostatné spoločnosti uvedené v článku 26 budú mať právo používať rozoznávací znak poskytujúci ochranu podľa tohto dohovoru iba v rámci ustanovení tohto odseku.
Národné spoločnosti Červeného kríža (Červeného polmesiaca, Červeného leva a slnca) môžu ďalej používať v mieri vo shode so svojím domácim zákonodárstvom znak Červeného kríža pre svoju inú činnosť zodpovedajúcu zásadám vysloveným na medzinárodných konferenciách Červeného kríža. Ak pokračujú v tejto činnosti i za vojny, musia používať tento znak za takých podmienok, aby nemohla vzniknúť domnienka, že si osobujú právo na ochranu podľa tohto dohovoru; odznak bude pomerne malých rozmerov a nesmie sa používať na náramenných páskach alebo na strechách budov.
Medzinárodná organizácia Červeného kríža a jeho personál riadne splnomocnený majú právo používať znak červeného kríža na bielom poli v každom čase.
Výnimočne možno používať vo shode s domácim zákonodarstvom a s výslovným súhlasom niektorej z národných spoločností Červeného kríža (Červeného polmesiaca, Červeného leva a slnca) odznak podľa tohto dohovoru v mieri na označenie vozidiel používaných ako ambulancie a na označenie záchranných staníc výlučne určených na bezplatné ošetrovanie ranených a nemocných.
Kapitola VIII
Vykonávanie dohovoru
Článok 45
Každá strana v konflikte sa postará prostredníctvom svojich hlavných veliteľov o podrobné vykonanie predchádzajúcich článkov a o to, aby prípady, na ktoré nie je pamätané, boly riešené podľa všeobecných zásad tohto dohovoru.
Článok 46
Sú zakázané represálie proti raneným, nemocným, personálu a budovám alebo materiálu, chráneným týmto dohovorom.
Článok 47
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že rozšíria čo možno najviac, v mieri i vo vojne, text tohto dohovoru vo svojich krajinách a najmä že zaradia jeho štúdium do vojenských a, ak možno, i civilných štúdijných programov, tak, aby sa jeho zásady staly známymi celému obyvateľstvu, najmä bojujúcim ozbrojených síl, zdravotníckemu personálu a vojenským duchovným.
Článok 48
Vysoké smluvné strany si navzájom zašlú prostredníctvom Švajčiarskej spolkovej rady, a za nepriateľstva prostredníctvom ochrannej mocnosti, oficiálne preklady tohto dohovoru, ako aj zákony a nariadenia, ktoré by vydaly, aby zabezpečily jeho používanie.
Kapitola IX
Stíhanie zneužitia a porušenia
Článok 49
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že urobia všetky potrebné zákonodarné opatrenia, aby určily primerané trestné sankcie postihujúce osoby, ktoré sa dopustia toho či onoho vážneho porušenia tohto dohovoru, vymedzeného v nasledujúcom článku, alebo dajú na také porušenie rozkaz.
Každá smluvná strana je povinná vypátrať osoby obvinené z toho, že sa dopustily niektorého z týchto vážnych porušení alebo že daly na to rozkaz, a musí ich postaviť pred svoje vlastné súdy, nech už je akákoľvek ich štátna príslušnosť. Môže aj, ak dá tomu prednosť, odovzdať ich v súlade s podmienkami svojho vlastného zákonodarstva na súdne stíhanie niektorej inej smluvnej strane majúcej záujem na potrestaní, pokiaľ táto smluvná strana má dostatočné obvinenia proti týmto osobám.
Každá smluvná strana urobí potrebné opatrenia, aby odstránila všetky činy, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami tohto dohovoru, a to aj iné než vážne porušenia, ktoré sú uvedené v nasledujúcom článku.
Obvinení budú za každých okolností požívať záruky súdneho konania a slobodnej obhajoby, ktoré nebudú menej priaznivé než záruky spomenuté v článku 105 a nasledujúcich Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
Článok 50
Vážnymi porušeniami uvedenými v predchádzajúcom článku môžu byť niektoré z nižeuvedených činov spáchaných na osobách alebo na majetku chránených týmto dohovorom: úmyselné zabitie, mučenie alebo neľudské zaobchádzanie, počítajúc do toho i biologické pokusy, úmyselné spôsobenie veľkého utrpenia alebo vážne telesné zranenie a ohrozenie zdravia, zničenie a prisvojenie si majetku neodôvodnené vojenskou potrebnosťou a vykonané vo veľkej miere nedovoleným a svojvoľným spôsobom.
Článok 51
Nijaká smluvná strana sa nemôže sama oslobodiť ani oslobodiť inú smluvnú stranu od zodpovednosti, ktorá postihuje ju samotnú alebo inú smluvnú stranu v dôsledku porušení spomenutých v predchádzajúcom článku.
Článok 52
Na žiadosť ktorejkoľvek strany v konflikte sa zavedie vyšetrovanie spôsobom, ktorý sa určí medzi zúčastnenými stranami, o každom tvrdenom porušení tohto dohovoru.
Ak sa nedosiahne dohoda o spôsobe vyšetrovania, shodnú sa strany na voľbe rozhodcu, ktorý určí, akým spôsobom postupovať.
Len čo sa zistí porušenie, urobia mu strany v konflikte koniec a odstránia ho čo možno najrýchlejšie.
Článok 53
Užívanie znaku alebo názvu „Červený kríž“ alebo „Ženevský kríž“ alebo iného znaku alebo názvu ich napodobňujúceho súkromnými osobami alebo obchodnými spoločnosťami alebo firmami, či už verejnými alebo súkromnými, inými než tými, ktorí na to majú právo podľa tohto dohovoru, je zakázané v každom čase, nech už má toto užívanie akýkoľvek účel a bez ohľadu na čas, kedy s týmto užívaním sa začalo.
Vzhľadom na poctu preukázanú Švajčiarsku prijatím spolkových prevrátených farieb a na možnosť zámeny švajčiarskeho štátneho znaku a rozpoznávacieho odznaku podľa tohto dohovoru, je zakázané v každom čase súkromným osobám, obchodným spoločnostiam alebo firmám užívať štátny znak Švajčiarskej konfederácie, ako aj každý iný znak ho napodobňujúci, či už ako továrenskú alebo obchodnú známku alebo ako súčasť týchto známok alebo za účelom odporujúcim obchodnej statočnosti alebo konečne za okolností, ktoré by mohly uraziť švajčiarsky národný cit.
Vysoké smluvné strany, ktoré neboly stranami Ženevského dohovoru z 27. júla 1929, môžu však povoliť tým, ktorí skôr používali odznaky, názvy alebo známky uvedené v prvom odseku, lehotu najviac troch rokov od okamihu, keď tento dohovor nadobudne účinnosť, aby prestali ich používať, za predpokladu, že v tejto lehote ich používanie nemôže za vojny vzbudiť domnienku, že má za účel poskytnúť ochranu vo smysle tohto dohovoru.
Zákaz vyslovený v prvom odseku tohto článku sa týka rovnako znakov a názvov uvedených v druhom odseku článku 38, bez toho že by tým boly dotknuté práva nadobudnuté skorším používaním.
Článok 54
Vysoké smluvné strany, ktorých doterajšie zákonodarstvo by nebolo postačujúce, urobia potrebné opatrenia, aby boly zamedzené a stíhané v každom čase zneužitia spomenuté v článku 53.
Záverečné ustanovenia
Článok 55
Tento dohovor je spísaný v jazyku anglickom a francúzskom. Obidve znenia sú rovnako záväzné.
Švajčiarska spolková rada dá vyhotoviť úradné preklady dohovoru do jazyka ruského a španielskeho.
Článok 56
Tento dohovor, ktorý bude mať dnešné dátum, môže byť podpísaný až do 12. februára 1950 v mene mocností zastúpených na konferencii, ktorá sa začala v Ženeve dňa 21. apríla 1949, ako i v mene mocností, na tejto konferencii nezastúpených, ktoré sú však stranami Ženevských dohovorov z r. 1864, z r. 1906 alebo z r. 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli.
Článok 57
Tento dohovor bude ratifikovaný čo možno najskôr a ratifikačné listiny budú uložené v Berne.
O uložení každej ratifikačnej listiny sa vyhotoví zápisnica, ktorej jeden overený odpis sa zašle Švajčiarskou spolkovou radou všetkým mocnostiam, v mene ktorých bola podpísaná alebo v mene ktorých bol oznámený prístup.
Článok 58
Tento dohovor nadobudne účinnosť šesť mesiacov potom, keď boly uložené najmenej dve ratifikačné listiny.
Neskoršie nadobudne účinnosť pre každú z Vysokých smluvných strán šesť mesiacov po uložení jej ratifikačnej listiny.
Článok 59
Tento dohovor nahradzuje dohovory z 22. augusta 1864, z 6. júla 1906 a z 27. júla 1929 vo vzťahoch medzi Vysokými smluvnými stranami.
Článok 60
Odo dňa nadobudnutia účinnosti zostane tento dohovor otvorený pre prístup každej mocnosti, v mene ktorej nebol podpísaný.
Článok 61
Prístupy sa oznámia písomne Švajčiarskej spolkovej rade a nadobudnú účinnosť šesť mesiacov potom, keď jej došly.
Švajčiarska spolková rada oznámi prístupy všetkým mocnostiam, v mene ktorých bol dohovor podpísaný alebo v mene ktorých jej bol oznámený prístup.
Článok 62
Za situácie opísanej v článkoch 2 a 3 nadobudnú uložené ratifikácie a prístupy oznámené stranami v konflikte pred začatím nepriateľstva alebo okupácie alebo po ňom ihneď účinnosť. Oznámenia o ratifikáciách alebo o prístupoch došlých od strán v konflikte urobí Švajčiarska spolková rada čo najrýchlejším spôsobom.
Článok 63
Každá z Vysokých smluvných strán bude mať možnosť vypovedať tento dohovor.
Výpoveď sa oznámi písomne Švajčiarskej spolkovej rade. Táto upovedomí o tomto oznámení vlády všetkých Vysokých smluvných strán.
Výpoveď nadobudne účinnosť jeden rok po jej oznámení Švajčiarskej spolkovej rade. Avšak výpoveď oznámená v čase, keď vypovedajúca mocnosť je zapletená do nepriateľstva, nenadobudne účinnosť, pokiaľ nebude uzavretý mier, a v nijakom prípade, pokiaľ nebudú skončené operácie spojené s prepustením a repatriáciou osôb chránených týmto dohovorom.
Výpoveď bude platiť len pre vypovedajúcu mocnosť. Nebude mať vplyv na záväzky, ktoré strany v konflikte budú i naďalej nútené dodržovať v smysle zásad medzinárodného práva, ako vyplývajú zo zvyklostí jestvujúcich medzi civilizovanými národmi, zo zákonov ľudskosti a z požiadaviek verejného svedomia.
Článok 64
Švajčiarska spolková rada dá tento dohovor zaregistrovať v Sekretariáte Organizácie Spojených národov. Švajčiarska spolková rada upovedomí aj Sekretariát Organizácie Spojených národov o všetkých ratifikáciách, prístupoch a výpovediach, ktoré došly k tomuto dohovoru.
Na DÔKAZ TOHO podpísaní, predloživší si svoje plnomocenstvá, podpísali tento dohovor.
Dané v Ženeve dňa 12. augusta 1949 v jazyku anglickom a francúzskom; originál bude uložený v archíve Švajčiarskej konfederácie. Švajčiarska spolková rada zašle overený odpis tohto dohovoru každému zo signatárnych štátov, ako i štátom, ktoré na dohovor pristúpia.
Za AFGANISTAN:
M. Osman Amiri

Za ALBÁNSKU ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenou výhradou k článku 10 1)
J. Malo

Za ARGENTÍNU:
S pripojenou výhradou2)
Guillermo A. Speroni

Za AUSTRÁLIU:
Norman R. Mighell
s výhradou ratifikácie3)

Za RAKÚSKO:
Dr. Rud. Bluehdorn

Za BELGICKO:
Maurice Bourquin

Za BIELORUSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU:
S výhradou k článku 104)
Text výhrady je pripojený.
Šéf delegácie BSSR
И.Кyцeйникoв

Za BOLÍVIU:
G. Medeiros

Za BRAZÍLIU:
Joao Pinto da Silva
Generál Floriano De Lima Brayner

Za BULHARSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenou výhradou*)
K. B. Svetlov

Za KANADU:
Max H. Wershof

Za CEYLON:
V. Coomaraswamy

Za CHILE:
F. Cisternas Ortiz

Za ČÍNU:
Wu Nan-Ju

Za KOLUMBIU:
Rafael Rocha Schloss

Za KUBU:
J. de La Luz Léon

Za DÁNSKO:
Georg Cohn
Paul Ipsen Bagge

Za EGYPT:
A. K. Safwat

Za ECUADOR:
Alex. Gastelú

Za ŠPANIELSKO:
Luis Calderón

Za SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ:
Leland Harrison
Raymund J. Yingling

Za ABESÍNSKO:
Gachaou Zelleke

Za FÍNSKO:
Reinhold Svento

Za FRANCÚZSKO:
Jacquinot
G. Cahen-Salvador

Za GRÉCKO:
M. Pesmazoglou

Za GUATEMALU:
A. Dupont-Willemin

Za MAĎARSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenými výhradami1)
Anna Kara

Za INDIU:
D. B. Desai

Za IRÁN:
A. H. Meykadeh

Za ÍRSKU REPUBLIKU:
Sean Mac Bride

Za IZRAEL:
S pripojenou výhradou2)
M. Kahany

Za TALIANSKO:
Giacinto Auriti
Ettore Baistrocchi

Za LIBANÓN:
Mikaoui

Za LICHTENŠTEJNSKO:
Gróf F. Wilczek

Za LUXEMBURSKO:
J. Sturm

Za MEXIKO:
Pedro de Alba
W. R. Castro

Za MONACKÉ KNIEŽATSTVO:
M. Lozé

Za NICARAGUU:
Ad referendum
Lifschitz

Za NÓRSKO:
Rolf Andersen

Za NOVÝ ZÉLAND:
G. R. Laking

Za PAKISTAN:
S. M. A. Faruki, M. G.
A. H. Shaikh

Za PARAGUAY:
Conrad Fehr

Za NIZOZEMSKO:
J. Bosch de Rosenthal

Za PERU:
Gonzalo Pizarro

Za REPUBLIKU FILIPÍNY:
P. Sebastian1)

Za POĽSKO:
S pripojenou výhradou2)
Julian Przybos

Za PORTUGALSKO:
S pripojenými výhradami3)
G. Caldeira Coelho

Za RUMUNSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenou výhradou4)
I. Dragomir

Za SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA:
Robert Craigie
H. A. Strutt
W. H. Gardner

Za VATIKÁN:
Philippe Bernardini

Za EL SALVADOR:
R. A. Bustamante

Za ŠVÉDSKO:
S výhradou ratifikácie J. V. kráľa švédskeho
so schválením Riksdagu
Staffan Söderblom

Za ŠVAJČIARSKO:
Max Petitpierre
Plinio Bolla
div. plukovník Du Pasquier
Ph. Zutter
H. Meuli

Za SÝRIU:
Omar El Djabri
A. Gennaoui

Za ČESKOSLOVENSKO:
S pripojenou výhradou1)
Tauber

Za TURECKO:
Rana Tarhan

Za UKRAJINSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU:
S výhradou k článku 10 2)
Text výhrady je pripojený.
Podľa plnomocenstva vlády USSR
Пpoфeccop O. Бoгoмoлeц

Za SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK:
S výhradou k čl. 10 3)
Text prílohy je pripojený.
Šéf delegácie SSSR
Н. Слaвин

