| APSU (Asociácia poskytovateľov spotrebiteľských úverov Slovenskej republiky) | 1) Doplniť do návrhu zákona vylúčenie povinnosti overovať úveruschopnosť klientov v registroch klientských informácií v prípade, že nie je z objektívnych dôvodov možné overiť ju pri výpadku registra. Aktuálne musia úverové spoločnosti prerušiť schvaľovanie úverov až do času kým register klientských informácií neobnoví svoju činnosť, inak sú úverové zmluvy uzatvorené bez takéhoto overenia úveruschopnosti neplatné a veriteľom hrozia sankcie zo strany NBS. Uvedený prístup samozrejme spôsobuje straty veriteľom, ale zároveň bráni, po dobu nefunkčnosti registrov, aj spotrebiteľom v prístupe k spotrebiteľským úverom, pričom táto doba môže byť dlhšia i kratšia. V zákone by mala byť možnosť v takýchto prípadoch schvaľovať úvery aj bez overenia v registroch, prípadne povinnosť dooveriť v týchto prípadoch klientov hneď ako to bude možné. Zákon rovnako nerieši ani situáciu, ako postupovať v prípade, ak by nefungoval ani jeden register, ktorý by mal dáta od 2/3 všetkých veriteľov , alebo ak by ani všetky fungujúce registre neobsahovali dáta od 2/3 veriteľov, pretože v tom prípade by nebolo možné schváliť jediný úver, a to dlhodobo jak bankami, tak i nebankovými spoločnosťami. Túto situáciu by mal zákon vyriešiť. 2) Novela by mala vychádzať z výsledkov pripomienkového konania a rozporových konaní, ktoré prebehli vo vzťahu k obdobnému návrhu zmien zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý sa nepodarilo do volieb v marci 2016 schváliť kvôli voľbám. 3) V zákone by sa mali zohľadniť špecifiká niektorých produktov. Konkrétne ide predovšetkým o revolvingové úvery, prípadne aj ďalšie úverové produkty, ako napríklad úvery dojednávané cez internet alebo telefón. Už v pôvodnom návrhu novely z obdobia pred voľbami 2016 neboli tieto špecifiká vždy dostatočne zohľadnené. Ako príklad je možné uviesť povinnosť presne stanoviť posledný deň splatnosti konkrétnym dátumom. Uvedená povinnosť je u revolvingových úveroch, ktoré sú opakovane načerpateľné a sú spravidla na dobu neurčitú absolútne nerealizovateľné. Podobne u produktov dojednávaných na diaľku nie možné vždy určiť konečný presný dátum splatnosti úveru, pretože splatnosť sa odvíja odo dňa doručenia podpísaného návrhu úverovej zmluvy klientom, čo môže trvať aj mesiac. Podobná situácia je aj pri výpočte RPMN, kde takisto u úverových produktoch dojednávaných na diaľku nie je rovnako možné určiť vopred presný dátum poskytnutia úveru, ktorý je podstatným údajom pre výpočet RPMN, keďže úverová spoločnosť vopred nevie, kedy presne klient úverovú zmluvu podpíše, takže nie je možné ani klientovi poskytnúť vopred relevantný údaj. 4) V nadväznosti na metodické usmernenie NBS k téme predčasného splatenia spotrebiteľského úveru, ktoré aktuálne NBS pripravuje, navrhujeme upraviť problematiku predčasného splatenia úveru, tak, aby sa do ustanovení zákona 129/2010 doplnila lehota v ktorej sa má predčasné splatenie uskutočniť a v ktorej musí veriteľ klientovi oznámiť zostatok, ktorý má zaplatiť. NBS si aktuálne vykladá predmetné ustanovenie tak, že: "Pojem ,,kedykoľvek“ je potrebné vykladať v tom zmysle, že právo spotrebiteľa splatiť spotrebiteľský úver pred dohodnutou lehotou