Za URUGUAY:
Radca plukovník Hector J. Blanco

Za VENEZUELU:
A. Posse de Rivas

Za FEDERATÍVNU ĽUDOVÚ REPUBLIKU JUHOSLÁVIU:
S pripojenou výhradou4)
Milan Ristič
PRÍLOHA I
Návrh dohody o nemocničných oblastiach a miestach
Článok 1
Nemocničné oblasti sú striktne vyhradené osobám, spomenutým v článku 23 Ženevského dohovoru z 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, ako aj personálu, ktorý má na starosti organizáciu a správu týchto oblastí a miest a starostlivosť o osoby, ktoré sú tam sústredené.
Osoby, ktoré majú svoje stále bydlisko vnútri týchto oblastí, majú však právo tam pobývať.
Článok 2
Osoby, ktoré sú z akéhokoľvek dôvodu v nemocničnej oblasti, nesmú vykonávať nijakú prácu, ktorá je v priamej súvislosti s vojenskými operáciami alebo s výrobou vojnového materiálu, ani vnútri alebo mimo tejto oblasti.
Článok 3
Mocnosť, ktorá zriadi nemocničnú oblasť, urobí všetky potrebné opatrenia, aby tam bol zakázaný prístup všetkým osobám, ktoré nemajú právo tam vstúpiť alebo tam pobývať.
Článok 4
Nemocničné oblasti musia vyhovovať týmto podmienkam:
a)
musia zaberať len malú časť územia kontrolovaného mocnosťou, ktorá ich zriadila,
b)
musia byť riedko obývané vzhľadom na možnosť pojať ďalšie osoby,
c)
musia byť vzdialené od všetkých vojenských objektov a všetkých dôležitých priemyslových alebo správnych zariadení a tieto nesmú v nich byť,
d)
nesmú ležať v krajoch, ktoré podľa každej pravdepodobnosti môžu mať dôležitosť pre vedenie vojny.
Článok 5
Nemocničné oblasti sú podrobené týmto záväzkom:
a)
dopravné spoje a dopravné prostriedky, ktoré v nich sú, nesmú sa používať na prepravu vojenských osôb alebo vojenského materiálu, ani keď by išlo len o prechod,
b)
nesmú byť vojensky bránené za nijakých okolností.
Článok 6
Nemocničné oblasti budú označené červenými krížmi (červenými polmesiacmi, červenými levami a slncami) na bielom poli, umiestenými na okrajoch oblasti a na budovách.
V noci môžu byť taktiež označené vhodným osvetlením.
Článok 7
Už v mieri alebo hneď po vypuknutí nepriateľstva zašle každá mocnosť všetkým Vysokým smluvným stranám soznam nemocničných oblastí zriadených na území, ktoré kontroluje. Upovedomí ich o každej novej oblasti zriadenej v priebehu konfliktu.
Len čo nepriateľská strana dostane toto oznámenie, je oblasť riadne zriadená.
Ak však nepriateľská strana predpokladá, že jedna z podmienok predpísaných touto dohodou nie je zrejme splnená, môže odmietnuť uznať oblasť tým, že oznámi okamžite svoje odmietnutie strane, ktorej oblasť podlieha, alebo môže predložiť uznanie oblasti na rozhodnutie kontrolnej inštitúcii uvedenej v článku 8.
Článok 8
Každá mocnosť, ktorá uzná jednu alebo niekoľko nemocničných oblastí zriadených nepriateľskou stranou, má právo žiadať, aby jedna alebo niekoľko osobitných komisií zistily, či oblasti vyhovujú podmienkam a plnia záväzky určené v tejto dohode.
Za tým účelom budú mať členovia týchto osobitných komisií vždy voľný prístup do jednotlivých oblastí a môžu tam i trvale bývať. Budú im poskytnuté všetky výhody, aby mohli vykonávať svoju kontrolnú činnosť.
Článok 9
Keby osobitné komisie zistily skutočnosti, ktoré podľa ich mienky sú v rozpore s podmienkami tejto dohody, oznámia to ihneď mocnosti, ktorej oblasť podlieha, a určia lehotu najviac päťdňovú, aby závada bola odstránená; upovedomia o tom mocnosť, ktorá oblasť uznala.
Ak nevyhovie po uplynutí tejto lehoty mocnosť, ktorej oblasť podlieha, výzve jej adresovanej, môže nepriateľská strana vyhlásiť, že nie je viazaná touto dohodou, pokiaľ ide o spomenutú oblasť.
Článok 10
Mocnosť, ktorá zriadila jednu alebo niekoľko nemocničných oblastí a miest, ako aj odporcovia, ktorým bolo ich zriadenie oznámené, vymenúvajú osoby, ktoré budú členmi osobitných komisií, o ktorých je zmienka v článkoch 8 a 9, alebo ich dajú vymenúvať neutrálnymi štátmi.
Článok 11
Nemocničné oblasti nesmú byť za nijakých okolností predmetom útoku, ale budú vždy chránené a rešpektované stranami v konflikte.
Článok 12
V prípade okupácie územia musia byť nemocničné oblasti, ktoré tam sú, i ďalej rešpektované a musia sa používať ako také.
Okupačná mocnosť môže však zmeniť ich určenie, keď predtým zabezpečila osud osôb, ktoré tam boly umiestené.
Článok 13
Táto dohoda sa bude vzťahovať aj na miesta, ktoré by mocnosti určily na ten istý účel ako nemocničné oblasti.
PRÍLOHA III
ŽENEVSKÝ DOHOVOR o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojených síl na mori zo dňa 12. augusta 1949 *)
(Preklad.)
ŽENEVSKÝ DOHOVOR
o zlepšení osudu ranených, nemocných a stroskotancov ozbrojenýchsíl na mori zo dňa 12. augusta 1949
Podpísaní splnomocnenci vlád zastúpených na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala v Ženeve od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom revízie X. Haagského dohovoru z 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevskej dohody z r. 1906 na vojnu námornú, dohodli sa na tomto:
Kapitola I
Všeobecné ustanovenia
Článok 1
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že za každých okolností budú dodržiavať tento dohovor a zabezpečia jeho dodržovanie.
Článok 2
Nehľadiac na ustanovenia, ktoré majú nadobudnúť účinnosť už v mieri, bude sa tento dohovor vzťahovať na všetky prípady vyhlásenej vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu, vzniknutého medzi dvoma alebo viacerými Vysokými smluvnými stranami, i keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich.
Dohovor sa bude taktiež vzťahovať na všetky prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie územia niektorej Vysokej smluvnej strany, i keď sa táto okupácia nestretne s vojenským odporom.
Ak nie je niektorá z mocností zúčastniacich sa na konflikte smluvnou stranou tohto dohovoru, zostanú mocnosti, ktoré sú jeho stranami, napriek tomu ním viazané vo svojich vzájomných vzťahoch. Budú okrem toho viazané týmto dohovorom voči spomenutej mocnosti, ak prijme táto ich ustanovenia a ak sa bude podľa nich spravovať.
Článok 3
V prípade ozbrojeného konfliktu, ktorý nemá medzinárodný ráz a ktorý vznikne na území niektorej z Vysokých smluvných strán, bude každá zo strán v konflikte viazaná spravovať sa pri najmenšom týmito ustanoveniami:
1.
S osobami, ktoré sa priamo nezúčastnia nepriateľstva, včítane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí složili zbrane, a osôb, ktoré boly vyradené z boja nemocou, zranením, zadržaním alebo akoukoľvek inou príčinou, bude sa za všetkých okolností zaobchádzať ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného na rase, farbe, náboženstve alebo viere, pohlaví, rodu či majetku alebo na akomkoľvek inom obdobnom znaku.
Preto sú a zostávajú zakázané v každom čase a na každom mieste, pokiaľ ide o osoby hore spomenuté:
a)
útoky na život a zdravie, najmä vražda vo všetkých formách, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie, trýznenie a mučenie,
b)
branie rukojemníkov,
c)
útoky proti osobnej dôstojnosti, najmä ponižujúce a pokorujúce zaobchádzanie,
d)
odsúdenie a vykonanie popravy bez predchádzajúceho rozsudku vyneseného riadne ustaveným súdom, poskytujúcim súdnu záruku, uznanú civilizovanými národmi za nevyhnuteľnú.
2.
Ranení, nemocní a stroskotanci sa soberú a ošetria.
Nestranná ľudomilná organizácia, ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, môže ponúknuť svoje služby stranám v konflikte.
Strany v konflikte sa okrem toho vynasnažia, aby osobitnými dohodami boly uvedené do účinnosti všetky ostatné ustanovenia tohto dohovoru alebo ich časť.
Použitie predchádzajúcich ustanovení nebude mať vplyv na právne postavenie strán v konflikte.
Článok 4
V prípade vojnových operácií medzi pozemnými a námornými silami strán v konflikte budú použité ustanovenia tohto dohovoru len na sily na lodiach.
Na vylodené sily budú sa ihneď vzťahovať ustanovenia Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli.
Článok 5
Neutrálne mocnosti použijú analogicky ustanovenia tohto dohovoru na ranených, nemocných a stroskotancov, členov zdravotníckeho a duchovného personálu, prislúchajúcich k ozbrojeným silám strán v konflikte, ktorí budú prijatí alebo internovaní na ich území, ako i na nájdených mŕtvych.
Článok 6
Okrem dohôd výslovne uvedených v článkoch 10, 18, 31, 38, 39, 40, 43 a 53 môžu Vysoké smluvné strany uzavrieť iné osobitné dohody o všetkých otázkach, ktoré budú považovať za vhodné upraviť osobitne. Žiadna osobitná dohoda nesmie byť na ujmu postaveniu ranených, nemocných a stroskotancov, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, ako je upravené týmto dohovorom, ani obmedzovať práva zabezpečené im týmto dohovorom.
Ranení, nemocní a stroskotanci, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, budú požívať výhody týchto dohôd tak dlho, dokiaľ sa bude tento dohovor na nich vzťahovať, iba ak by spomenuté dohody alebo dohody neskoršie obsahovaly výslovné ustanovenia opačné a vyjmúc priaznivejšie opatrenia urobené v ich prospech jednou alebo druhou zo strán v konflikte.
Článok 7
Ranení, nemocní a stroskotanci, ako i členovia zdravotníckeho a duchovného personálu, nemôžu sa v žiadnom prípade zriecť zčasti alebo celkom práv, ktoré im zabezpečuje tento dohovor, poprípade osobitné dohody spomenuté v predchádzajúcom článku.
Článok 8
Tento dohovor bude sa vykonávať za pomoci a pod dozorom ochranných mocností poverených hájením záujmov strán v konflikte. Za tým účelom môžu ochranné mocnosti vymenúvať okrem svojho diplomatického a konzulárneho personálu delegátov zo svojich príslušníkov alebo z príslušníkov iných neutrálnych mocností. Vymenúvanie týchto delegátov podlieha schváleniu mocnosti, u ktorej budú vykonávať svoje poslanie.
Strany v konflikte uľahčia čo možno v najväčšej miere úlohu zástupcov alebo delegátov ochranných mocností.
Zástupcovia alebo delegáti ochranných mocností nesmú v žiadnom prípade prekročiť medze svojho poslania, ako je dané týmto dohovorom; budú najmä brať zreteľ na naliehavé potreby bezpečnosti štátu, u ktorého vykonávajú svoju funkciu. Jedine naliehavé vojenské potreby môžu byť výnimočne a na prechodný čas dôvodom pre obmedzenie ich činnosti.
Článok 9
Ustanovenia tohto dohovoru nie sú na prekážku ľudomilnej činnosti, ktorú by so súhlasom zúčastnených strán v konflikte rozvinul Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo akákoľvek iná nestranná ľudomilná organizácia na ochranu ranených, nemocných a stroskotancov, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, a za tým účelom aby im bola poskytnutá pomoc.
Článok 10
Vysoké smluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sveria úlohy prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, organizácii poskytujúcej všetky záruky nestrannosti a účinnosti.
Ak ranení, nemocní a stroskotanci alebo členovia zdravotníckeho a duchovného personálu z akéhokoľvek dôvodu nepožívajú alebo prestanú požívať výhody činnosti ochrannej mocnosti alebo organizácie určenej podľa prvého odseku, musí mocnosť, v moci ktorej sú, požiadať buď niektorý neutrálny štát alebo takú organizáciu, aby prevzaly funkcie, prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam vymenúvaným stranami v konflikte.
Ak nemožno takto zabezpečiť ochranu, musí požiadať mocnosť, u ktorej sú ranení, nemocní a stroskotanci držaní, ľudomilnú organizácie ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, aby prevzala ľudomilné úlohy, prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, alebo musí prijať s výhradami ustanovení tohto článku ponuku služieb urobenú takou organizáciou.
Každá neutrálna mocnosť alebo každá organizácia, ktorá bude vyzvaná zúčastnenou mocnosťou alebo ktorá sa sama ponúkne na ciele hore spomenuté, musí si byť vedomá pri svojej činnosti zodpovednosti voči strane v konflikte, ku ktorej patria osoby chránené týmto dohovorom, a musí dávať dostatočnú záruku, že je schopná prevziať spomenuté funkcie a nestranne ich plniť.
Predchádzajúce ustanovenie nemožno zmeniť osobitnou dohodou medzi mocnosťami, z ktorých jedna by bola, hoci len prechodne, obmedzená vo svojej voľnosti konania s inou mocnosťou alebo s jej spojencami následkom vojenských udalostí, najmä v prípade okupácie celého alebo podstatnej časti svojho územia.
Kedykoľvek je v tomto dohovore zmienka o ochrannej mocnosti, vzťahuje sa táto zmienka aj na organizácie, ktoré je v smysle tohto článku nahradzujú.
Článok 11
Vo všetkých prípadoch, keď to budú ochranné mocnosti považovať za prospešné v záujme chránených osôb, najmä v prípade neshody medzi stranami v konflikte o použití alebo o výklade ustanovení tohto dohovoru, poskytnú ochranné mocnosti svoje dobré služby na urovnania sporu.
Za tým účelom môže každá z ochranných mocností navrhnúť z podnetu niektorej strany alebo z vlastnej vôle stranám v konflikte schôdzku ich zástupcov, najmä úradov majúcich starostlivosť o ranených, nemocných a stroskotancov, ako i členov zdravotníckeho a duchovného personálu, poprípade na vhodne zvolenom neutrálnom území. Strany v konflikte sú povinné vyhovieť návrhom, ktoré im boly v tomto smere urobené. Ochranné mocnosti môžu eventuálne navrhnúť stranám v konflikte na schválenie osobnosť prislúchajúcu k niektorej neutrálnej mocnosti alebo osobnosť vyslanú Medzinárodným komitétom Červeného kríža, ktorá bude pozvaná na účasť v tejto schôdzke.
Kapitola II
Ranení, nemocní a stroskotanci
Článok 12
Príslušníci ozbrojených síl a ostatné osoby spomenuté v nasledujúcom článku, ktorí sú na mori a sú zranení, onemocnia alebo stroskotajú, musia sa za všetkých okolností rešpektovať, pričom výraz stroskotanie sa vzťahuje na každé stroskotanie, nech už k nemu dôjde za akýchkoľvek okolností, včítane núteného pristátia lietadla na mori alebo pádu do mora.
Strana v konflikte, ktorá ich bude mať v moci, bude s nimi zaobchádzať a o nich sa starať ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného na pohlaví, rase, národnosti, náboženstve, politickom presvedčení alebo na akomkoľvek inom podobnom znaku. Prísne sa zakazuje akýkoľvek útok na ich život alebo na ich osobu; najmä nesmú sa dobiť alebo vyhladiť, podrobiť mučeniu, nesmú sa na nich konať biologické pokusy, nesmú sa ponechať zámerne bez lekárskej pomoci a ošetrenia ani vystaviť nebezpečenstvu nákazy alebo infekcie na ten cieľ vytvorenému.
Jedine dôvody lekárskej naliehavosti ospravedlňujú ošetrenie v prednostnom poradí.
So ženami sa bude zaobchádzať so všetkými osobitnými ohľadmi prislúchajúcimi ich pohlaviu.
Článok 13
Tento dohovor sa týka stroskotancov, ranených a nemocných na mori, patriacich do týchto kategórií:
1.
príslušníci ozbrojených síl niektorej strany v konflikte, ako i príslušníci milícií a dobrovoľníckych sborov, ktoré sú súčasťou ozbrojených síl,
2.
príslušníci iných milícií a príslušníci iných dobrovoľníckych sborov, včítane organizovaných hnutí odporu, ktorí prináležia k niektorej strane v konflikte a sú činní na svojom vlastnom území alebo mimo neho, i keď toto územie je obsadené, pokiaľ tieto milície alebo dobrovoľnícke sbory, včítane organizovaných hnutí odporu, zodpovedajú týmto podmienkam:
a)
ak majú na čele osobu zodpovednú za svojich podriadených,
b)
ak majú pevný rozoznávací znak viditeľný na diaľku,
c)
ak nosia otvorene zbrane,
d)
ak zachovávajú pri svojich úkonoch zákony a obyčaje vojnové,
3.
príslušníci pravidelných ozbrojených síl, ktorí sa hlásia k vláde alebo k moci, ktoré neuznáva mocnosť, v moci ktorej sú,
4.
osoby, ktoré sprevádzajú ozbrojené sily, nie sú však priamo ich súčasťou, ako civilní členovia posádok vojenských lietadiel, vojnoví korešpondenti, dodávatelia, príslušníci pracovných jednotiek a služieb, majúcich na starosti starostlivosť o blaho vojenských osôb, pokiaľ na to dostali povolenie od ozbrojených síl, ktoré sprevádzajú,
5.
členovia osadenstva lodí včítane veliteľov, lodivodov a učňov obchodných lodí a osadenstva civilného letectva strán v konflikte, ktorí nepožívajú priaznivejšie zaobchádzanie podľa iných ustanovení medzinárodného práva,
6.
obyvatelia neobsadeného územia, ktoré sa pri príchode nepriateľa z vlastného popudu chopia zbrane, aby bojovali proti prenikajúcemu vojsku, bez toho že by mali čas ustaviť sa v pravidelné ozbrojené sily, ak nosia otvorene zbrane a ak dodržiavajú zákony a obyčaje vojnové.
Článok 14
Každá vojnová loď niektorej zo strán vojnuvedúcich môže požadovať, aby jej boli odovzdaní ranení, nemocní alebo stroskotanci, ktorí sú na vojenských nemocničných lodiach, na nemocničných lodiach patriacich pomocným spoločnostiam alebo súkromníkom, ako i na obchodných lodiach, jachtách a plavidlách akejkoľvek národnosti, pokiaľ zdravotný stav ranených a nemocných dovoľuje ich premiestenie a za predpokladu, že vojnová loď má zariadenie, ktoré im zabezpečí dostačujúce ošetrenie.
Článok 15
Ak sú ranení, nemocní alebo stroskotanci prevzatí na neutrálnu vojnovú loď alebo na neutrálne vojenské lietadlo, treba urobiť opatrenie, ak to vyžaduje medzinárodné právo, aby sa nemohli znovu zúčastniť na vojnových úkonoch.
Článok 16
S výhradou ustanovení článku 12 stanú sa ranení, nemocní a stroskotanci niektorej vojnovej strany, ktorí padnú do moci nepriateľa, vojnovými zajatcami a budú sa na nich vzťahovať pravidlá medzinárodného práva týkajúce sa vojnových zajatcov. Je na kaptorovi, aby rozhodol podľa okolností, či je účelné ich podžať či dopraviť do prístavu jeho vlastnej krajiny alebo do neutrálneho prístavu alebo snáď do prístavu na nepriateľskom území. V tomto poslednom prípade nebudú môcť vojnoví zajatci navrátení takto do svojej vlastnej krajiny slúžiť po čas vojny.
Článok 17
Ranení, nemocní alebo stroskotanci, ktorí budú vylodení v neutrálnom prístave so súhlasom miestnych úradov, budú, pokiaľ nebolo inak dojednané medzi neutrálnou mocnosťou a vojnuvedúcimi mocnosťami, zadržaní neutrálnou mocnosťou, keď to vyžaduje medzinárodné právo, tak aby sa nemohli znovu zúčastniť na vojnových úkonoch.
Výdavky na nemocničné ošetrovanie a na internovanie snáša mocnosť, ku ktorej ranení, nemocní a stroskotanci náležia.
Článok 18
Po každom boji urobia strany v konflikte bezodkladne všetky možné opatrenia, aby vyhľadaly a sobraly stroskotancov, ranených a nemocných, chránili ich proti plieneniu a zlému zaobchádzaniu a aby im zabezpečili potrebné ošetrenie, ako i aby vyhľadaly mŕtvych a zamedzily ich olúpenie.
Kedykoľvek to okolnosti dovolia, uzavrú strany v konflikte miestne dojednanie za účelom evakuácie ranených a nemocných po mori z obiehaného alebo obkľúčeného územia a za účelom prevozu zdravotníckeho a duchovného personálu a zdravotníckeho materiálu dopravovaného do tohto územia.
Článok 19
Strany v konflikte vyhotovia čo možno v najkratšej lehote súpis všetkých údajov potrebných na zistenie totožnosti stroskotancov, ranených, nemocných a mŕtvych nepriateľskej strany, ktorí sa dostali do ich moci. Tieto údaje budú podľa možnosti obsahovať:
a)
označenie mocnosti, ku ktorej náležia,
b)
vojenský útvar alebo matričné číslo,
c)
priezvisko,
d)
krstné meno alebo mená,
e)
dátum narodenia,
f)
iné údaje z preukazu alebo štítku totožnosti,
g)
dátum a miesto zajatia alebo úmrtia,
h)
údaje o zraneniach, nemoci alebo o príčine smrti.
Údaje hore uvedené sa oznámia čo v najkrajšej možnej lehote Informačnej kancelárii spomenutej v článku 122 Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami, ktorá ich pošle mocnosti, ku ktorej zajatci náležia, prostredníctvom ochrannej mocnosti a Ústrednej kancelárie pre vojnových zajatcov.
Strany v konflikte vystavia a navzájom si zašlú cestou udanou v predchádzajúcom odseku úmrtné listy alebo soznamy zomretých, riadne overené. Soberú a navzájom si taktiež zašlú prostredníctvom tej istej kancelárie polovicu dvojitého štítku totožnosti alebo štítok sám, ak ide o jednoduchý štítok, závety alebo iné dokumenty, dôležité pre rodinu zomretého, peňažité sumy a vôbec všetky predmety majúce nejakú vlastnú cenu alebo hodnotu citovú, ktoré budú najdené u mŕtvych. Tieto predmety, ako i veci, ktorých majiteľ nebol zistený, sa odošlú v zapečatených balíkoch, spolu s vyhlásením o všetkých podrobnostiach potrebných na zistenie zomretého majiteľa, ako i s úplným inventárom balíka.
Článok 20
Strany v konflikte budú dbať na to, aby pred pochovaním zomretých do mora, konaným jednotlivo, bola, pokiaľ len to okolnosti dovolia, vykonaná starostlivá a pokiaľ možno i lekárska ohliadka mŕtvych za tým účelom, aby sa zistila smrť i totožnosť a aby bolo umožnené podať o tom zprávu. Ak sa používajú dvojité štítky totožnosti, zostane jedna jeho polovica u mŕtveho.
Ak budú mŕtvi vylodení, použije sa na nich ustanovenie Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli.
Článok 21
Strany v konflikte sa môžu odvolávať na charitatívnu starostlivosť veliteľov neutrálnych obchodných lodí, jácht a plavidiel, aby vzali na loď a ošetrili ranených, nemocných a stroskotancov, ako i aby sobrali mŕtvych.
Lode každého druhu, ktoré vyhovia tejto žiadosti, a tie, ktoré samy od seba soberú ranených, nemocných a stroskotancov, budú požívať osobitnú ochranu a úľavy na vykonanie ich pomocného poslania.
Tento druh dopravy nemôže byť v žiadnom prípade dôvodom pre uplatnenie koristného práva, avšak, ak sa im nedal opačný sľub, podliehajú i naďalej koristného právu pre porušenie neutrality, ktorého by sa boly dopustily.
Kapitola III
Nemocničné lode
Článok 22
Vojenské nemocničné lode, to jest lode, ktoré mocnosti postavily alebo prispôsobily jedine a výlučne na to, aby pomáhaly raneným, nemocným a stroskotancom, ich ošetrovaly a dopravovaly, nesmú sa za žiadnych okolností napadnúť alebo ukoristiť, ale budú vždy rešpektované a chránené za predpokladu, že ich mená a opis boly oznámené stranám v konflikte desať dní pred ich použitím.
Opis, ktorý sa musí udať v oznámení, má obsahovať brutto registrovanú tonáž, dĺžku od kormy k čelu a počet stožiarov a komínov.
Článok 23
Pobrežné zariadenia, ktoré majú nárok na ochranu Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli, nesmú byť z mora ani napadnuté ani bombardované.
Článok 24
Nemocničné lode používané národnými spoločnosťami Červeného kríža, oficiálne uznanými pomocnými spoločnosťami i jednotlivcami budú požívať tú istú ochranu ako vojenské nemocničné lode a nebudú podliehať ukoristeniu, ak ich strana v konflikte, ku ktorej náležia, poverila oficiálnym poslaním a pokiaľ budú zachované ustanovenia článku 22 o notifikácii.
Tieto lode musia mať preukaz, ktorým kompetentný úrad vyhlasuje, že boly podrobené jeho kontrole pri svojom vystrojení a odchode.
Článok 25
Nemocničné lode používané národnými spoločnosťami Červeného kríža, oficiálne uznanými pomocnými spoločnosťami a jednotlivcami v neutrálnych krajinách, budú požívať tú istú ochranu ako vojenské nemocničné lode a nebudú podliehať ukoristeniu za predpokladu, že sa podriadily jednej zo strán v konflikte s predchádzajúcim súhlasom svojej vlády a so schválením spomenutej strany, a pokiaľ budú zachované ustanovenia článku 22 o notifikácii.
Článok 26
Ochrana spomenutá v článkoch 22, 24 a 25 sa vzťahuje na nemocničné lode všetkých tonáží a na ich záchranné člny, nech pôsobia kdekoľvek. Jednak však, aby bola zabezpečená najvyššia miera pohodlia a bezpečnosti, vynasnažia sa strany v konflikte, aby na dopravu ranených, nemocných a stroskotancov používaly na väčšie vzdialenosti a na voľnom mori len nemocničné lode nad 2000 brutto registrovaných tón.
Článok 27
Za tých istých podmienok, ako sú uvedené v článkoch 22 a 24, budú taktiež rešpektované a chránené, pokiaľ tak dovolia potreby operácií, plavidlá užívané štátom alebo oficiálne uznanými pomocnými spoločnosťami pre pobrežné záchranné práce.
Bude to tak isto v rámci možnosti, pokiaľ ide o pevné pobrežné zariadenia používané výlučne týmito plavidlami na ich ľudomilnú činnosť.
Článok 28
Ak dôjde k boju na vojnovej lodi, budú rešpektované a chránené lazarety, pokiaľ len to bude možné. Tieto lazarety a ich výstroj zostanú podrobené vojnovým zákonom, nemôžu sa však odňať svojmu účelu, pokiaľ ich ranení a nemocní potrebujú. Jednako však veliteľ, v moci ktorého sú, môže s nimi voľne naložiť v prípade naliehavej vojenskej potreby, ak zabezpečí vopred osud ranených a nemocných, ktorí sú v nich ošetrovaní.
Článok 29
Každá nemocničná loď nachádzajúca sa v prístave, ktorý padne do moci nepriateľa, je oprávnená z neho vyplávať.
Článok 30
Lode a plavidlá spomenuté v článkoch 22, 24, 25 a 27 poskytnú pomoc a podporu raneným, nemocným a stroskotancom bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť.
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že tieto lode a plavidlá nepoužijú na nejaký vojenský účel.
Tieto lode a plavidlá nesmú v žiadnom smere prekážať pohybom bojujúcich.
Za boja a po ňom konajú na svoje vlastné nebezpečenstvo.
Článok 31
Strany v konflikte majú právo kontroly a prehliadky lodí a plavidiel spomenutých v článkoch 22, 24, 25 a 27. Môžu odmietnuť pomoc týchto lodí a plavidiel, nariadiť im, aby sa vzdialily alebo uložiť im určitý kurz, upraviť použitie ich bezdrótových zariadení a iných dorozumievacích prostriedkov a dokonca zadržať ich po čas najviac sedem dní odo dňa zastavenia, ak to vyžadujú závažné okolnosti.
Môžu dosadiť dočasne na loď komisára, ktorého jedinou úlohou bude zabezpečiť splnenie rozkazov vydaných podľa ustanovenia predchádzajúceho odseku.
Pokiaľ možno, zapíšu strany v konflikte do lodného denníka nemocničnej lode rozkazy, ktoré vydaly v jazyku srozumiteľnom veliteľovi nemocničnej lode.
Strany v konflikte môžu dosadiť, buď jednostranne alebo podľa osobitnej dohody, na svoje nemocničné lode neutrálnych pozorovateľov, ktorí zistia presné dodržiavanie ustanovení tohto dohovoru.
Článok 32
Lode a plavidlá uvedené v článkoch 22, 24, 25 a 27 nie sú postavené na roveň vojnovým lodiam, pokiaľ ide o ich pobyt v neutrálnom prístave.
Článok 33
Obchodné lode, premenené na lode nemocničné, nemôžu sa používať na iný účel po celý čas nepriateľstva.
Článok 34
Ochrana prislúchajúca nemocničným lodiam a lodným lazaretom zanikne iba vtedy, ak sú použité, popri ich ľudomilnej úlohe, na páchanie činov škodiacich nepriateľovi. Ochrana môže však prestať až po výzve, ktorá určí vo všetkých prípadoch, kde je to vhodné, primeranú lehotu, ktorá potom uplynie bezvýsledne.
Nemocničné lode nesmú najmä mať ani používať tajný kľúč pri bezdrótovom vysielaní alebo pri inom dorozumievacom prostriedku.
Článok 35
Okolnosti nižšie uvedené nebudú sa považovať za dôvod, aby nemocničné lode alebo lodné lazarety boly pozbavené ochrany im prislúchajúcej:
1.
ak je personál týchto lodí alebo lazaretov ozbrojený a ak používa svoje zbrane na udržanie poriadku, na svoju vlastnú obranu alebo na obranu svojich nemocných a ranených,
2.
ak sú na lodi prístroje výlučne určené na uľahčenie plavby alebo na prenos zpráv,
3.
ak sú na nemocničnej lodi alebo v lodnom lazarete prenosné zbrane a strelivo, odobraté raneným, nemocným a stroskotancom, ktoré dosiaľ neboly odovzdané príslušným službám,
4.
ak je ľudomilná činnosť nemocničných lodí a lodných lazaretov a ich personálu rozšírená na civilných ranených, nemocných alebo stroskotancov,
5.
ak dopravujú nemocničné lode materiál a personál, výlučne určený pre zdravotnícku službu, okrem toho, ktorý samy obvykle potrebujú.
Kapitola IV
Personál
Článok 36
Duchovný, lekársky a nemocničný personál nemocničných lodí a ich posádka sa musia rešpektovať a chrániť; nemôžu byť zajatí, pokiaľ sú v službách týchto lodí, či už sú na nich ranení a nemocní alebo nie.
Článok 37
Duchovný, lekársky a nemocničný personál, určený pre zdravotnú a duchovnú starostlivosť osôb spomenutých v článkoch 12 a 13, ktorý sa dostane do rúk nepriateľa, bude rešpektovaný a chránený; môže pokračovať vo svojej činnosti, pokiaľ to bude vyžadovať starostlivosť o ranených a nemocných. Pošle sa potom zpäť, len čo to bude považovať za možné hlavný veliteľ, v moci ktorého je. Pri opustení lode môže vziať so sebou veci, ktoré sú jeho osobným majetkom.
Keby sa však ukázalo potrebným zadržať časť tohto personálu vzhľadom na zdravotné a duchovné potreby vojnových zajatcov, urobia sa všetky opatrenia, aby tento personál bol vylodený, čo možno najskôr.
Pri svojom vylodení bude zadržaný personál podliehať ustanoveniam Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli.
Kapitola V
Zdravotnícke transporty
Článok 38
Lode najaté na ten účel sú oprávnené dopravovať materiál určený výlučne na ošetrenie ranených a nemocných ozbrojených síl alebo na zabránenie nemociam, pod podmienkou, že podrobnosti ich cesty boly oznámené nepriateľskej mocnosti a ňou prijaté. Nepriateľská mocnosť má i potom právo ich zastaviť, nie však ich ukoristiť ani zhabať dopravovaný materiál.
Dohodou medzi stranami v konflikte možno dosadiť neutrálnych pozorovateľov na palubu týchto lodí, aby kontrolovali dopravovaný materiál. Tento materiál má byť ľahko prístupný.
Článok 39
Sanitné lietadlá, t.j. lietadlá výlučne užívané na odvoz ranených, nemocných a stroskotancov, ako i pre dopravu sanitného personálu, nesmú sa napadnúť, ale budú rešpektované stranami v konflikte, pokiaľ poletia vo výškach, v čase a v smeroch výslovne dohodnutých medzi všetkými zúčastnenými stranami v konflikte.
Budú zreteľne opatrené, popri národných farbách, rozoznávacím znakom uvedeným v článku 41 na svojich spodných, horných i bočných plochách. Budú opatrené akýmkoľvek iným označením alebo poznávacím prostriedkom určeným dohodou medzi stranami v konflikte, buď na začiatku alebo v priebehu nepriateľstva.
Ak nie je opačná dohoda, je zakázaný prelet nepriateľského alebo nepriateľom obsadeného územia.
Sanitné lietadlá musia poslúchnuť každú výzvu na pristátie na pevnine alebo na mori. Ak pristane lietadlo podľa takého rozkazu, môže pokračovať v lete so svojím personálom po eventuálnej prehliadke.
Ak pristane lietadlo núdzove na pevnine alebo na vode, na území nepriateľskom alebo nepriateľom obsadenom, sú ranení, nemocní a stroskotanci, ako i posádka lietadla vojnovými zajatcami. So zdravotníckym personálom sa bude zaobchádzať podľa článkov 36 a 37.
Článok 40
Sanitné lietadlá strán v konflikte môžu s výhradou druhého odseku prelietať územie neutrálnych mocností a tam pristávať na pevnine alebo na vode v prípade potreby alebo aby tam urobily zastávku. Musia vopred oznámiť neutrálnym mocnostiam prelet nad ich územím a poslúchnuť každú výzvu na pristátie na zemi alebo na vode. Budú chránené pred útokom, len ak poletia vo výškach, v čase a v smeroch výslovne dohodnutých medzi dotyčnými stranami v konflikte a neutrálnymi mocnosťami.
Neutrálne mocnosti môžu však určiť podmienky alebo obmedzenia, pokiaľ ide o prelet ich územia sanitnými lietadlami alebo o ich pristátie. Tieto eventuálne podmienky alebo obmedzenia budú sa vzťahovať rovnakým spôsobom na všetky strany v konflikte.
Ranení, nemocní, alebo stroskotanci vysadení so súhlasom miestneho úradu zo sanitného lietadla na neutrálnom území, budú, pokiaľ nebolo inak dojednané medzi neutrálnymi mocnosťami a stranami v konflikte, zadržaní neutrálnym štátom, keď to vyžaduje medzinárodné právo, tak aby sa nemohli znovu zúčastniť na vojnových úkonoch. Výdavky na nemocničné ošetrovanie a na internovanie snáša mocnosť, ku ktorej ranení, nemocní alebo stroskotanci náležia.
Kapitola VI
Rozoznávací znak
Článok 41
Odznak červeného kríža na bielom poli bude pod dohľadom kompetentného vojenského úradu umiestený na zástavách, na náramenných páskach a na každom materiáli náležiacom zdravotníckej službe.
Jednako však pre štáty, ktoré už používajú ako rozoznávací znak namiesto červeného kríža červený polmesiac alebo červeného leva a slnko na bielom poli, budú tieto odznaky taktiež pripustené v smysle tejto dohody.
Článok 42
Personál spomenutý v článkoch 36 a 37 nosí na ľavom ramene pásku odolávajúcu vlhku s rozoznávacím znakom, vydanú kompetentným vojenským úradom a opatrenú jeho pečiatkou.
Tento personál bude mať aj popri štítku totožnosti uvedenom v článku 19 osobitný preukaz totožnosti opatrený rozoznávacím znakom. Tento preukaz musí odolávať vlhku a mať také rozmery, aby sa vošiel do vrecka. Bude vystavený v jazyku domovského štátu a bude obsahovať aspoň priezvisko, krstné mená, dátum narodenia, hodnosť a matričné číslo majiteľa. Bude v ňom uvedené, z akého dôvodu má právo na ochranu podľa tohto dohovoru. Preukaz bude opatrený fotografiou majiteľa a popri tom buď jeho podpisom alebo odtlačkom prstov alebo oboma súčasne. Bude na ňom pečiatka vojenského úradu.
Preukaz totožnosti bude jednotný v každej armáde a pokiaľ možno rovnakého typu v armádach Vysokých smluvných strán. Strany v konflikte môžu sa spravovať vzorom pripojeným ako príklad k tomuto dohovoru. Na začiatku nepriateľstva si zašlú vzor, ktorý budú používať. Každý preukaz totožnosti sa vydá podľa možnosti aspoň vo dvoch exemplároch, z ktorých jeden si podrží krajina pôvodu.
V žiadnom prípade nesmie byť vyššie uvedený personál pozbavený svojich odznakov alebo svojho preukazu totožnosti ani práva nosiť náramennú pásku. V prípade straty má nárok na duplikát preukazu a na to, aby mu boly vydané odznaky nové.
Článok 43
Lode a plavidlá spomenuté v článkoch 22, 24, 25 a 27 treba zreteľne označiť takto:
a)
všetky vonkajšie plochy budú biele,
b)
jeden alebo niekoľko tmavočervených krížov, čo možno najväčších, bude namaľované na každej strane lodného trupu a aj na vodorovných plochách, aby boly čo najlepšie viditeľné zo vzduchu i s mora.
Všetky nemocničné lode vztýčia, aby boly poznateľné, svoju národnú vlajku a popri tom, ak náležia neutrálnemu štátu, vlajku strany v konflikte, správe ktorej sa podriadily. Na hlavnom stožiari čo možno najvyššie, bude vztýčená biela vlajka s červeným krížom.
Záchranné člny nemocničných lodí, pobrežné záchranné člny a všetky malé plavidlá používané zdravotníckou službou, budú bielo natreté, s tmavočervenými krížmi jasne viditeľnými a budú sa vôbec spravovať identifikačnými predpismi vyššie určenými pre nemocničné lode.
Lode a plavidlá hore spomenuté, ktoré si chcú zabezpečiť v noci a za sníženej viditeľnosti ochranu, na ktorú majú právo, urobia sa súhlasom strany v konflikte, v moci ktorej sú, potrebné opatrenia, aby ich náter a ich rozoznávacie odznaky boly dostatočne viditeľné.
Nemocničné lode, ktoré podľa článku 31 sú prechodne zadržané nepriateľom, stiahnu vlajku strany v konflikte, v službách ktorej sú alebo vedeniu ktorej sa podriadily.
Pobrežné záchranné člny, ak operujú ďalej so súhlasom okupačnej mocnosti z obsadenej základne, môžu sa splnomocniť, aby i naďalej plávaly pod vlastnými národnými farbami a súčasne pod vlajkou s červeným krížom, keď budú vzdialené od svojej základne, s výhradou, že to vopred oznámia všetkým zúčastneným stranám v konflikte.
Všetky ustanovenia tohto článku, týkajúce sa odznaku červeného kríža týkajú sa taktiež ostatných odznakov uvedených v článku 41.
Strany v konflikte sa v každom čase vynasnažia, aby uzavrely dohody o použití najmodernejších, po ruke súcich metód, za tým účelom, aby sa uľahčilo zistenie totožnosti lodí a plavidiel spomenutých v tomto článku.
Článok 44
Rozoznávacie znaky spomenuté v článku 43 možno použiť ako v čase mieru tak i za vojny iba na označenie a ochranu lodí tam uvedených, s výhradou prípadov, ktoré by boly predvídané v inom medzinárodnom dohovore alebo po dohode dojednanej medzi všetkými zúčastnenými stranami v konflikte.
Článok 45
Vysoké smluvné strany, ktorých zákonodarstvo by nebolo dosiaľ dostačujúce, urobia potrebné opatrenia, aby zamedzily a potlačily v každom čase akékoľvek zneužitie rozoznávacích znakov spomenutých v článku 43.
Kapitola VII
Vykonanie dohovoru
Článok 46
Každá strana v konflikte sa postará prostredníctvom svojich hlavných veliteľov o podrobné vykonanie predchádzajúcich článkov a o to, aby prípady, na ktoré nie je pamätané, boly riešené podľa všeobecných zásad tohto dohovoru.
Článok 47
Sú zakázané represálie proti raneným, nemocným, stroskotancom, personálu, lodiam a materiálu chráneným týmto dohovorom.
Článok 48
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že rozšíria čo možno najviac, ako v mieri tak za vojny, text toho dohovoru vo svojich krajinách a že najmä zaradia jeho štúdium do vojenských, a ak možno, i civilných študijných programov, tak aby sa jeho zásady staly známymi všetkému obyvateľstvu, najmä potom bojujúcim ozbrojeným silám, zdravotníckemu personálu a vojenským duchovným.
Článok 49
Vysoké smluvné strany si zašlú prostredníctvom Švajčiarskej spolkovej rady, a za nepriateľstva prostredníctvom ochranných mocností, oficiálne preklady tohto dohovoru a zákony i nariadenia, ktoré by vydaly, aby zabezpečily jeho používanie.
Kapitola VIII
Stíhanie zneužitia a porušenia
Článok 50
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že urobia všetky potrebné zákonodarné opatrenia, aby určily primerané trestné sankcie postihujúce osoby, ktoré sa dopustia toho či oného vážneho porušenia tohto dohovoru vymedzeného v nasledujúcom článku alebo dajú na také porušenie rozkaz.
Každá smluvná strana je povinná zistiť osoby obvinené z toho, že sa dopustily niektorého z týchto vážnych porušení alebo daly naň rozkaz, a musia ich postaviť pred svoj súd, nech sú akejkoľvek štátnej príslušnosti. Môže tiež, ak dá tomu prednosť, odovzdať ich v súlade s podmienkami určenými svojím vlastným zákonodarstvom, na súdne stíhanie niektorej inej smluvnej strane majúcej záujem na potrestaní, pokiaľ táto smluvná strana má dostatočné obvinenia proti týmto osobám.
Každá smluvná strana urobí potrebné opatrenia, aby odstránila všetky činy odporujúce ustanoveniam tohto dohovoru, a to aj iné než vážne porušenia, ktoré sú uvedené v nasledujúcom článku.
Obvinení budú za všetkých okolností požívať záruky súdneho konania a slobodnej obhajoby, ktoré nebudú menej priaznivé než záruky spomenuté v článku 105 a nasledujúcich Ženevského dohovoru zo dňa 12. augusta 1949 o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami.
Článok 51
Vážnymi porušeniami, spomenutými v predošlom článku, sú niektoré z nižšie uvedených činov spáchaných na osobách alebo na majetku, chránených týmto dohovorom: úmyselné zabitie, mučenie alebo neľudské zaobchádzanie, počítajúc do toho biologické pokusy, úmyselné spôsobenie veľkého utrpenia alebo vážne telesné zranenie a ohrozenie zdravia, zničenie a prisvojenie si majetku neodôvodnené vojenskou potrebnosťou a vykonané vo veľkej miere nezákonným a svojvoľným spôsobom.
Článok 52
Žiadna smluvná strana sa nemôže sama oslobodiť ani oslobodiť inú smluvnú stranu od zodpovednosti, ktorá stíha ju samotnú alebo inú smluvnú stranu v dôsledku porušení spomenutých v predchádzajúcom článku.
Článok 53
Na žiadosť niektorej strany v konflikte sa zavedie vyšetrovanie spôsobom, ktorý bude určený medzi zúčastnenými stranami, o každom tvrdenom porušení dohovoru.
Ak sa nedosiahne dohoda o spôsobe vyšetrovania, dohodnú sa strany o voľbe rozhodcu, ktorý určí, akým spôsobom sa bude postupovať.
Len čo sa zistí porušenie, urobia mu strany v konflikte koniec a odstránia ho, čo možno najrýchlejšie.
Záverečné ustanovenia
Článok 54
Tento dohovor je spísaný v jazyku anglickom a francúzskom. Obe znenia sú rovnako záväzné.
Švajčiarska spolková rada nechá vyhotoviť úradné preklady dohovoru do jazyka ruského a španielskeho.
Článok 55
Tento dohovor, ktorý bude mať dnešné dátum, môže sa podpísať až do 12. februára 1950 v mene mocností zastúpených na konferencii, ktorá sa začala v Ženeve dňa 21. apríla 1949, ako i v mene mocností na tejto konferencii nezastúpených, ktoré sú však stranami X. Haagského dohovoru zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevskej dohody z r. 1906 na vojnu námornú, alebo Ženevských dohovorov z r. 1864, z r. 1906 alebo z r. 1929 o zlepšení osudu ranených a nemocných v armádach v poli.
Článok 56
Tento dohovor bude ratifikovaný čo možno najskôr a ratifikačné listiny budú uložené v Berne.
O uložení každej ratifikačnej listiny sa vyhotoví zápisnica, ktorej jeden overený odpis zašle Švajčiarska spolková rada všetkým mocnostiam, v ktorých mene bol dohovor podpísaný alebo v ktorých mene bol oznámený prístup.
Článok 57
Tento dohovor nadobudne účinnosť šesť mesiacov po tom, keď boly uložené aspoň dve ratifikačné listiny.
Neskoršie nadobudne účinnosť pre každú z Vysokých smluvných strán šesť mesiacov po uložení jej ratifikačnej listiny.
Článok 58
Tento dohovor nahradí X. Haagský dohovor zo dňa 18. októbra 1907 o prispôsobení zásad Ženevského dohovoru z r. 1906 na vojnu námornú vo vzťahoch medzi Vysokými smluvnými stranami.
Článok 59
Odo dňa nadobudnutia účinnosti zostane tento dohovor otvorený pre prístup každej mocnosti, v mene ktorej nebol podpísaný.
Článok 60
Prístupy budú oznámené písomne Švajčiarskej spolkovej rade a nadobudnú účinnosť šesť mesiacov po tom, keď jej došly.
Švajčiarska spolková rada oznámi prístupy všetkým mocnostiam, v mene ktorých dohovor bol podpísaný alebo prístup ktorých bol jej oznámený.
Článok 61
Za situácie opísanej v článkoch 2 a 3 nadobudnú uložené ratifikácie a prístupy, oznámené stranami v konflikte pred začatím nepriateľstva alebo okupácie alebo po ňom, okamžite účinnosť. Oznámenia o ratifikácii alebo prístupoch, došlé od strán v konflikte, urobí Švajčiarska spolková rada najrýchlejším spôsobom.
Článok 62
Každá z Vysokých smluvných strán bude mať možnosť vypovedať tento dohovor. Výpoveď bude oznámená písomne Švajčiarskej spolkovej rade. Táto upovedomí o tomto oznámení vlády všetkých Vysokých smluvných strán.
Výpoveď nadobudne účinnosť jeden rok po jej oznámení Švajčiarskej spolkovej rade. Výpoveď, oznámená však v čase, keď vypovedajúca mocnosť je zapletená do nepriateľstva, nenadobudne účinnosť, pokiaľ nebude uzavretý mier a v žiadnom prípade, pokiaľ nebudú skončené operácie spojené s prepustením a repatriáciou osôb chránených týmto dohovorom.
Výpoveď bude platiť len pre vypovedajúcu mocnosť. Nebude mať vplyv na záväzky, ktoré budú strany v konflikte i naďalej nútené dodržiavať v smysle zásad medzinárodného práva, ako vyplývajú zo zvyklostí, jestvujúcich medzi civilizovanými národmi, zo zákonov ľudskosti a požiadaviek verejného svedomia.
Článok 63
Švajčiarska spolková rada dá tento dohovor zaregistrovať v Sekretariáte Organizácie Spojených národov. Švajčiarska spolková rada upovedomí tiež Sekretariát Organizácie Spojených národov aj o všetkých ratifikáciách, prístupoch a výpovediach, došlých k tomuto dohovoru.
NA DÔKAZ TOHO podpísaní, predložiac si svoje plnomocenstvá, podpísali tento dohovor.
DANÉ v Ženeve dňa 12. augusta 1949 v jazyku anglickom a francúzskom; originál bude uložený v archíve Švajčiarskej konfederácie. Švajčiarska spolková rada zašle overený odpis dohovoru každému zo signatárnych štátov, ako i štátom, ktoré k nemu pristúpia.
Za AFGANISTAN:
M. Osman Amiri

Za ĽUDOVÚ REPUBLIKU ALBÁNSKU:
S pripojenou výhradou k článku 10 1)
J. Malo

Za ARGENTÍNU:
S pripojenou výhradou2)
Guillermo A. Speroni

Za AUSTRÁLIU:
Nornam R. Mighell
S výhradou ratifikácie3)

Za RAKÚSKO:
Wildmann

Za BELGICKO:
Maurice Bourquin

Za BIELORUSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU:
S výhradou k článku 10 4)
Text výhrady je pripojený
Šéf delegácie BSSR И.Кyцeйникoв

Za BOLÍVIU:
G. Medeiros

Za BRAZÍLIU:
Joäo Pinto da Silva
General Floriano De Lima Brayner

Za BULHARSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenou výhradou5)
K. B. Svetlov

Za KANADU:
Max H. Wershof

Za CEYLON:
V. Coomaraswamy

Za CHILE:
F. Cisternas Ortiz

Za ČÍNU:
Wu Nan-Ju

Za KOLUMBIU:
Rafael Rocha Schloss

Za KUBU:
J. de La Luz Léon

Za DÁNSKO:
Georg Cohn
Paul Ipsen
Bagge

Za EGYPT:
A. K. Safwat

Za ECUADOR:
Alex. Castelú

Za ŠPANIELSKO:
Luis Calderón

Za SPOJENÉ ŠTÁTY AMERICKÉ:
Leland Harrison
Raymund J. Yingling

Za ABESÍNSKO:
Gachaou Zelleke

Za FÍNSKO:
Reinhold Svento

Za FRANCÚZSKO:
G. Cahen-Salvador
Jacquinot

Za GRÉCKO:
M. Pesmazoglou

Za GUATEMALU:
A. Dupont-Willemin

Za MAĎARSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenými výhradami1)
Anna Kara

Za INDIU:
D. B. Desai

Za IRÁN:
A. H. Meykadeh

Za ÍRSKU REPUBLIKU:
Sean Mac Bride

Za IZRAEL:
S pripojenou výhradou2)
M. Kahany

Za TALIANSKO:
Giacinto Auriti
Ettore Baistrocchi

Za LIBANON:
Mikaoui

Za LICHTENŠTEJNSKO:
Gróf F. Wilczek

Za LUXEMBURSKO:
J. Sturm

Za MEXIKO:
Pedro de Alba
W. R. Castro

Za MONACKÉ KNIEŽATSTVO:
M. Lozé

Za NICARAGUU:
Ad referendum
Lifschitz

Za NÓRSKO:
Rolf Andersen

Za NOVÝ ZÉLAND:
G. R. Laking

Za PAKISTAN:
S. M. A. Faruki, M. G.
A. H. Shaikh

Za PARAGUAY:
Conrad Fehr

Za NIZOZEMSKO:
J. Bosch de Rosenthal

Za PERU:
Gonzalo Pizarro

Za REPUBLIKU FILIPÍNY:
P. Sebastian1)

Za POĽSKO:
S pripojenou výhradou2)
Julian Przybos

Za PORTUGALSKO:
S pripojenými výhradami3)
G. Caldeira Coelho

Za RUMUNSKÚ ĽUDOVÚ REPUBLIKU:
S pripojenou výhradou4)
L. Dragomir

Za SPOJENÉ KRÁĽOVSTVO VEĽKEJ BRITÁNIE A SEVERNÉHO ÍRSKA:
Robert Craigie
H. A. Strutt W.
H. Gardner

Za VATIKÁN:
Philippe Bernardini

Za EL SALVADOR:
R. A. Bustamante

Za ŠVÉDSKO:
S výhradami ratifikácie J. V. Kráľa švédskeho
so schválením Riksdagu
Staffan Söderblom

Za ŠVAJČIARSKO:
Max Petitpierre
Plinio Bolla
div. plukovník Du Pasquier
Ph. Zutter
H. Meuli

Za SÝRIU:
Omar El Djabri
A. Gennaoui

Za ČESKOSLOVENSKO:
S pripojenou výhradou1)
Tauber

Za TURECKO:
Rana Tarhan

Za UKRAJINSKÚ SOVIETSKU SOCIALISTICKÚ REPUBLIKU:
S výhradou k čl. 10 2)
Text výhrady je pripojený
Podľa plnomocenstva vlády USSR
Profesor Бoгoмoлeц

Za SVÄZ SOVIETSKYCH SOCIALISTICKÝCH REPUBLÍK:
S výhradou k čl. 10 3)
Text výhrady je pripojený
Hlava delegácie SSSR
Н. Слaвин

Za URUGUAY:
Radca plukovník Hector J. Blanco

Za VENEZUELU:
A. Posse de Rivas

Za FEDERATÍVNU ĽUDOVÚ REPUBLIKU JUHOSLÁVIU:
S pripojenou výhradou4)
Milan Ristič
PRÍLOHA IV
ŽENEVSKÝ DOHOVOR o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami zo dňa 12. augusta 1949 *)
(Preklad)
ŽENEVSKÝ DOHOVOR
o zaobchádzaní s vojnovými zajatcami zo dňa 12. augusta 1949
Podpísaní splnomocnenci vlád zastúpených na diplomatickej konferencii, ktorá sa konala od 21. apríla do 12. augusta 1949 za účelom revízie dohovoru, dojednaného v Ženeve dňa 27. júla 1929 a týkajúceho sa vojnových zajatcov, dohodli sa na tomto:
ČASŤ I
Všeobecné ustanovenia
Článok 1
Vysoké smluvné strany sa zaväzujú, že za všetkých okolností budú zachovávať tento dohovor a že zabezpečia jeho zachovávanie.
Článok 2
Okrem ustanovení, ktoré majú nadobudnúť účinnosť už v mieri, bude sa tento dohovor vzťahovať na všetky prípady vyhlásenej vojny alebo akéhokoľvek iného ozbrojeného konfliktu, vzniknutého medzi dvoma alebo viacerými Vysokými smluvnými stranami, i keď vojnový stav nie je uznávaný jednou z nich.
Dohovor sa bude taktiež vzťahovať na všetky prípady čiastočnej alebo úplnej okupácie územia niektorej Vysokej smluvnej strany, i keď sa táto okupácia nestretne s vojenským odporom.
Ak nie je niektorá zo strán zúčastňujúcich sa na konflikte smluvnou stranou tohto dohovoru, zostanú mocnosti, ktoré sú jeho stranami, napriek tomu ním viazané vo svojich vzájomných vzťahoch. Budú okrem toho viazané týmto dohovorom voči spomenutej mocnosti, ak prijme táto jeho ustanovenia a ak sa bude nimi spravovať.
Článok 3
V prípade ozbrojeného konfliktu, ktorý nemá medzinárodný ráz a ktorý vznikne na území niektorej z Vysokých smluvných strán, bude sa každá zo strán v konflikte spravovať aspoň týmito ustanoveniami:
1.
S osobami, ktoré sa priamo nezúčastnia na nepriateľstve, včítane príslušníkov ozbrojených síl, ktorí složili zbrane, a osôb, ktoré boly vyradené z boja nemocou, zranením, zadržaním alebo akoukoľvek inou príčinou, bude sa za všetkých okolností zaobchádzať ľudsky, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania založeného na rase, farbe, náboženstve alebo viere, pohlaví, rode alebo majetku alebo na akomkoľvek inom obdobnom znaku.
Preto sú a zostávajú zakázane v každom čase a na každom mieste, pokiaľ ide o osoby hore spomenuté:
a)
útoky na život a zdravie, najmä vražda vo všetkých formách, zmrzačenie, kruté zaobchádzanie, trýznenie a mučenie,
b)
branie rukojemníkov,
c)
útoky proti osobnej dôstojnosti, najmä pokorujúce a ponižujúce zaobchádzanie,
d)
odsúdenie a vykonanie popravy bez predchádzajúceho rozsudku vyneseného riadne ustaveným súdom, poskytujúcim súdnu záruku uznanú civilizovanými národmi za nevyhnutnú.
2.
Ranení a nemocní budú posbieraní a ošetrení.
Nestranná ľudomilná organizácia ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, môže ponúknuť svoje služby stranám v konflikte.
Strany v konflikte sa okrem toho vynasnažia, aby osobitnými dohodami boly uvedené do účinnosti všetky ostatné ustanovenia tohto dohovoru alebo ich časť.
Použitie predchádzajúcich ustanovení nebude mať vplyv na právne postavenie strán v konflikte.
Článok 4
A.
Vojnovými zajatcami v smysle tohto dohovoru sú osoby spadajúce do niektorej z nasledujúcich kategórií, ktoré upadly do moci nepriateľa:
1.
príslušníci ozbrojených síl niektorej zo strán v konflikte, ako i príslušníci milícií alebo príslušníci dobrovoľníckych sborov, ktorí sú súčasťou týchto ozbrojených síl;
2.
príslušnici iných milícií a iných dobrovoľníckych sborov, včítane členov organizovaných hnutí odporu, ktorí prislúchajú k jednej strane v konflikte, a sú činní na vlastnom území alebo mimo neho, i keď toto územie je obsadené, pokiaľ tieto milície alebo dobrovoľnícke sbory, včítane organizovaných hnutí odporu, vyhovujú týmto podmienkam:
a)
ak majú na čele osobu, zodpovednú za svojich podriadených,
b)
ak majú pevný rozoznávací znak viditeľný na diaľku,
c)
ak nosia otvorene zbrane,
d)
ak zachovávajú pri svojich úkonoch zákony a obyčaje vojnové;
3.
príslušníci pravidelných ozbrojených síl, ktorí sa hlásia k vláde alebo k moci, ktorú neuznáva mocnosť, ktorá drží zajatcov;
4.
osoby, ktoré sprevádzajú ozbrojené sily, nie sú však priamo ich súčasťou, ako civilní členovia posádok vojenských letúňov, vojnoví korešpondenti, dodavatelia, príslušníci pracovných jednotiek a služieb, majúcich na starosti blaho ozbrojených síl, pod podmienkou, že na to dostali povolenie od ozbrojených síl, ktoré sprevádzajú; tieto sú povinné im vydať na ten účel preukaz totožnosti podobný pripojenému vzoru;
5.
členovia lodných posádok, včítane veliteľov, lodivodov a učňov obchodných lodí a posádky civilného letectva strán v konflikte, ktorí nepožívajú výhody priaznivejšieho zaobchádzania podľa iných ustanovení medzinárodného práva;
6.
obyvatelia neobsadeného územia, ktorí sa pri príchode nepriateľa z vlastného popudu chopia zbrane, aby bojovali proti prenikajúcemu vojsku, bez toho že by mali čas ustaviť sa v pravidelné ozbrojené sily, ak nosia otvorene zbrane a ak zachovávajú zákony a obyčaje vojnové.
B.
Výhody zaobchádzania vyhradené týmto dohovorom vojnovým zajatcom budú požívať taktiež:
1.
osoby, ktoré prislúchajú alebo prislúchaly k ozbrojeným silám obsadenej krajiny, ak považuje okupačná mocnosť vzhľadom na túto ich príslušnosť za potrebné ich internovať, i keď ich pôvodne, pokiaľ vojnové udalosti sa odohrávaly mimo okupovaného územia, prepustila na slobodu, najmä keď sa tieto osoby bez úspechu pokúšaly dostihnúť ozbrojené sily bojujúce v poli, ku ktorým prislúchajú, alebo keď tieto osoby neposlúchnu výzvu, ktorá k nim bola urobená za účelom internovania;
2.
osoby, ktoré spadajú do niektorej z kategórií uvedených v tomto článku, ktoré neutrálne alebo vojnunevedúce mocnosti prijaly na svojom území a ktoré sú podľa medzinárodného práva povinné internovať, s výhradou priaznivejšieho zaobchádzania, ktoré by tieto mocnosti boly ochotné im poskytnúť, a s výnimkou ustanovení článkov 8, 10, 15, 30, piaty odsek, 58 až 67 včítane, 92, 126, ako i s výnimkou ustanovení týkajúcich sa ochrannej mocnosti, ak existujú diplomatické styky medzi stranami v konflikte, a dotyčnou neutrálnou alebo vojnunevedúcou mocnosťou. Keď také diplomatické styky existujú, majú strany v konflikte, ku ktorým tieto osoby prináležia, právo vykonávať voči nim funkciu náležiacu ochranným mocnostiam podľa tohto dohovoru bez ujmy funkcie, ktorú tieto strany normálne vykonávajú na základe diplomatických a konzulárnych zvyklostí a smlúv.
C.
Tento článok sa nijak netýka právneho postavenia lekárskeho a duchovného personálu, ako je upravené v článku 33 tohto dohovoru.
Článok 5
Tento dohovor sa vzťahuje na osoby uvedené v článku 4 od času, keď upadly do moci nepriateľa, až do ich konečného prepustenia a repatriácie.
Ak sú pochybnosti o príslušnosti osôb, ktoré spáchaly vojenský čin a padly do rúk nepriateľa, k niektorej z kategórií, vypočítaných v článku 4, budú tieto osoby požívať ochranu tohto dohovoru, pokiaľ ich postavenie nebude určené kompetentným súdom.
Článok 6
Okrem dohôd výslovne uvedených v článkoch 10, 23, 28, 33, 60, 65, 66, 67, 72, 73, 75, 109, 110, 118, 119, 122 a 132 môžu Vysoké smluvné strany uzavrieť iné osobitné dohody o všetkých otázkach, ktoré budú považovať za vhodné upraviť osobitne. Žiadna osobitná dohoda nesmie byť na újmu postaveniu zajatcov, ako je upravené týmto dohovorom, ako obmedzovať práva zabezpečené im týmto dohovorom.
Vojnoví zajatci budú požívať výhody týchto dohôd tak dlho, dokiaľ sa bude tento dohovor na nich vzťahovať, iba ak by spomenuté dohody alebo dohody neskoršie obsahovaly výslovne ustanovenia opačné a vyjmúc priaznivejšie opatrenia urobené v ich prospech jednou alebo druhou zo strán v konflikte.
Článok 7
Vojnoví zajatci nemôžu sa v nijakom prípade zriecť zčasti alebo celkom práv, ktoré im zabezpečuje tento dohovor, poprípade osobitné dohody spomenuté v predchádzajúcom článku.
Článok 8
Tento dohovor sa bude vykonávať za pomoci a pod dohľadom ochranných mocností poverených hájiť záujmy strán v konflikte. Za tým účelom môžu ochranné mocnosti vymenúvať popri svojom diplomatickom a konzulárnom personále delegátov zo svojich príslušníkov alebo z príslušníkov iných neutrálnych mocností. Vymenúvanie týchto delegátov podlieha schváleniu mocnosti, u ktorej budú vykonávať svoje poslanie.
Strany v konflikte uľahčia v miere čo možno najväčšej úlohu zástupcov alebo delegátov ochranných mocností.
Zástupcovia alebo delegáti ochranných mocností nesmú v nijakom prípade prekročiť medze svojho poslania, ako je dané týmto dohovorom; budú najmä brať zreteľ na naliehavé potreby bezpečnosti štátu, u ktorého vykonávajú svoju funkciu.
Článok 9
Ustanovenia tohto dohovoru nie sú na prekážku ľudomilnej činnosti, ktorú by so súhlasom zúčastnených strán v konflikte rozvinul Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo akákoľvek iná nestranná ľudomilná organizácia na ochranu vojnových zajatcov a za tým účelom, aby im bola poskytnutá pomoc.
Článok 10
Vysoké smluvné strany sa môžu kedykoľvek dohodnúť, že sveria úlohy prislúchajúce z tohto dohovoru ochranným mocnostiam organizácii poskytujúcej všetky záruky nestrannosti a účinnosti.
Ak vojnoví zajatci z akéhokoľvek dôvodu nepožívajú alebo prestanú požívať výhody činnosti ochrannej mocnosti alebo organizácie určenej podľa prvého odseku, musí mocnosť, v moci ktorej sú, požiadať buď niektorý neutrálny štát alebo takú organizáciu, aby prevzaly funkcie prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam vymenúvaným stranami v konflikte.
Ak nemožno takto zabezpečiť ochranu, musí požiadať mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, niektorú ľudomilnú organizáciu ako je Medzinárodný komitét Červeného kríža, aby prevzala ľudomilné úlohy prislúchajúce podľa tohto dohovoru ochranným mocnostiam, alebo musí prijať, s výhradou ustanovenia tohto článku, ponuku služieb takej organizácie.
Každá neutrálna mocnosť alebo každá organizácia, ktorá bude vyzvaná zúčastnenou mocnosťou alebo sa sama ponúkne na ciele hore spomenuté, musí si byť vedomá pri svojej činnosti zodpovednosti voči strane v konflikte, ku ktorej patria osoby chránené týmto dohovorom a musí dávať dostatočné záruky, že je schopná prevziať spomenuté funkcie a nestranne ich plniť.
Predchádzajúce ustanovenia nemožno zmeniť osobitnou dohodou medzi mocnosťami, z ktorých jedna by bola, čo i len prechodne, obmedzená vo svojej voľnosti konania s inou mocnosťou alebo s jej spojencami následkom vojenských udalostí, najmä v prípade okupácie celého alebo podstatnej časti svojho územia.
Kedykoľvek je v tomto dohovore zmienka o ochrannej mocnosti, vzťahuje sa táto zmienka tiež na organizácie, ktoré ju v smysle tohto článku nahradzujú.
Článok 11
Vo všetkých prípadoch, keď to budú ochranné mocnosti považovať za prospešné v záujme chránených osôb, najmä v prípade neshody medzi stranami v konflikte o použití alebo o výklade ustanovení tohto dohovoru, ponuknú tieto mocnosti svoje dobré služby na urovnanie sporu.
Za tým účelom môže každá z ochranných mocností navrhnúť z podnetu niektorej strany alebo z vlastnej vôle stranám v konflikte schôdzku ich zástupcov, najmä úradov majúcich zodpovednosť za vojnových zajatcov, poprípade na vhodne volenom neutrálnom území. Strany v konflikte sú povinné vyhovieť návrhom, ktoré im boly v tomto smere urobené. Ochranné mocnosti môžu eventuálne navrhnúť stranám v konflikte na schválenie osobnosť prislúchajúcu k niektorej neutrálnej mocnosti alebo osobnosť vyslanú Medzinárodným komitétom Červeného kríža, ktorá bude pozvaná na účasť tejto schôdzke.
ČASŤ II
Všeobecná ochrana vojnových zajatcov
Článok 12
Vojnoví zajatci sú v moci nepriateľskej mocnosti, nie však v moci jednotlivcov alebo vojenských oddielov, ktoré ich zajaly. Nehľadiac na eventuálnu individuálnu zodpovednosť, je mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, zodpovedná za zaobchádzanie s nimi.
Mocnosť, ktorá drží vojnových zajatcov, môže ich presunúť iba k mocnosti, ktorá je stranou tohto dohovoru, a to len vtedy, ak sa presvedčí dotknutá mocnosť, že mocnosť do úvahy prichádzajúca je ochotná a spôsobilá tento dohovor zachovávať. Ak sú zajatci takto presunutí, padá zodpovednosť za zachovávanie tohto dohovoru na mocnosť, ktorá ich prijala, po ten čas, pokiaľ jej budú sverení.
Keby však táto mocnosť nedodržala svoju povinnosť plniť ustanovenia dohovoru v niektorom dôležitom bode, je mocnosť, ktorá vojnových zajatcov presunula, povinná urobiť na základe notifikácie ochrannej mocnosti účinné opatrenia za účelom urobenia nápravy alebo požiadať, aby vojnoví zajatci jej boli vrátení. Takej žiadosti sa musí vyhovieť.
Článok 13
S vojnovými zajatcami sa musí vždy zaobchádzať ľudsky. Každý nezákonný čin alebo opomenutie so strany mocnosti, v moci ktorej sú, ktoré by maly za následok smrť alebo ktoré by vážne ohrozily zdravie vojnového zajatca, ktorý je v jej moci, sú zakázané a považujú sa za vážne porušenia tohto dohovoru. Najmä nesmie žiaden zajatec byť podrobený telesnému zmrzačeniu alebo lekárskemu či vedeckému pokusu akéhokoľvek druhu, ktorý nie je odôvodnený lekárskym ošetrovaním dotknutého zajatca a ktorý nie je na jeho prospech.
Vojnoví zajatci musia taktiež byť vždy chránení najmä pred každým násilným činom alebo zastrašovaním, pred urážkami a pred zvedavosťou obecenstva.
Represálie proti nim sú zakázané.
Článok 14
Vojnoví zajatci majú právo, aby bola za všetkých okolností rešpektovaná ich osobnosť a ich česť.
So ženami treba zaobchádzať so všetkými ohľadmi prislúchajúcimi ich pohlaviu a treba s nimi v každom prípade zaobchádzať rovnako priaznive ako s mužmi.
Vojnoví zajatci si uchovávajú svoju úplnú občiansku spôsobilosť, ako ju mali vo chvíli, keď boli zajatí. Mocnosť, v moci ktorej sú, nesmie obmedzovať jej výkon ani na svojom území ani mimo neho, okrem v miere, ktorú vyžaduje zajatie.
Článok 15
Mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, je povinná postarať sa zdarma o ich zaopatrenie a poskytnúť im zdarma lekárske ošetrenie, ktoré vyžaduje ich zdravotný stav.
Článok 16
S prihliadnutím na ustanovenia tohto dohovoru o hodnosti a pohlaví a s výhradou priaznivejšieho zaobchádzania, ktorého by sa dostalo vojnovým zajatcom s ohľadom na ich zdravotný stav, vek a ich odborné schopnosti, musí mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, so všetkými zaobchádzať rovnakým spôsobom, bez akéhokoľvek nepriaznivého rozlišovania z dôvodov rasy, národnosti, náboženstva, politického presvedčenia alebo iného dôvodu založeného na podobnom znaku.
ČASŤ III
Zajatie
ODDIEL I
Začiatok zajatia
Článok 17
Každý vojnový zajatec je povinný udať pri výsluchu iba svoje priezvisko, krstné mená a hodnosť, dátum narodenia a matričné číslo, alebo ak ho niet, jemu zodpovedajúci údaj.
Keby úmyselne toto pravidlo porušil, vydával by sa nebezpečenstvu, že mu budú obmedzené výhody poskytované zajatcom jeho hodnosti alebo stavu.
Každá strana v konflikte je povinná vydať každej osobe podliehajúcej jej právomoci a ktorá by mohla padnúť do zajatia, preukaz totožnosti, obsahujúci jej priezvisko, krstné mená, hodnosť, matričné číslo alebo podobný údaj a dátum narodenia. Tento preukaz totožnosti môže okrem toho obsahovať podpis alebo odtlačok prstov alebo oboje, ako aj všetky iné údaje, ktoré by si strany v konflikte želaly pripojiť a ktoré sa týkajú osôb prináležiacich k ich ozbrojeným silám. Pokiaľ možno, bude tento preukaz rozmerov 6,5x10 cm a bude vyhotovený vo dvoch exemplároch. Vojnový zajatec sa musí na požiadanie preukázať týmto preukazom, avšak tento preukaz nesmie mu byť v nijakom prípade odobraný.
Na vojnových zajatcoch sa nesmie vykonávať žiadne telesné ani duševné trýznenie, aby sa od nich vynútily akékoľvek informácie. Zajatcom, ktorí odmietnu vypovedať, nesmie byť vyhrožované, nesmú byť urážaní ani vystavení nepríjemnostiam alebo nevýhodám akéhokoľvek druhu.
Vojnoví zajatci, ktorí následkom svojho telesného, alebo duševného stavu nie sú schopní udať svoju totožnosť, budú odovzdaní zdravotníckej službe. Totožnosť týchto zajatcov bude zistená všetkými možnými prostriedkami, s výhradou ustanovení predošlého odseku.
Výsluch zajatcov sa bude konať v jazyku, ktorému rozumejú.
Článok 18
Všetky veci domácej potreby a predmety pre osobnú potrebu - vyjmúc zbrane, kone, vojenskú výzbroj a vojenské dokumenty - zostanú v držaní vojnových zajatcov, taktiež i kovové prilby, plynové masky a všetky ostatné predmety, ktoré im boly vydané pre ich osobnú ochranu. Taktiež zostanú v ich držaní veci a predmety, slúžiace na ich ošatenie a na ich výživu, i keď tieto veci patria k ich oficiálnemu vojenskému výstroju.
Vojnoví zajatci nesmú byť nikdy bez preukazu totožnosti. Mocnosť, v moci ktorej sú, vydá preukaz tým, ktorí ho nemajú.
Odznaky hodnosti a národnosti, vyznamenania a predmety, majúce najmä osobnú alebo citovú hodnotu, nesmú sa vojnovým zajatcom odobrať.
Peňažné sumy, ktoré majú vojnoví zajatci u seba, nesmú sa im odobrať, okrem na rozkaz dôstojníka a až bude zapísaná do osobitného registra výška súm a osobný opis majiteľa, a až sa mu vydá podrobná potvrdenka, na ktorej je uvedené čitateľne meno, hodnosť a útvar osoby, ktorá vydá dotyčnú potvrdenku. Sumy, ktoré sú v mene mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, alebo ktoré sú na žiadosť zajatca zamenené na túto menu, sa pripíšu k dobru účtu zajatca v smysle článku 64.
Mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, môže im odobrať cenné predmety iba z dôvodov bezpečnostných. V tomto prípade sa použije ten istý postup ako pri odoberaní peňažných súm.
Tieto odobrané predmety a sumy, ktoré sú v inej mene, než mena mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, a ktorých zámenu vlastník nežiada, podrží mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, a vydá ich zajatcovi v pôvodnej forme na konci zajatia.
Článok 19
Vojnoví zajatci majú sa odsunúť v najkratšej lehote po zajatí do táborov dosť vzdialených od bojového pásma, aby boli mimo nebezpečenstva.
V nebezpečnom pásme môžu byť prechodne držaní len vojnoví zajatci, ktorí pre svoje zranenie alebo pre svoju chorobu by boli vo väčšom nebezpečenstve pri vykonávaní odsunu, než keď zostanú na mieste.
Vojnoví zajatci nesmú byť vystavovaní zbytočne nebezpečenstvu, zatiaľ čo čakajú na odsun z bojového pásma.
Článok 20
Odsun vojnového zajatca treba vždy vykonať ľudsky a za podobných podmienok, za ktorých sú premiesťované vojská mocnosti, v moci ktorej sú zajatci.
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, poskytne prepravovaným vojnovým zajatcom pitnú vodu, dostatočnú stravu a potrebné šatstvo i lekárske ošetrenie; urobí patričné opatrenia, aby zaistila ich bezpečnosť za odsunu a sostaví čo možno najskôr soznam odsunutých zajatcov.
Ak musia vojnoví zajatci prechádzať v priebehu odsunu tranzitnými tábormi, má byť ich pobyt v týchto táboroch čo najkratší.
ODDIEL II
Internovanie vojnových zajatcov
Kapitola I
Všeobecné pravidlá
Článok 21
Mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, môže ich internovať. Môže im uložiť záväzok, aby sa nevzdialili za určitú hranicu tábora, v ktorom sú internovaní alebo, ak je tento tábor ohradený, aby neprekračovali jeho obvod. S výhradou ustanovenia tohto dohovoru, týkajúceho sa trestných a disciplinárnych sankcií, nemôžu byť títo vojnoví zajatci zavrení alebo podrobení zákazu vychádzať než vtedy, ak sa ukáže toto opatrenie potrebným na ochranu ich zdravia; tento stav však nesmie trvať v nijakom prípade dlhšie, než to okolnosti vyžadujú.
Vojnových zajatcov možno prepustiť čiastočne alebo celkom na slobodu na slovo alebo na sľub, ak to dovoľujú zákony mocnosti, ktorej prináležia.
Toto opatrenie sa urobí najmä v prípadoch, keď to môže prispieť k zlepšeniu zdravotného stavu zajatcov. Žiadny zajatec nebude nútený, aby prijal prepustenie na slovo alebo na sľub.
Hneď po začatí nepriateľstva oznámi každá strana v konflikte nepriateľskej strane zákony a nariadenia, ktoré dovoľujú alebo zakazujú jej príslušníkom prijať prepustenie na slobodu na čestné slovo alebo na sľub. Zajatci prepustení na čestné slovo alebo na sľub podľa zákonov a nariadení takto oznámených sú povinní na svoju osobnú česť svedomite plniť, ako voči mocnosti, ktorej prislúchajú, tak voči mocnosti, ktorá ich zajala, záväzky, ktoré na seba vzali. V týchto prípadoch nebude mocnosť, ku ktorej prislúchajú, požadovať ani neprijme od nich službu odporujúcu danému slovu alebo záväzku.
Článok 22
Vojnoví zajatci môžu byť internovaní iba v budovách postavených na pevnej zemi a poskytujúcich všetky záruky hygieny a zdravia; okrem osobitných prípadov odôvodnených záujmom samých zajatcov nebudú títo umiestení v trestniciach.
Vojnoví zajatci internovaní v nezdravých krajinách alebo v takých, ktorých podnebie je im škodlivé, budú odvezení čo možno najskôr do krajov s priaznivejším podnebím.
Mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, shromaždí ich v táboroch alebo v oddeleniach táborov, berúc zreteľ na ich národnosť, jazyk, ich zvyky, s tou výhradou, že títo zajatci nebudú oddelení od zajatcov prislúchajúcich k ozbrojeným silám, v ktorých konali službu vo chvíli, keď boli zajatí, okrem ak by s tým súhlasili.
Článok 23
Žiadny vojnový zajatec nesmie byť v nijakej chvíli poslaný alebo držaný v kraji, kde by bol vystavený paľbe bojového pásma, ani sa nesmie použiť na to, aby niektoré miesta alebo niektoré kraje boly jeho prítomnosťou chránené od vojenských operácií.
Vojnoví zajatci musia mať k dispozícii kryty proti leteckému bombardovaniu a iným vojnový nebezpečenstvám v rovnakom rozsahu ako miestne civilné obyvateľstvo; ,s výnimkou zajatcov, ktorí by boli činní pri ochrane svojich obydlí proti týmto nebezpečenstvám, môžu sa uchýliť do krytov čo najrýchlejšie, len čo zaznie poplach. Bude sa na nich vzťahovať každé iné ochranné opatrenie, ktoré je určené pre obyvateľstvo.
Mocnosti, v moci ktorých sú zajatci, si oznámia navzájom prostredníctvom ochranných mocností všetky potrebné údaje o zemepisnej polohe zajateckých táborov.
Kedykoľvek to dovolia ohľady vojenského rázu, budú tábory vojnových zajatcov označené vo dne písmenami PG alebo PW, umiestenými tak, aby boly zreteľne viditeľné shora zo vzduchu; zúčastnené mocnosti môžu sa však dohodnúť o inom spôsobe označenia. Iba zajatecké tábory môžu byť označené týmto spôsobom.
Článok 24
Tranzitné a triediace tábory trvalého rázu budú zariadené podobným spôsobom, ako je uvedené v tomto oddiele, a s vojnovými zajatcami bude sa v nich zaobchádzať rovnakým spôsobom ako v ostatných táboroch.
Kapitola II
Ubytovanie, stravovanie a ošatenie vojnových zajatcov
Článok 25
Ubytovacie podmienky vojnových zajatcov budú rovnako priaznivé ako u vojenských oddielov mocnosti, u ktorej sú zajatci, umiestených v tom istom kraji. Tieto podmienky budú brávať ohľad na mravy a obyčaje zajatcov a nesmú v nijakom prípade byť škodlivé ich zdraviu.
Predchádzajúce ustanovenia budú sa vzťahovať najmä na spálne vojnových zajatcov, ako čo do celkovej plochy a minimálnej vzduchovej kubatúry, tak čo sa týka ich vystrojenia, ložného zariadenia, včítane prikrývok.
Miestnosti určené na to, aby ich používali vojnoví zajatci, ako jednotlive, tak hromadne, musia byť celkom chránené pred vlhkom, dostatočne vykurované a osvetľované, najmä v čase od súmraku do večierky. Treba urobiť všetky opatrenia proti nebezpečenstvu požiaru.
Vo všetkých táboroch, v ktorých sú ubytované súčasne zajaté ženy, budú im vyhradené oddelené spálne.
Článok 26
Základná denná dávka potravín má byť dostačujúca čo do množstva, akosti a rozmanitosti, tak aby zajatci boli udržaní pri zdraví a aby sa zabránilo stratám na váhe a poruchám z podvýživy. Treba taktiež brať ohľad na spôsob výživy, na ktorý sú zajatci zvyknutí.
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, poskytne zajatcom, ktorí pracujú, prídavky potravin, potrebné na výkon práce, na ktorú sa používajú.
Vojnovým zajatcom má sa poskytovať pitná voda v dostatočnom množstve, má sa im dovoliť užívať tabak.
Vojnoví zajatci majú byť pribraní, pokiaľ je to len možné, na prípravu svojich jedál; na ten cieľ ich možno zamestnávať v kuchyniach. Okrem toho im treba umožniť, aby si sami pripravili doplnky k potrave, ktoré majú.
Treba obstarať vhodné miestnosti ako jedálne a spoločné stravovne.
Hromadné disciplinárne opatrenia dotýkajúce sa stravy sú zakázané.
Článok 27
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, poskytne im v dostatočnej miere odev, bielizeň a obuv a vezme do úvahy podnebie kraja, kde sú zajatci. Rovnošaty nepriateľskej armády ukoristené mocnosťou, v moci ktorej sú zajatci, treba použiť na ošatenie zajatcov, ak vyhovujú podnebiu krajiny.
Pravidelné obnovovanie a opravy týchto vecí domácej potreby má zabezpečiť mocnosť, ktorá má zajatcov v moci. Okrem toho dostanú vojnoví zajatci vhodný odev všade tam, kde to povaha práce vyžaduje.
Článok 28
Vo všetkých táboroch majú sa zriadiť kantíny, kde si vojnoví zajatci môžu zadovážiť potraviny, predmety bežnej potreby, mydlo a tabak; predajné ceny tohto tovaru neprekročia v nijakom prípade ceny obvyklé v miestnom obchode.
Zisk z kantín sa použije v prospech vojnových zajatcov; na ten účel bude zriadený osobitný fond. Dôverník zajatcov má právo zúčastniť sa na správe kantíny a tohto fondu.
Pri rozpustení tábora bude aktívny zvyšok tohto osobitného fondu vydaný medzinárodnej ľudomilnej organizácii a použije sa v prospech vojnových zajatcov tej istej národnosti, ako boli zajatci, ktorí prispeli na vytvorenie tohto fondu. V prípade všeobecnej repatriácie podrží tento zvyšok mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, ak niet opačnej dohody medzi zúčastnenými mocnosťami.
Kapitola III
Hygiena a lekárske ošetrenie
Článok 29
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, je povinná urobiť všetky zdravotnícke opatrenia na zabezpečenie čistoty a hygieny táborov a na zabránenie epidémiám.
Vojnoví zajatci budú mať vo dne i v noci na použitie zariadenia zodpovedajúce pravidlám hygieny a udržované neustále v čistote. V táboroch, kde sú zajaté ženy, budú im vyhradené oddelené zariadenia.
Okrem toho, nehľadiac na kúpele a sprchy, ktorými budú opatrené tábory, bude poskytnutá vojnovým zajatcom voda a mydlo v dostatočnom množstve pre dennú starostlivosť o telesnú čistotu a na pranie ich bielizne; na ten účel budú im poskytnuté potrebné zariadenia, úľavy a voľno.
Článok 30
Každý tábor bude mať vhodnú nemocnicu, v ktorej zajatci dostanú potrebné ošetrenie a primeranú diétu. V prípade potreby budú vyhradené oddelené miestnosti pre chorých, postihnutých nákazlivými alebo duševnými chorobami.
Vojnoví zajatci postihnutí vážnou nemocou alebo ktorých stav vyžaduje osobitné liečenie, chirurgický zásah alebo nemocničné ošetrenie, musia byť prijatí do každého vojenského alebo civilného útvaru spôsobilého ich liečiť, i keď sa pripravuje v blízkom čase ich repatriácia. Osobitné výhody budú poskytnuté pre starostlivosť o invalidov, najmä o slepcov, a pre ich preškolenie do toho času, než budú repatriovaní.
Vojnoví zajatci majú sa ošetrovať najradšej lekárskym personálom mocnosti, ku ktorej prislúchajú, a pokiaľ možno ich národnosti.
Nesmie sa brániť vojnovým zajatcom, aby sa hlásili lekárom na prehliadku. Úrady, v moci ktorých sú, vydajú na žiadosť každému ošetrovanému zajatcovi úradné osvedčenie s údajom druhu jeho zranenia alebo nemoci, času liečenia a poskytnutého ošetrenia. Duplikát tohto osvedčenia sa zašle Ústrednej kancelárii vojnových zajatcov.
Náklady liečenia, včítane výdavkov za akýkoľvek prístroj, potrebný na udržanie vojnových zajatcov v dobrom zdravotnom stave, najmä zubných a iných protéz a okuliarov, uhradzuje mocnosť, v moci ktorej sú zajatí.
Článok 31
Aspoň raz mesačne sa budú konať lekárske prehliadky vojnových zajatcov. Budú zahrnovať kontrolu váhy každého vojnového zajatca a zhotovenie záznamu o nej. Ich účelom bude kontrola najmä všeobecného zdravotného stavu a výživy, stavu čistoty, ako i pátranie po nákazlivých chorobách, najmä po tuberkulóze, malárii a pohlavných chorobách. Za tým účelom sa použijú najúčinnejšie metódy, ktoré sú po ruke, napr. periodické hromadné rádiografie na mikrofilme na zistenie začiatočného stavu tuberkulózy.
Článok 32
Vojnových zajatcov, ktorí sú lekármi, zubnými technikmi, ošetrovateľmi alebo ošetrovateľkami, i keď neprislúchajú k zdravotníckej službe svojich ozbrojených síl, môže mocnosť, u ktorej sú v zajatí, použiť na vykonávanie liečebnej činnosti v záujme vojnových zajatcov prislúchajúcich k rovnakej mocnosti ako oni sami. V tomto prípade zostanú i naďalej vojnovými zajatcami, ale bude sa s nimi zaobchádzať rovnakým spôsobom ako s podobným lekárskym personálom zajatým mocnosťou, ktorá ich drží. Budú oslobodení od každej inej práce, ktorá by im mohla byť uložená podľa článku 49.
Kapitola IV
Lekársky a duchovný personál zadržaný pre pomoc vojnovým zajatcom
Článok 33
Členovia zdravotníckeho a duchovného personálu zadržaní mocnosťou, v moci ktorej sú vojnoví zajatci, za tým účelom, aby im pomáhali, nebudú pokladaní za vojnových zajatcov. Budú však jednako požívať pri najmenšom všetky výhody a ochrany podľa ustanovení tohto dohovoru, ako i všetky potrebné úľavy, aby mohli poskytnúť liečebnú starostlivosť a duchovnú pomoc vojnovým zajatcom.
Budú naďalej vykonávať v rámci vojenských zákonov a predpisov mocnosti, v moci ktorej sú, pod dohľadom ich príslušných služieb a podľa svedomia svojho povolania, svoju liečebnú alebo duchovnú funkciu v prospech vojnových zajatcov prislúchajúcich predovšetkým k rovnakým ozbrojeným silám, ku ktorým sami patria. Pre výkon svojho liečebného alebo duchovného poslania budú okrem toho požívať tieto výhody:
a)
budú mať právo periodicky navštevovať vojnových zajatcov, ktorí sú v pracovných oddieloch alebo v nemocniciach mimo tábora. Moc, ktorá ich drží, im poskytne na ten účel potrebné dopravné prostriedky,
b)
v každom tábore bude najstarší vojenský lekár najvyššej hodnosti zodpovedný vojenským úradom tábora za odbornú činnosť zadržaného zdravotníckeho personálu. Za tým účelom sa dohodnú strany v konflikte hneď na začiatku nepriateľstva o vzájomne si zodpovedajúcich hodnostiach svojho zdravotníckeho personálu, včítane personálu spoločností uvedených v článku 26 Ženevského dohovoru o zlepšení osudu ranených a nemocných príslušníkov ozbrojených síl v poli zo dňa 12. augusta 1949. Tento lekár, ako i vojenskí duchovní budú mať priamy prístup k zodpovedným táborovým úradom vo všetkých otázkach týkajúcich sa ich poslania. Tieto úrady im poskytnú všetky výhody potrebné pre písomný styk v týchto otázkach,
c)
i keď zadržaný personál podlieha vnútornej disciplíne tábora, v ktorom je držaný, nesmie byť nútený na žiadnu prácu nesúvisiacu s jeho liečebnými alebo duchovnými povinnosťami.
V priebehu nepriateľstva sa strany v konflikte dohodnú o eventuálnom vystriedaní zadržaného personálu a určia jeho vykonanie.
Žiadne z predchádzajúcich ustanovení neoslobodzuje mocnosť, v moci ktorej sú tieto osoby, od záväzkov, ktoré má vo veci zdravotnej a duchovnej starostlivosti o vojnových zajatcov.
Kapitola V
Náboženstvo, duševná a telesná činnosť
Článok 34
Vojnovým zajatcom bude ponechaná úplná voľnosť čo do výkonu ich náboženstva, počítajúc do toho účasť pri obradoch ich vyznania, s tou podmienkou, že budú dbať na bežné disciplinárne opatrenia vydané vojenskými úradmi.
Bohoslužbám sa vyhradia vhodné miestnosti.
Článok 35
Vojenskí duchovní, ktorí padnú do moci nepriateľského štátu a ktorí zostanú alebo budú zadržaní, aby pomáhali vojnovým zajatcom, budú oprávnení poskytnúť im svoju duchovnú pomoc a slobodne vykonávať svoje poslanie medzi svojimi spoluveriacimi v súhlase so svojím náboženským svedomím. Budú rozdelení po jednotlivých táboroch a pracovných oddieloch, v ktorých sú vojnoví zajatci prislúchajúci k rovnakým ozbrojeným silám, ktorí hovoria rovnakým jazykom alebo patria k tomu istému náboženstvu. Budú im poskytnuté potrebné výhody, najmä dopravné prostriedky spomenuté v článku 33, aby mohli navštevovať vojnových zajatcov mimo svojho tábora. Budú si môcť voľne písať, s výhradou cenzúry, v náboženských veciach svojho úradu s cirkevnými úradmi krajiny, kde sú držaní, a s medzinárodnými náboženskými organizáciami. Listy a korešpondenčné lístky, ktoré odošlú za tým účelom, pripočítajú sa ku kvóte, určenej v článku 71.
Článok 36
Vojnoví zajatci, ktorí sú kňazmi niektorého vyznania, ale nie sú vojenskými duchovnými vo vlastnej armáde, budú oprávnení, nech je ich vyznanie akékoľvek, vykonávať duchovnú službu medzi svojimi spoluveriacimi. Za tým účelom bude sa nimi zaobchádzať ako s vojenskými duchovnými zadržanými mocnosťou, u ktorej sú zajatci v zajatí. Nebudú nútení na žiadnu inú prácu.
Článok 37
Keď vojnoví zajatci nemajú možnosť používať pomoc vojenského duchovného alebo zajatého duchovného svojho vyznania, treba určiť na žiadosť zúčastnených zajatcov duchovného, prislúchajúceho buď k ich viere alebo k viere podobnej, alebo ak niet takého, kvalifikovanú osobu svetskú, ak je to s hľadiska konfesného možné, aby plnila túto úlohu. Toto vymenúvanie podliehajúce schváleniu mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, stane sa vo shode s obcou zúčastnených zajatcov a, kde je to potrebné, so súhlasom miestnych náboženských orgánov toho istého vyznania. Osoba takto označená musí zachovávať všetky nariadenia vydané v záujme disciplíny a vojenskej bezpečnosti mocnosti, u ktorej sú zajatci v zajatí.
Článok 38
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, má podporovať duševnú, výchovnú, rekreačnú a športovú činnosť vojnových zajatcov, dbajúc pritom zároveň na osobné sklony každého zajatca; urobí potrebné opatrenia, aby zabezpečila ich výkon, a poskytne im vhodné miestnosti a potrebné vybavenie.
Vojnoví zajatci musia mať možnosť venovať sa telesným cvičeniam, včítane športov a hier, a užívať čerstvý vzduch. Dostatočné voľné priestranstvá treba vo všetkých táboroch vyhradiť na tento účel.
Kapitola VI
Disciplína
Článok 39
Každý tábor bude postavený pod priamu právomoc zodpovedného dôstojníka, patriaceho k pravidelným ozbrojeným silám mocnosti, v moci ktorej sú zajatci. Tento dôstojník bude mať text tohto dohovoru, postará sa o to, aby personál jemu podriadený poznal jeho ustanovenia a bude zodpovedný pod dohľadom svojej vlády za jeho vykonávanie.
Vojnoví zajatci, s výnimkou dôstojníkov, sú povinní zdraviť všetkých dôstojníkov mocnosti, v moci ktorej sú, a preukazovať im vonkajší prejav úcty určenej predpismi platnými v ich vlastnej armáde.
Zajatí dôstojníci sú povinní zdraviť iba dôstojníkov vyššej hodnosti tejto mocnosti; sú však povinní zdraviť veliteľa tábora, nech je jeho hodnosť akákoľvek.
Článok 40
Nosiť odznaky hodnosti a štátnej príslušnosti, ako i vyznamenania je dovolené.
Článok 41
V každom tábore treba vyvesiť text tohto dohovoru, jeho prílohy a obsah všetkých dohôd, ktoré má na zreteli článok 6, v jazyku vojnových zajatcov na miestach, kde si ich všetci môžu prečítať. Zajatcom, ktorí nemajú možnosť oboznámiť sa s vyveseným textom, bude im tento na ich žiadosť oznámený.
Nariadenia, rozkazy, upozornenia a vyhlášky každého druhu týkajúce sa chovania vojnových zajatcov, budú im oznamované v jazyku, ktorému rozumejú; budú vyvesené za podmienok vylíčených shora a ich výtlačky budú odovzdané dôverníkovi. Všetky rozkazy a povely, vydávané jednotlive vojnovým zajatcom, treba taktiež vydávať v jazyku, ktorému rozumejú.
Článok 42
Použitie zbrane proti vojnovým zajatcom, najmä proti tým, ktorí sú na úteku alebo sa pokúšajú utiecť, má byť iba krajným prostriedkom, pred ktorým musí vždy predchádzať výzva prispôsobená okolnostiam.
Kapitola VII
Hodnosti vojnových zajatcov
Článok 43
Hneď po začatí nepriateľstva si strany v konflikte navzájom oznámia tituly a hodnosti všetkých osôb spomenutých v článku 4 tohto dohovoru, aby bolo zabezpečené rovnaké zaobchádzanie so zajatcami rovnakej hodnosti; ak budú tituly a hodnosti zavedené neskoršie, budú predmetom obdobného oznámenia.
Mocnosť, u ktorej sú zajatci držaní, uzná povýšenie v hodnosti, ktoré by vojnoví zajatci dostali a ktoré jej bude riadne oznámené mocnosťou, ku ktorej prislúchajú.
Článok 44
So zajatými dôstojníkmi a s osobami im na roveň postavenými bude sa zaobchádzať s náležitými ohľadmi na ich hodnosť a ich vek.
Aby bola zabezpečená obsluha v dôstojníckych táboroch, budú tam pridelení zajatí prostí vojaci tých istých ozbrojených síl, hovoriaci pokiaľ možno tým istým jazykom, v dostatočnom počte, s prihliadnutím na hodnosť dôstojníkov a osôb im na roveň postavených; nesmú byť povolaní na nijakú inú prácu.
Správa stravovania dôstojníkmi samotnými má byť každým spôsobom podporovaná.
Článok 45
S vojnovými zajatcami, ktorí nie sú dôstojníkmi a osobami im roveň postavenými, bude sa zaobchádzať s ohľadmi prislúchajúcimi ich hodnosti a ich veku.
Správa stravovania zajatcami samotnými má byť každým spôsobom podporovaná.
Kapitola VIII
Presun vojnových zajatcov po ich príchode do tábora
Článok 46
Ak sa rozhodne mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, presunúť ich inam, musí dbať na záujmy zajatcov samotných, najmä aby nezvýšila ťažkosti ich repatriácie.
Presun vojnových zajatcov sa bude vždy diať ľudsky a za podmienok, ktoré nesmú byť menej priaznivé než tie, za ktorých sú premiesťované vojská mocnosti, ktorá zajatcov drží. Treba vždy dbať na klimatické podmienky, na ktoré sú vojnoví zajatci zvyknutí a podmienky presunu nesmú v nijakom prípade byť na úkor ich zdravia.
Za presunu poskytne zajatcom mocnosť, v moci ktorej sú, dostatočné množstvo pitnej vody a stravy, aby si zachovali zdravie, ako i potrebné šatstvo, ubytovanie a lekárske ošetrenie. Urobí všetky potrebné opatrenia, najmä pri preprave námornej alebo leteckej, aby zaistila ich bezpečnosť za dopravy a vystaví úplný soznam prepravovaných zajatcov pred ich odchodom.
Článok 47
Nemocní alebo ranení vojnoví zajatci nebudú presunovaní, pokiaľ by ich uzdravenie mohlo byť ohrozené cestou, okrem ak by to vyžadovala celkom nevyhnutne ich bezpečnosť.
Ak sa blíži front k niektorému táboru, môžu byť vojnoví zajatci z tohto tábora presunutí iba vtedy, ak sa môže ich presun vykonať za podmienok dostatočnej bezpečnosti, alebo ak im hrozí väčšie nebezpečenstvo, ak zostanú na mieste než pri presune.
Článok 48
V prípade presunu budú vojnoví zajatci úradne upovedomení o odchode a o svojej novej poštovej adrese; toto upozornenie im treba dať včas, aby si mohli pripraviť svoje batožiny a upovedomiť svoje rodiny.
Sú oprávnení odviezť svoje osobné vecí, svoju korešpondenciu a zásielky, ktoré došly na ich adresu; váha týchto vecí môže byť obmedzená, ak to vyžadujú okolnosti prepravy, na toľko, koľko môže zajatec rozumne uniesť, v nijakom prípade však prípustná váha nebude presahovať dvadsaťpäť kilogramov.
Korešpondencia a balíky zaslané do ich starého tábora budú bez meškania poslané za nimi. Veliteľ tábora urobí po dohode s dôverníkom potrebné opatrenia, aby bola zabezpečená preprava spoločného majetku vojnových zajatcov a batožín, ktoré by zajatci nemohli odniesť so sebou vzhľadom na obmedzenie urobené v smysle druhého odseku tohto článku.
Výdavky vzniknuté presunom znáša mocnosť, v moci ktorej sú vojnoví zajatci.
ODDIEL III
Práca vojnových zajatcov
Článok 49
Mocnosť, u ktorej sú zajatci v zajatí, môže telesne spôsobilých zajatcov používať na prácu, prihliadajúc na ich vek, pohlavie a hodnosť, ako i na ich telesné schopnosti, najmä aby boli udržaní v dobrom zdravotnom stave telesnom i duševnom.
Zajatí poddôstojníci môžu sa pridržať iba na dozorné práce. Ti, ktorí na to nebudú použití, môžu žiadať o inú vhodnú prácu, ktorá im bude podľa možnosti obstaraná.
Ak žiadajú dôstojníci a osoby im na roveň postavené o vhodnú prácu, bude im taká podľa možnosti obstaraná. V nijakom prípade nemôžu byť na prácu nútení.
Článok 50
Popri prácach súvisiacich so správou, zariadením alebo udržiavaním ich tábora, môžu byť zajatci prinútení iba na práce, spadajúce do niektorej z týchto kategórií:
a)
poľnohospodárstvo;
b)
priemysel súvisiaci v výrobou alebo ťažbou surovín, továrenský priemysel s výnimkou priemyslu kovorobného, strojného a chemického, verejných stavieb a stavebných prác, ktoré majú vojenskú povahu alebo určenie;
c)
doprava a práce v skladištiach, ak nemajú vojenskú povahu alebo určenie;
d)
obchodná a umelecká činnosť;
e)
služba v domácnosti;
f)
verejné služby, ak nemajú vojenskú povahu alebo určenie.
Ak dôjde k porušeniu hore spomenutých predpisov, sú vojnoví zajatci oprávnení uplatniť svoje právo sťažnosti podľa článku 78.
Článok 51
Vojnovým zajatcom musia byť zabezpečené vhodné pracovné podmienky, najmä pokiaľ ide o ubytovanie, stravu, ošatenie a výstroj; tieto podmienky nesmú byť horšie než tie, ktoré požívajú príslušníci mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, konajúci podobné práce; taktiež treba prihliadať na podmienky podnebia.
Mocnosť, ktorá má zajatcov, ktorých používa na prácu, zabezpečí, aby v oblastiach, kde títo zajatci pracujú, platily pre nich štátne zákony o ochrane práce a najmä nariadenia o úrazovej zábrane.
Vojnoví zajatci musia byť na prácu vycvičení a vystrojení ochrannými prostriedkami primeranými práci, ktorú majú vykonávať, podobnými tým, ktoré sú predpísané pre príslušníkov mocnosti, v moci ktorej sú zajatci. S výhradou ustanovení článku 52 môžu byť zajatci vystavení normálnemu pracovnému nebezpečenstvu ako civilní pracujúci.
V nijakom prípade nesmú byť pracovné podmienky zhoršené disciplinárnymi opatreniami.
Článok 52
Nijaký vojnový zajatec nesmie byť použitý na práce nezdravé a nebezpečné, okrem ak by sa na ne dobrovoľne prihlásil.
Nijakému vojnovému zajatcovi nebude pridelená práca, ktorú možno považovať za ponižujúcu pre príslušníka ozbrojených síl mocnosti, v moci ktorej sú zajatci.
Odstraňovanie mín alebo iných podobných zbraní sa považuje za nebezpečnú prácu.
Článok 53
Denný pracovný čas vojnových zajatcov, včítane cesty do práce a zpät, nemá byť nadmerný a nesmie v nijakom prípade presahovať pracovný čas prípustný pre civilných robotníkov mocností, v moci ktorej sú zajatci, používaní na tú istú prácu v tom istom kraji.
Vojnovým zajatcom sa poskytne povinne uprostred dennej práce aspoň hodinový oddych; tento oddych bude rovnaký, ako u robotníkov mocností, u ktorej sú zajatci v zajatí, ak je u nich dlhší. Dopraje sa im taktiež každý týždeň pracovný pokoj dvadsaťštyri za sebou idúcich hodín, podľa možnosti v nedeľu alebo v deň pokoja v krajine, z ktorej pochádzajú. Nadto každému zajatcovi, ktorý pracoval celý rok, treba poskytnúť odpočinok po osem za sebou idúcich dní, pričom mu bude platená odmena za prácu.
Ak sa používajú pracovné metódy ako je práca úkolová, nesmie tým byť nadmerne predĺžený pracovný čas.
Článok 54
Odmena, ktorá prislúcha za prácu zajatcom, bude určená podľa ustanovení článku 62 tohto dohovoru.
Vojnovým zajatcom, ktorí boli postihnutí pracovným úrazom, alebo si privodia nemoc pri práci alebo následkom nej, dostanú všetku starostlivosť, ktorú vyžaduje ich stav. Okrem toho im vydá mocnosť, v moci ktorej sú, lekárske vysvedčenie, ktoré im umožní uplatňovať nároky u ich vlastného štátu; duplikát vysvedčenia sa zašle Ústrednej kancelárii vojnových zajatcov spomenutej v článku 123.
Článok 55
Pracovná schopnosť vojnových zajatcov bude pravidelne kontrolovaná lekárskymi prehliadkami, aspoň raz za mesiac. Pri týchto prehliadkach treba zvlášť prihliadať na povahu práce, ktorá je vojnovým zajatcom prikázaná.
Ak sa považuje vojnový zajatec za neschopného na prácu, je oprávnený hlásiť sa na lekársku prehliadku v tábore; lekári môžu odporúčať, aby zajatci, ktorí podľa ich súdu nie sú schopní na prácu, boli z nej vyňatí.
Článok 56
Organizácia a správa pracovných oddielov budú podobné ako v táboroch vojnových zajatcov.
Každý pracovný oddiel zostane pod dohľadom tábora vojnových zajatcov a bude k nemu patriť administratívne. Vojenské úrady a veliteľ tohto tábora sú pod dohľadom svojej vlády zodpovední za dodržiavanie predpisov tohto dohovoru v pracovnom oddieli.
Veliteľ tábora povedie denný soznam pracovných oddielov, ktoré patria k jeho táboru a predloží ho delegátom ochrannej mocnosti, Medzinárodného komitétu Červeného kríža alebo iných organizácií starajúcich sa o vojnových zajatcov, ktorí navštívia tábor.
Článok 57
Zaobchádzanie s vojnovými zajatcami, ktorí pracujú pre súkromníkov, i keď títo sami zodpovedajú za ich stráženie a ochranu, musí byť pri najmenšom rovnaké, ako je určené týmto dohovorom; mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, vojenské úrady a veliteľ tábora, ku ktorému patria títo zajatci, majú plnú zodpovednosť za vydržovanie, starostlivosť, zaobchádzanie a výplatu odmeny týchto vojnových zajatcov.
Títo vojnoví zajatci majú právo zostať v styku s dôverníkmi táborov, ku ktorým patria.
ODDIEL IV
Peňažné príjmy vojnových zajatcov
Článok 58
Ihneď po začatí nepriateľstva môže mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, dokiaľ sa o tom nedohodne s ochrannou mocnosťou, určiť najvyššiu sumu v hotových peniazoch alebo v podobnej forme, ktorú smú mať pri sebe vojnoví zajatci. Suma prevyšujúca túto výšku, ktorá bola oprávnene v ich držaní a ktorá im bola odobraná alebo zadržaná, bude im pripísaná k dobru, rovnako tak ako každý peniaz nimi složený, a nesmie byť bez ich svolenia zamenený na inú menu.
Ak sú vojnoví zajatci oprávnení obstarávať si nákupy alebo získavať služby proti plateniu hotovými mimo tábora, vykonajú tieto platby sami zajatci alebo správa tábora, ktorá nimi zaťaží účet príslušných zajatcov. Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, vydá predpisy na to potrebné.
Článok 59
Peňažné sumy v mene mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, odobrané v smysle článku 18 vojnovým zajatcom vo chvíli ich zajatia, pripíšu sa k dobru na účte každého z nich podľa ustanovenia článku 64 tohto oddielu.
Taktiež sa pripíšu k dobru na tomto účte peňažné sumy v mene mocnosti, ktorá drží zajatcov, ktoré vznikly zámenou peňazí v iných menách, odobratých vojnovým zajatcom v tom istom čase.
Článok 60
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, vyplatí každému z nich preddavok mesačného platu, výška ktorého bude určená prepočítaním týchto súm na menu spomenutej mocnosti:
Skupina I: vojnoví zajatci hodnosti nižšej než rotmajster: osem švajčiarskych frankov,
skupina II: rotmajstri a iní poddôstojníci alebo zajatci rovnakej hodnosti: dvanásť švajčiarskych frankov,
skupina III: dôstojníci až do hodnosti kapitána alebo zajatci rovnakej hodnosti: päťdesiat švajčiarskych frankov,
skupina IV: majori, podplukovníci, plukovníci alebo zajatci rovnakej hodnosti: šesťdesiat švajčiarskych frankov,
skupina V: generáli alebo zajatci rovnakej hodnosti: sedemdesiatpäť švajčiarskych frankov.
Zúčastnené strany v konflikte môžu však osobitnými dohodami zmeniť výšku preddavkov na plat prislúchajúci vojnovým zajatcom rôznych skupín horevymenovaných.
Okrem toho, keby sumy, uvedené hore v prvom odseku boly príliš vysoké v porovnaní s platom vyplácaným členom ozbrojených síl mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, alebo keby z akéhokoľvek, iného dôvodu pôsobily vážne ťažkosti tejto mocnosti, potom bude táto, pokiaľ nebude uzavretá osobitná dohoda a mocnosťou, ku ktorej zajatci prislúchajú za účelom zmeny týchto súm:
a)
naďalej pripisovať k dobru účtom vojnových zajatcov sumy uvedené v prvom odseku,
b)
môže prechodne obmedziť na rozumnú výšku sumu poskytovanú z týchto preddavkov na plat vojnovým zajatcom pre ich potrebu, suma však pre zajatcov I skupiny nebude nikdy nižšia než tá, ktorú mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, vypláca príslušníkom svojich vlastných ozbrojených síl.
Dôvody tohto obmedzenia budú bezodkladne oznámené ochrannej mocnosti.
Článok 61
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, bude prijímať poukazy peňazí, ktoré bude vojnovým zajatcom posielať mocnosť, ktorej sú príslušníkmi, ako doplnok platu za podmienky, že tieto budú rovnaké pre každého vojnového zajatca tej istej skupiny, že budú vyplácané všetkým zajatcom tejto skupiny, ktorí patria k tejto mocnosti a že budú čo najskôr pripísané k dobru účtu jednotlivých zajatcov podľa ustanovení článku 64. Tieto doplnky k platu neoslobodzujú mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, od nijakých záväzkov, ktoré ju zaťažujú v smysle tohto dohovoru.
Článok 62
Vojnoví zajatci budú dostávať priamo od úradov, v moci ktorých sú, spravodlivú pracovnú odmenu, ktorej výška bude určená týmito úradmi, ktorá však nikdy nesmie byť nižšia než jedna štvrtina švajčiarskeho franku za celý pracovný deň. Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, oznámi im, ako aj mocnosti, ktorej prislúchajú, prostredníctvom ochrannej mocnosti dennú výšku pracovnej odmeny, ktorú určí.
Úrady, v moci ktorých sú zajatci, budú taktiež vyplácať pracovnú odmenu zajatcom trvalo prideleným na činnosť alebo na remeselné práce spojené so správou, vnútorným zariadením alebo udržovaním táborov, ako i zajatcom, určeným na výkon lekárskych alebo duchovných služieb v prospech ich druhov.
Pracovná odmena dôverníkova, jeho pomocníka a prípadne jeho poradcov bude uhradzovaná z fondu udržovaného z výťažku kantíny; jej výška bude určená dôverníkom a schválená veliteľom tábora. Ak niet takého fondu, budú úrady, v moci ktorých sú zajatci, vyplácať týmto zajatcom spravodlivú pracovnú odmenu.
Článok 63
Vojnoví zajatci sú oprávnení prijímať peňažné zásielky, ktoré sú im zaslané individuálne alebo hromadne.
Každý vojnový zajatec môž voľne nakladať so zvyškami svojho účtu, ako je uvedené v predchádzajúcom článku, v medziach, určených mocnosťou, v moci ktorej sú zajatci a ktorá vykoná žiadané výplaty. S výhradou finančných a menových obmedzení, ktoré táto mocnosť považuje za nevyhnutné, sú vojnoví zajatci oprávnení poukazovať platby do cudziny. V tomto prípade umožní mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, najmä platby, ktoré zajatci posielajú osobám, o ktoré sú povinní sa starať.
V každom prípade môžu vojnoví zajatci so súhlasom mocnosti, ku ktorej patria, vykonávať platby do svojej vlastnej krajiny týmto spôsobom: mocnosť, v moci ktorej sú, zašle spomenutej mocnosti prostredníctvom ochrannej mocnosti oznámenie obsahujúce všetky potrebné údaje o odosielateľovi i prijímateľovi platby, o výške sumy, ktorá sa má vyplatiť, vyjadrené v mene mocnosti, u ktorej sú zajatci držaní; toto oznámenie podpíše dotyčný zajatec a taktiež veliteľ tábora. Mocnosť, ktorá má zajatcov v zajatí, zaťaží účet zajatcov touto sumou; sumy takto poukázané pripíše potom k dobru mocnosti, ktorej prislúchajú zajatci.
Na vykonanie predchádzajúcich opatrení môže mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, vhodne použiť vzorový poriadok pripojený v prílohe V k tomuto dohovoru.
Článok 64
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, povedie pre každého vojnového zajatca účet, ktorý bude obsahovať pri najmenšom tieto údaje:
1.
sumy patriace zajatcovi alebo ním prijaté ako preddavky na plat, ako pracovná odmena alebo z ktoréhokoľvek iného dôvodu; sumy v mene mocnosti, u ktorej sú zajatci v zajatí, ktoré mu boly odobraté; sumy odobraté zajatcovi a zamenené na jeho žiadosť na menu spomenutej mocnosti,
2.
sumy vyplatené zajatcami v hotovosti alebo podobnou formou, výplaty urobené na jeho účet a na jeho žiadosť, sumy poukázané podľa tretieho odseku predchádzajúceho článku.
Článok 65
Každá položka zapísaná v účte vojnového zajatca bude podpísaná alebo parafovaná ním alebo dôverníkom konajúcim v jeho mene.
Vojnovým zajatcom bude vždy rozumne umožnené nazrieť do ich účtov a dostať ich odpis; účet môže byť aj preskúmaný zástupcami ochrannej mocnosti pri návšteve tábora.
Pri presune vojnových zajatcov z jedného tábora do druhého bude ich účet poslaný za nimi. V prípade presunu od jednej mocnosti, v zajatí ktorej sú, ku druhej, budú poslané za nimi tie sumy im patriace, ktoré nie sú vyjadrené v mene mocnosti, v moci ktorej sú. Na všetky ostatné sumy, ktoré by ostaly k dobru ich účtu, sa im vydá potvrdenie.
Zúčastnené bojujúce mocnosti sa môžu dohodnúť, že si navzájom oznámia prostredníctvom ochrannej mocnosti v určených lehotách výpisy z účtov vojnových zajatcov.
Článok 66
Ak sa skončí zajatie prepustením alebo repatriáciou zajatcu, vydá mu mocnosť, u ktorej bol dosiaľ v zajatí, potvrdenie, podpísané kompetentným dôstojníkom, v ktorom je potvrdený aktívny zvyšok, ktorý mu prislúcha ku konci zajatia. Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, zašle aj mocnosti, ktorej vojnoví zajatci prináležia, prostredníctvom ochrannej mocnosti soznamy obsahujúce všetky údaje o zajatcoch, ktorých zajatie sa skončilo repatriáciou, prepustením, útekom, úmrtím, alebo nejakým iným spôsobom, a uvedie najmä aktívne zvyšky ich účtov. Každý list týchto soznamov bude potvrdený splnomocneným zástupcom mocnosti, u ktorej boli zajatci v zajatí.
Zúčastnené mocnosti môžu osobitnou dohodou zmeniť úplne alebo zčasti horeuvedené ustanovenia.
Mocnosť, ktorej vojnový zajatec prislúcha, bude zodpovedná za to, že vyrovná s ním aktívny zvyšok, ktorý mu bola dlžná na konci jeho zajatia mocnosť, u ktorej bol v zajatí.
Článok 67
Preddavky na platy vyplatené vojnovým zajatcom podľa článku 60, budú sa považovať za urobené v mene mocnosti, ktorej zajatci prislúchajú; tieto preddavky na plat a všetky platby, urobené touto mocnosťou v smysle článku 63, tretí odsek, a článku 68, budú predmetom rokovania medzi zúčastnenými mocnosťami pri skončení nepriateľstva.
Článok 68
O každej žiadosti o odškodné, podanej vojnovým zajatcom v dôsledku úrazu alebo inej neschopnosti vzniknutej z práce, bude upovedomená mocnosť, ktorej patrí zajatec, prostredníctvom ochrannej mocnosti. V súhlase s ustanovením článku 54 vydá mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, v každom prípade vojnovému zajatcovi osvedčenie potvrdzujúce druh zranenia alebo pracovnej nespôsobilosti, okolnosti, za ktorých k nim došlo, a údaje o lekárskom alebo nemocničnom ošetrení, ktoré dostal. Toto osvedčenie bude podpísané zodpovedným dôstojníkom mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, a správnosť údajov lekárskeho rázu bude potvrdená lekárom zdravotníckej služby.
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, odovzdá taktiež mocnosti, ktorej zajatci patria, každú žiadosť o náhradu škody, predloženú zajatcom čo do osobných vecí, peňazí alebo cenných predmetov, ktoré mu boly odobraté podľa článku 18 a ktoré mu neboly vrátené pri jeho repatriácii, rovnako ako každú žiadosť o náhradu škody, týkajúcej sa straty, ktorú zajatec kladie za vinu mocnosti, v moci ktorej je alebo niektorému z jej zamestnancov. S druhej strany zas obnoví mocnosť, ktorá drží zajatca, svojím nákladom také osobné veci, ktoré zajatec potrebuje po čas svojho zajatia. V každom prípade vydá mocnosť, u ktorej je v zajatí, osvedčenie podpísané zodpovedným dôstojníkom, ktoré obsahuje informácie o dôvodoch, prečo mu neboly vrátené tieto veci, peniaze alebo cenné predmety. Rovnopis tohto osvedčenia bude zaslaný mocnosti, ku ktorej patrí zajatec, prostredníctvom Ústrednej kancelárie vojnových zajatcov uvedenej v článku 123.
ODDIEL V
Styky vojnových zajatcov s vonkajším svetom
Článok 69
Ihneď potom, čo vojnoví zajatci padli do zajatia, oznámi mocnosť, v moci ktorej sú, týmto zajatcom, ako i mocnosti, ktorej prislúchajú prostredníctvom ochrannej mocnosti opatrenia urobené na vykonanie ustanovení tohto oddielu dohovoru; oznámi im taktiež každú zmenu týchto opatrení.
Článok 70
Každému vojnovému zajatcovi sa umožní, len čo bude zajatý, alebo najneskoršie do týždňa po príchode do tábora, i keď ide o tranzitný tábor, a taktiež pri onemocnení alebo presune do lazaretu alebo do iného tábora, aby mohol zaslať jednak priamo svojej rodine, jednak Ústrednej informačnej kancelárii vojnových zajatcov spomenutej v článku 123, korešpondenčný lístok, pokiaľ možno podľa vzoru pripojeného k tomuto dohovoru, upovedomujúci ich o jeho zajatí, adrese a jeho zdravotnom stave. Tieto korešpondenčné lístky sa odošlú s najväčším urýchlením a nesmú byť nijakým spôsobom zdržané.
Článok 71
Vojnoví zajatci sú oprávnení odosielať i prijímať listy i korešpondenčné lístky. Ak má mocnosť, v moci ktorej sú, za potrebné obmedziť túto korešpondenciu, musí povoliť aspoň odosielanie mesačne dvoch listov a štyroch korešpondenčných lístkov, zodpovedajúcich podľa možnosti vzorom pripojeným k tomuto dohovoru (nepočítajúc do toho korešpondenčné lístky, spomenuté v článku 70). Iné obmedzenia možno uložiť len vtedy, ak má ochranná mocnosť náležitý dôvod pre presvedčenie, že sú v záujme samých zajatcov vzhľadom na ťažkosti, ktoré má mocnosť, u ktorej sú zajatci v zajatí, pri obstarávaní dostatočného počtu spôsobilých prekladateľov, ktorí by vykonávali potrebnú cenzúru. Ak má byť obmedzená korešpondencia odosielaná vojnovým zajatcom, môže toto rozhodnutie urobiť iba mocnosť, ktorej zajatci prislúchajú, eventuálne na žiadosť mocnosti, v moci ktorej zajatci sú. Tieto listy a korešpondenčné lístky musia byť dopravované najrýchlejšími prostriedkami, ktoré má mocnosť, u ktorej sú zajatci držaní; nesmú byť doručené oneskorene ani zadržané z dôvodov disciplinárnych.
Vojnoví zajatci, ktorí sú už dlho bez zpráv od svojich rodín alebo ktorí ich nemôžu dostávať alebo im ich odosielať obvyklou cestou, rovnako ako tí, ktorí sú veľmi ďaleko od domova, sú oprávnení posielať telegramy, pričom poplatky za ne budú pripísané na ťarchu na ich účte u mocnosti, v moci ktorej sú, alebo zaplatené z peňazí, ktoré majú k dispozícii. Zajatci môžu toto opatrenie tiež použiť prípadoch naliehavej potreby.
Korešpondencia vojnových zajatcov bude sa zpravidla písať v ich materinskej reči. Strany v konflikte môžu povoliť korešpondenciu v iných jazykoch.
Vrecia s poštou vojnových zajatcov sa starostlivo zapečatia, vyznačia nápisom označujúcim zreteľne ich obsah a zašlú poštovému úradu miesta určenia.
Článok 72
Vojnoví zajatci sú oprávnení dostávať poštou alebo iným spôsobom jednotlivé alebo spoločné zásielky obsahujúce najmä potraviny, šatstvo, lieky a predmety, slúžiace ich potrebám náboženským, študijným a zábavným, včítane kníh, predmetov náboženských, vedeckého materiálu, spisov určených na skúšky, hudobných nástrojov, športových potrieb a predmetov slúžiacich zajatcom na pokračovanie v štúdiách alebo pre výkon umeleckej činnosti.
Tieto zásielky nemôžu nijak oslobodiť mocnosť, ktorá má zajatcov v zajatí, od povinností, ktoré jej pripadajú v smysle tohto dohovoru.
Jedine sú prípustné tie obmedzenia týchto zásielok, ktoré navrhne ochranná mocnosť v záujme samých zajatcov, alebo Medzinárodný komitét Červeného kríža či iná organizácia pomáhajúca vojnovým zajatcom, iba pokiaľ ide o ich vlastné zásielky, s ohľadom na nezvyknuté preťaženie dopravných prostriedkov a spojov.
Podmienky zasielania jednotlivých alebo hromadných zásielok budú v prípade potreby predmetom osobitných dohôd medzi zúčastnenými mocnosťami, ktoré v nijakom prípade nesmú spôsobiť odklad v rozdeľovaní pomocných zásielok vojnovým zajatcom. Zásielky potravín alebo šatstva nebudú obsahovať knihy; liečebné potreby sa budú zpravidla dopravovať v hromadných zásielkach.
Článok 73
Pokiaľ niet osobitných dohôd medzi zúčastnenými mocnosťami o podmienkach prijímania a rozdeľovania hromadných pomocných zásielok, bude použitý poriadok o hromadnej pomoci vojnovým zajatcom, pripojený k tomuto dohovoru.
Osobitné dohody vyššie spomenuté nesmú v nijakom prípade obmedziť právo dôverníkov prevziať hromadné pomocné zásielky určené vojnovým zajatcom, rozdeliť ich alebo s nimi disponovať v záujme zajatcov.
Tieto dohody nesmú obmedziť ani právo zástupcov ochrannej mocnosti, Medzinárodného komitétu Červeného kríža alebo inej organizácie pre pomoc zajatcom, ktorí budú poverení odovzdať tieto hromadné zásielky a dozerať na ich rozdelenie adresátom.
Článok 74
Všetky pomocné zásielky určené vojnovým zajatcom budú oslobodené od všetkých dovozných colných a iných poplatkov.
Korešpondencia, pomocné zásielky a povolené poukazy peňazí, určené vojnovým zajatcom alebo nimi odoslané poštou buď priamo alebo prostredníctvom informačných kancelárií spomenutých v článku 122 a cez Ústrednú kanceláriu pre vojnových zajatcov uvedenú v článku 123, budú oslobodené od všetkých poštových poplatkov ako v krajine pôvodu a v krajine určenia tak i v krajinách priechodných.
Dopravné výdavky za pomocné zásielky určené vojnovým zajatcom, ktoré nemôžu byť pre svoju váhu alebo z iného dôvodu prepravované poštou, uhradzuje mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, na všetkých územiach, ktoré sú pod jej kontrolou. Ostatné mocnosti, ktoré sú stranami tohto dohovoru, uhradzujú dopravné výdavky na svojich územiach.
Ak niet osobitných dohôd medzi zúčastnenými štátmi, pôjdu výdavky za dopravu týchto zásielok na ťarchu odosielateľa, pokiaľ nepožívajú oslobodenie horespomenuté.
Vysoké smluvné strany sa pričinia, aby boly snížené, pokiaľ to bude možné, telegrafné poplatky za telegramy odosielané vojnovými zajatcami alebo im adresované.
Článok 75
Ak zabránia vojnové operácie zúčastneným mocnostiam splniť ich záväzky zabezpečiť dopravu zásielok spomenutých v článkoch 70, 71, 72 a 77, môžu zúčastnené ochranné mocnosti, Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo ktorákoľvek iná organizácia riadne schválená stranami v konflikte postarať sa o zabezpečenie dopravy týchto zásielok vhodnými prostriedkami (vagónmi, nákladnými automobilmi, loďami, lietadlami atď.). Na ten účel sa vynasnažia Vysoké smluvné strany obstarať im tieto dopravné prostriedky a povoliť ich cesty, najmä vydaním potrebných ochranných listov.
Tieto dopravné prostriedky možno tiež použiť na prepravu:
a)
korešpondencie, soznamov a zpráv vymeňovaných medzi Ústrednou informačnou kanceláriou, uvedenou v článku 123, a vnútroštátnymi kanceláriami, o ktorých je reč v článku 122,
b)
korešpondencie a zpráv o vojnových zajatcoch, ktoré si vymeňujú ochranné mocnosti, Medzinárodný komitét Červeného kríža alebo ktorákoľvek iná organizácia poskytujúca pomoc vojnovým zajatcom buď so svojimi delegátmi alebo so stranami v konflikte.
Tieto ustanovenia neobmedzujú nijako právo každej strany v konflikte, aby organizovala, ak dá tomu prednosť, inú prepravu a vydávala ochranné listy za podmienok, ktoré boly vzájomne dojednané.
Ak niet osobitných dohôd, uhradia výdavky vzniknuté z použitia týchto dopravných prostriedkov pomerne strany v konflikte, ktorých príslušníci požívajú výhody týchto služieb.
Článok 76
Cenzúru korešpondencie zasielanej vojnovým zajatcom alebo nimi odosielanej treba vykonať v lehote čo najkratšej. Môže sa vykonať len štátom odosielajúcim alebo prijímajúcim a iba raz každým z nich.
Prehliadka zásielok určených vojnovým zajatcom nesmie sa robiť tak, aby tovar, ktorý obsahujú, bol vydaný skaze, a bude sa konať v prítomnosti adresáta alebo jeho riadne splnomocneného druha, okrem ak by išlo o písomnosti alebo tlačivá. Odovzdanie jednotlivých alebo hromadných zásielok vojnovým zajatcom nesmie sa odkladať pod zámienkou cenzúrnych ťažkostí.
Každý zákaz korešpondencie vydaný stranami v konflikte z dôvodov vojenských alebo politických, musí byť len dočasný a trvania čo možno najkratšieho.
Článok 77
Mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, zabezpečí všetky úľavy pre prepravu listín, spisov a dokumentov určených vojnovým zajatcom alebo nimi odosielaných, najmä plnomocenstiev a závetov, vykonávanú prostredníctvom ochrannej mocnosti alebo Ústrednej kancelárie pre vojnových zajatcov, o ktorej je reč v článku 123.
Vo všetkých prípadoch umožnia im mocnosti, u ktorých sú v zajatí, vystavenie týchto listín, dovolia im najmä poradiť sa s právnikom a urobia potrebné opatrenia na to, aby sa mohlo urobiť overenie ich podpisov.
ODDIEL VI
Styk vojnových zajatcov s úradmi
Kapitola I
Sťažnosti vojnových zajatcov na zajatecký režim
Článok 78
Vojnoví zajatci sú oprávnení predložiť vojenským úradom, v moci ktorých sú, žiadosti týkajúce sa zajateckého režimu, ktorému sú podrobení.
Majú taktiež neobmedzené právo obrátiť sa buď skrz dôverníka alebo, ak to považujú za potrebné, priamo na zástupcov ochranných mocností, aby ich upozornili na okolnosti zajateckého režimu, na ktoré majú sťažnosti.
Tieto žiadosti a sťažnosti nesmú byť obmedzené ani považované za časť kvóty listov, uvedenej v článku 71. Musia sa dopravovať s urýchlením. Nesmú mať za následok trest, ani keď boly uznané za neodôvodnené.
Dôverníci môžu posielať zástupcom ochranných mocností občasné zprávy o situácii v táboroch a o potrebách vojnových zajatcov.
Kapitola II
Zástupcovia vojnových zajatcov
Článok 79
Na všetkých miestach, kde sú vojnoví zajatci, s výnimkou tých, kde sú dôstojníci, zvolia si zajatci slobodne, tajným hlasovaním, každého pol roka, a rovnako tak v prípade, keď sa miesto uprázdni, dôverníkov, ktorí sú poverení zastupovať ich pred vojenskými úradmi, u ochranných mocností, u Medzinárodného komitétu Červeného kríža a u všetkých iných organizácií, ktoré sa o nich starajú. Títo dôverníci môžu byť znovu volení.
V táboroch dôstojníkov a osôb im na roveň postavených alebo v táboroch smiešaných, bude uznaný za dôverníka najstarší zajatý dôstojník najvyššej hodnosti. V dôstojníckych táboroch bude mať poruke jedného alebo viac poradcov, volených dôstojníkmi; v táboroch smiešaných budú pomocníci vybratí z vojnových zajatcov, ktorí nie sú dôstojníkmi, a nimi zvolení.
V zajateckých pracovných táboroch budú dosadení na plnenie správnych úloh v tábore, ktoré prislúchajú vojnovým zajatcom, zajatí dôstojníci tej istej národnosti. Okrem toho môžu byť títo dôstojníci volení na miesta dôverníkov podľa ustanovenia prvého odseku tohto článku. V tom prípade sa pomocníci dôverníka vyberú z vojnových zajatcov, ktorí nie sú dôstojníkmi.
Každý zvolený dôverník musí byť schválený mocnosťou, v moci ktorej sú zajatci, skôr než sa ujme svojej funkcie. Ak odmietne mocnosť držiaca zajatcov uznať vojnového zajatca zvoleného jeho druhmi v zajatí, musí udať ochrannej mocnosti dôvody odmietnutia.
V každom prípade musí dôverník byť tej istej národnosti, toho istého jazyka a obyčajov ako vojnoví zajatci, ktorých zastupuje. Takto budú mať vojnoví zajatci rozdelení do rôznych oddelení tábora podľa svojej národnosti, jazyka alebo obyčajov, v každom úseku svojho vlastného dôverníka podľa ustanovení predchádzajúcich odsekov.
Článok 80
Dôverníci sú povinní prispievať k telesnému, morálnemu i duševnému blahu vojnových zajatcov.
Najmä ak by sa vojnoví zajatci rozhodli zorganizovať medzi sebou sústavu vzájomnej pomoci, spadala by táto organizácia do kompetencie dôverníkov, neodvisle od osobitných úloh, ktoré sú im sverené inými ustanoveniami tohto dohovoru.
Jedine z dôvodu svojej funkcie nesmú byť dôverníci braní na zodpovednosť za trestné činy, ktoré spáchajú vojnoví zajatci.
Článok 81
Dôverníci nebudú nútení na nijakú prácu, ak by tým bolo plnenie ich úloh znesnadnené.
Dôverníci si môžu vybrať medzi zajatcami pomocníkov, ktorých potrebujú. Poskytnú sa im všetky hmotné výhody a najmä určitá voľnosť pohybu potrebná na plnenie ich úlohy (návštevy pracovných oddielov, prijímanie pomocných zásielok atď.).
Dôverníci majú právo navštíviť miestnosti, v ktorých sú držaní vojnoví zajatci, a títo sú oprávnení radiť sa so svojimi dôverníkmi.
Dôverníkom treba poskytnúť rovnako všetky úľavy pre písomný a telegrafný styk s úradmi, v moci ktorých sú zajatci, s ochrannými mocnosťami, Medzinárodným komitétom Červeného kríža a jeho delegátmi, so smiešanými lekárskymi komisiami, ako i s organizáciami pomáhajúcimi vojnovým zajatcom. Dôverníci pracovných oddielov budú požívať tie isté úľavy pre svoju korešpondenciu s dôverníkom hlavného tábora. Táto korešpondencia nebude obmedzovaná ani považovaná za súčasť kvóty spomenutej v článku 71.
Nijaký dôverník nesmie byť premiestený bez toho, že by mu bol poskytnutý primeraný čas na to, aby mohol oboznámiť svojho nástupcu s bežnými vecmi.
V prípade sosadenia budú dôvody tohto rozhodnutia oznámené ochrannej mocnosti.
Kapitola III
Trestné a disciplinárne opatrenia
I.
Všeobecné ustanovenia
Článok 82
Vojnoví zajatci budú podrobení zákonom, nariadeniam a všeobecným poriadkom, platným v ozbrojených silách mocnosti, v moci ktorej sú. Táto je oprávnená urobiť súdne alebo disciplinárne opatrenia oproti každému vojnovému zajatcovi, ktorý prestúpi tieto zákony, nariadenia alebo všeobecné poriadky. Nie je však prípustné žiadne stíhanie alebo trest, ktorý je v rozpore s ustanoveniami tejto kapitoly.
Ak vyhlasujú zákony, nariadenia, alebo všeobecné poriadky mocnosti, u ktorých sú zajatci držaní, za trestné niektoré činy, ak boly spáchané vojnovým zajatcom, nie však, ak ich spácha príslušník ozbrojených síl mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, budú môcť byť stíhané iba trestami disciplinárnymi.
Článok 83
Ak ide o to určiť, či previnenie vojnového zajatca sa má trestať disciplinárne alebo súdne, bude mocnosť, v moci ktorej sú zajatci, dbať, aby kompetentný úrad postupoval s najväčšou shovievavosťou pri posudzovaní otázky a použil skôr opatrenia disciplinárne než súdne stíhanie vždy, keď to bude možné.
Článok 84
Vojnových zajatcov môžu súdiť len súdy vojenské, okrem ak zákonodarstvo mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, výslovne oprávňuje občianske súdy súdiť člena ozbrojených síl tejto mocnosti za to isté previnenie ako je to, pre ktoré je stíhaný vojnový zajatec.
V nijakom prípade nebude vojnový zajatec postavený pred akýkoľvek súd, ktorý by neposkytoval všeobecne uznávanú základnú záruku nezávislosti a nestrannosti, a najmä taký, ktorého konanie by mu nezaručovalo práva a prostriedky obhajoby uvedenej v článku 105.
Článok 85
Vojnoví zajatci stíhaní podľa zákonodarstva mocnosti, v moci ktorej sú, za činy, ktoré spáchali skôr než boli zajatí, budú požívať ochranu tohto dohovoru, i keď budú odsúdení.
Článok 86
Vojnový zajatec môže byť trestaný iba raz za ten istý čin alebo z toho istého obžalobného dôvodu.
Článok 87
Vojnoví zajatci môžu byť odsúdení vojenskými úradmi a súdmi mocnosti, v moci ktorej sú, len na také tresty, ktoré sú určené za tie isté činy pre členov ozbrojených síl tej istej mocnosti.
Pri určení trestu vezmú súdy alebo úrady mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, do úvahy v najväčšej možnej miere skutočnosť, že obvinený, nie súc príslušníkom tejto mocnosti, nie je k nej pútaný nijakým záväzkom vernosti a že je v jej moci následkom okolností nezávislých na jeho vôli. Budú mať možnosť voľne snížiť trest určený pre previnenie, pre ktoré je zajatec obžalovaný, a nebudú preto povinné dodržať najnižšiu výmeru predpísaného trestu.
Zakázané sú všetky hromadné tresty pre individuálne činy, všetky tresty telesné, každé uväznenie v miestnostiach, kde denné svetlo nemá prístup vôbec akékoľvek týranie alebo krutosť.
Okrem toho nijaký vojnový zajatec nesmie byť pozbavený svojej hodnosti mocnosťou, u ktorej je v zajatí, ani sa mu nesmie zabrániť, aby nosil označenie tejto hodnosti.
Článok 88
Zajatí dôstojníci, poddôstojníci a vojaci, ktorí si odpykávajú disciplinárny alebo súdny trest, nesmú byť podrobení prísnejšiemu zaobchádzaniu, než je určené pre ten istý trest pre členov ozbrojených síl mocnosti, u ktorej sú zajatci v zajatí.
Zajaté ženy nesmú byť odsúdené na prísnejší trest, ani sa nesmie s nimi prísnejšie zaobchádzať, keď si odpykávajú trest, než so ženami patriacimi k ozbrojeným silám mocnosti držiacej zajatcov, ktoré sú trestané pre podobný trestný čin.
V nijakom prípade nesmú byť zajaté ženy odsúdené na prísnejší trest, ani sa s nimi nesmie zaobchádzať prísnejšie, keď si odpykávajú trest, než s mužskými príslušníkmi ozbrojených síl mocnosti, ktorá zajatcov drží, ktorí sú trestaní pre podobný trestný čin.
S vojnovými zajatcami, keď si odpykali disciplinárne alebo súdne tresty im uložené, nesmie sa zaobchádzať inak než s ostatnými zajatcami.
II.
Disciplinárne tresty
Článok 89
Disciplinárne tresty použiteľné pre zajatcov sú:
1.
pokuta do výšky 50 percent preddavku na plat a odmeny za prácu určené v článkoch 60 a 62, a to po čas nie viac než tridsať dní,
2.
odňatie výhod poskytovaných nad rámec režimu určeného týmto dohovorom,
3.
pracovná povinnosť najviac dve hodiny denne,
4.
zavretie.
Trest uvedený pod číslom 3 nemožno však uložiť dôstojníkovi.
V nijakom prípade nesmú byť disciplinárne tresty neľudské, surové alebo ohrozovať zdravie vojnových zajatcov.
Článok 90
Trvanie toho istého trestu neprekročí nikdy tridsať dni. Ak ide o disciplinárne previnenie, odpočíta sa čas zaisťovacej väzby pred hlavným pojednávaním alebo pred vynesením trestu od vymeraného trestu.
Najvyššia výmera tridsať dní horeuvedená nesmie byť prekročená, ani keď sa vojnový zajatec disciplinárne zodpovedá z niekoľkých činov vo chvíli, keď je vyšetrovaný, či už tieto činy spolu súvisia alebo nie.
Čas medzi vynesením disciplinárneho trestu a jeho výkonom nesmie presahovať jeden mesiac.
V prípade, že vojnový zajatec je potrestaný novým disciplinárnym trestom, musí byť výkon každého trestu oddelený lehotou aspoň trojdennou, len čo niektorý z trestov je v trvaní desiatich dní alebo viacej.
Článok 91
Útek vojnového zajatca sa považuje za zdarilý, len čo:
1.
dostihne ozbrojené sily mocnosti, ku ktorej prislúcha, alebo niektorej mocnosti spojeneckej,
2.
opustí územie podliehajúce moci mocnosti, u ktorej je v zajatí, alebo moci jej spojenca,
3.
vstúpi na loď plávajúcu pod vlajkou mocnosti, ku ktorej prislúcha, alebo mocnosti spojeneckej, ktorá je v pobrežných vodách mocnosti, u ktorej je v zajatí, ak nie je táto loď pod kontrolou tejto mocnosti.
Vojnoví zajatci, ktorým sa podarilo utiecť v smysle tohto článku a ktorí sú znovu zajatí, nepodliehajú nijakému trestu za svoj predošlý útek.
Článok 92
Vojnový zajatec, ktorý sa pokúša o útek a je dolapený skôr, než sa mu útek podarí v smysle článku 91, môže byť za tento čin potrestaný len disciplinárne, a to i v prípade opakovaného pokusu.
Vojnový zajatec dolapený na úteku bude odovzdaný čo najskôr kompetentným vojenským úradom.
Odchýlkou od ustanovení článku 88, štvrtý odsek, môžu byť vojnoví zajatci, potrestaní za nepodarený pokus úteku, podrobení režimu osobitného dohľadu. Tento režim však nesmie byť na úkor ich zdravia, musí byť podstúpený v zajateckom tábore a nesmie znamenať odstránenie nijakej zo záruk poskytovaných zajatcom týmto dohovorom.
Článok 93
Útek alebo pokus o útek, i keď je opakovaný, nesmie byť považovaný za priťažujúcu okolnosť v prípade, ak je vojnový zajatec postavený pred súd pre trestný čin, ktorý spáchal pri úteku alebo pri pokuse o útek.
V shode s ustanovením článku 83 budú potrestané iba disciplinárne trestné činy, ktoré vojnoví zajatci spáchajú jedine za tým účelom, aby si útek uľahčili, ak neobsahujú násilie proti osobám, nech už ide o trestné činy proti verejnému majetku, o krádeže bez úmyslu obohatenia, o vystavenie a použitie falošných dokladov a o nosenie civilných šiat.
Vojnoví zajatci, ktorí budú nápomocní pri úteku alebo pri pokuse o útek, môžu byť za to trestaní len disciplinárne.
Článok 94
Ak je utekajúci vojnový zajatec dolapený, oznámi sa to spôsobom uvedeným v článku 122 mocnosti, ku ktorej prislúcha, pokiaľ bol oznámený jeho útek.
Článok 95
Vojnoví zajatci obvinení z disciplinárnych previnení nesmú byť držaní v zaisťovacej väzbe než dôjde k rozhodnutiu, okrem že by sa také opatrenie používalo i pre príslušníkov ozbrojených síl mocnosti, u ktorej sú zajatci držaní, pri obdobných previneniach alebo že by to vyžadovaly vyššie záujmy udržania poriadku a disciplíny v tábore.
Zaisťovacia väzba v prípadoch disciplinárnych previnení má byť pre všetkých vojnových zajatcov obmedzená na najnižšiu mieru a nesmie prekročiť štrnásť dní.
Ustanovenia článku 97 a 98 tejto kapitoly sa použijú na vojnových zajatcov, ktorí sú v zaisťovacej väzbe pre disciplinárne previnenie.
Článok 96
Činy zakladajúce disciplinárne previnenie, treba vyšetrovať bezodkladne.
Bez ujmy pre kompetenciu súdov a vyšších vojenských úradov, môžu byť disciplinárne tresty vynesené len dôstojníkom, ktorý má disciplinárnu právomoc ako veliteľ tábora alebo zodpovedným dôstojníkom, ktorý ho zastupuje alebo na ktorého preniesol svoju disciplinárnu právomoc.
V nijakom prípade táto právomoc nesmie byť sverená vojnovému zajatcovi ani vykonávaná vojnovým zajatcom.
Pred vynesením každého disciplinárneho trestu treba obvineného vojnového zajatca presne upovedomiť o činoch, kladených mu za vinu. Treba mu umožniť vysvetliť svoje chovanie sa a hájiť sa. Je oprávnený dať predvolať svedkov a v prípade potreby použiť služby kvalifikovaného tlmočníka. Rozhodnutie sa oznámi vojnovému zajatcovi a dôverníkovi.
Veliteľ tábora je povinný viesť register vynesených disciplinárnych trestov; zástupcovia ochrannej mocnosti môžu si tento register prezrieť.
Článok 97
V nijakom prípade nebudú vojnoví zajatci prevezení do väzenských ústavov (väzníc, trestníc, káznic atď.), aby si tam odpykali disciplinárne tresty.
Všetky miestnosti, v ktorých budú odpykávané disciplinárne tresty, musia zodpovedať požiadavkám hygieny určeným v článku 25. Trestaným vojnovým zajatcom treba podľa ustanovenia článku 29 umožniť udržovať sa v čistote.
Dôstojníci a osoby im na roveň postavené nemajú sa držať v tých istých miestnostiach ako poddôstojníci alebo obyčajní vojaci.
Zajaté ženy odpykávajúce si disciplinárny trest treba držať v miestnostiach oddelených od mužov a bezprostredný dozor nad nimi musia vykonávať ženy.
Článok 98
Vojnoví zajatci uväznení následkom disciplinárneho trestu budú i naďalej požívať výhody ustanovené týmto dohovorom tej miere, pokiaľ nie sú nepoužiteľné práve vzhľadom na ich stav uväznenia. Výhod ustanovených v článkoch 78 a 126 nesmú však byť pozbavení v nijakom prípade.
Vojnoví zajatci potrestaní disciplinárne nesmú byť pozbavení výhod spojených s ich hodnosťou.
Vojnoví zajatci potrestaní disciplinárne budú mať možnosť konať telesné cvičenia a byť na čerstvom vzduchu každý deň aspoň dve hodiny.
Na ich žiadosť sa im má povoliť, aby sa ustanovili na dennú lekársku prehliadku; dostanú ošetrenie, ktoré vyžaduje ich stav, a v prípade potreby budú premiestení do lazaretu v tábore, alebo do nemocnice.
Bude im povolené čítať a písať, ako i odosielať a prijímať listy. Za to však vydanie poštových zásielok a peňažných poukazov môže sa odložiť až do skončenia trestu; zatiaľ budú tieto zásielky sverené dôverníkovi, ktorý odovzdá lazaretu tovar podliehajúci skaze a nachádzajúci sa v zásielke.
III.
Stíhanie súdne
Článok 99
Nijaký zajatec nesmie byť stíhaný alebo odsúdený za čin, ktorý nie je výslovne stíhaný zákonodarstvom mocnosti, v moci ktorej zajatec je, alebo medzinárodným právom, ktoré sú v účinnosti v deň, keď čin bol spáchaný.
Na vojnového zajatca sa nesmie vykonávať nijaký duševný alebo telesný nátlak za tým účelom, aby bol donútený priznať sa k činu, ktorý sa mu kladie za vinu.
Nijaký vojnový zajatec nesmie byť odsúdený, bez toho že by mal možnosť sa hájiť a bez toho že by mu bol nápomocný kvalifikovaný obhajca.
Článok 100
Vojnových zajatcov a ochranné mocnosti treba čo najskôr upovedomiť o trestných činoch, na ktoré je určený trest smrti podľa zákonodarstva mocnosti, u ktorej je zajatec v zajatí.
Po tom nesmie byť na nijaký trestný čin určený trest smrti bez dohody s mocnosťou, ku ktorej prislúchajú zajatci.
Trest smrti nesmie byť vynesený proti zajatcovi skôr než bol súd výslovne upozornený v smysle článku 87, druhého odseku na to, že obvinený, nie súc príslušníkom mocnosti, u ktorej je v zajatí, nie je k nej pútaný nijakým záväzkom vernosti a že je v jej moci následkom okolností nezávislých na jeho vlastnej vôli.
Článok 101
Ak bol vyslovený nad vojnovým zajatcom trest smrti, nemá sa rozsudok vykonať pred uplynutím aspoň šesťmesačnej lehoty od chvíle, keď dôjde ochrannej mocnosti na udanú adresu podrobná zpráva uvedená v článku 107.
Článok 102
Proti vojnovému zajatcovi môže byť vynesený právoplatne rozsudok len tými istými súdmi a so zachovaním toho istého konania ako u osôb prislúchajúcich k ozbrojeným silám mocnosti, ktorá zajatcov drží v zajatí, a ak boly okrem toho zachované ustanovenia tejto kapitoly.
Článok 103
Každé súdne vyšetrovanie proti vojnovému zajatcovi bude vykonávané tak rýchlo, ako to dovoľujú okolnosti a takým spôsobom, aby hlavné pojednávanie sa konalo čo najskôr. Nijaký vojnový zajatec nemá byť držaný v zaisťovacej väzbe, okrem ak by pre podobné trestné činy mohla byť nariadená zaisťovacia väzba i na príslušníkov ozbrojených síl mocnosti, v moci ktorej sú zajatci, alebo ak by to vyžadoval záujem štátnej bezpečnosti. Táto zaisťovacia väzba nesmie trvať v nijakom prípade dlhšie než tri mesiace.
Čas zaisťovacej väzby vojnového zajatca treba započítať do trestu na slobode, ku ktorému bude odsúdený, a treba k nemu prihliadať pri určení trestu.
Za zaisťovacej väzby požívajú vojnoví zajatci výhody článkov 97 a 98 tejto kapitoly.
Článok 104
V každom prípade, keď mocnosť, ktorá drží zajatca v zajatí, rozhodne začať súdne stíhanie proti vojnovému zajatcovi, upovedomí o tom ochrannú mocnosť čo najskôr, ale najmenej tri týždne pred začatím hlavného pojednávania. Táto lehota plynie až od chvíle, keď uvedené oznámenie dôjde ochrannej mocnosti na adresu, ktorú bola predtým oznámila mocnosti, v moci ktorej sú zajatci.
Toto oznámenie bude obsahovať tieto údaje:
1.
priezvisko a meno vojnového zajatca, jeho hodnosť, jeho matričné číslo, dátum jeho narodenia, prípadne jeho povolanie,
2.
miesto, kde je internovaný alebo uväznený,
3.
opis obžalobného dôvodu alebo obžalobných dôvodov s uvedením použiteľných zákonných ustanovení,
4.
označenie súdu, ktorý sa bude s prípadom zaoberať, dátum a miesto určené pre začatie hlavného pojednávania.
To isté oznámi mocnosť, u ktorej sú zajatci v zajatí, dôverníkovi onoho, zajatcu.
Ak nie je preukázané pri začatí hlavného pojednávania, že ochranná mocnosť, vojnový zajatec a príslušný dôverník dostali horouvedené oznámenie aspoň tri týždne pred začatím hlavného pojednávania, nemôže sa toto konať a musí sa odročiť.