splatnosti nemôže byť zo strany veriteľa modifikované určením časového okamihu, výhradne v ktorom môže spotrebiteľ realizovať predčasné splatenie spotrebiteľského úveru." V praxi ale takýto výklad nie zrealizovateľný, pretože veriteľ ani pri všetkej snahe nie je schopný vyčísliť zostatok úveru okamžite. Pokiaľ má veriteľ dohodnutú so spotrebiteľom určitú lehotu v ktorej musí spotrebiteľ úmysel predčasne splatiť úver veriteľovi oznámiť, je to len z praktických dôvodov, aby mohol veriteľ spotrebiteľovi zostatok úveru správne vyčísliť a zároveň spotrebiteľa bez problémov s týmto vyčíslením aj oboznámiť. Zároveň je nutné podotknúť, že vyčíslenie zostatku úveru sa uskutočňuje vždy ku konkrétnemu dátumu, pokiaľ by lehota na oboznámenie s predčasným splatením nebola dohodnutá a veriteľ by musel vyčísliť zostatok úveru okamžite a je možné, že kým by sa veriteľovi podarilo so spotrebiteľom spojiť a doručiť spotrebiteľovi vyčíslenie úveru napríklad poštou, spotrebiteľovi by už boli doručené neaktuálne údaje. 5) Problematickým je aj názor NBS, že veriteľ má skúmať vždy účel platby spotrebiteľa a pokiaľ má pochybnosti, tak by mal platbu započítať len na istinu, pričom nie je braný ohľad na splatnosť pohľadávok, ide o nesprávny výklad zákona, ktorý vychádza iba zo zásady zakotvenej v občianskom zákonníku, že platby sa započítajú najskôr na istinu až potom na úroky, nerešpektujúc pritom druhú zásadu, že najskôr sa platby započítajú na pohľadávky, ktoré sú skôr splatné a iba v prípade rovnakej splatnosti viacerých pohľadávok sa platby započítajú najskôr na istinu a až potom na úroky. Bolo by vhodné upraviť v zákone o SÚ aj túto skutočnosť vyslovene vo vzťahu k predčasnému splateniu pohľadávky, inak by spotrebiteľovi stačilo uhradiť akúkoľvek platbu nad rámec splátok a zbavil by sa povinnosti platiť úroky. 6) Výpočet RPMN - v návrhu metodického usmernenia NBS k výpočtu RPMN je spôsob výpočtu RPMN uvedený inak ako je zaužívané na väčšine trhu, pričom tento spôsob výpočtu RPMN sa javí ako pomerne komplikovaný a bude zložité vysvetliť spotrebiteľom v prípade ich dotazov, ako veriteľ vypočítal hodnotu RPMN. Vzhľadom na to by sme navrhovali výslovne uviesť v zákone, že na výpočet RPMN, možno použiť spôsob výpočtu vychádzajúci z „dlhopisových“ štandardov ACT/365, 30/360 apod. V týchto prípadoch by potom odchýlky od riešenia navrhovaného NBS boli minimálne/zanedbateľné, ale výpočet by bol výrazne jednoduchší. 7) Povinnosť, aby veritelia zohľadňovali pri posudzovaní úveruschopnosti aj prípadné zníženie príjmov spotrebiteľa v budúcnosti v dôsledku nástupu do dôchodku, ktorá bola uvedená už v návrhu zákona pred voľbami 2016, resp. v odporúčaní NBS č. 1/2014 navrhujeme obmedziť len na situácie, kedy sa veriteľ o takejto skutočnosti dozvedel, prípadne mal možnosť sa dozvedieť. Veritelia jednak nemajú prístup k údajom zo Sociálnej poisťovne a jednak sa spotrebiteľ môže rozhodnúť ísť do predčasného dôchodku, resp. do invalidného dôchodku, čo veriteľ nemá možnosť zistiť vopred. Rovnako veriteľ nemá k dispozícii informácie aká bude výška budúceho dôchodku klienta. 8) Upraviť ustanovenie § 7 ods. 1 ZSU (129/2010), tak, aby bolo možné posúdiť úveryschopnosť spotrebiteľa nielen pred uzatvorením úverovej zmluvy, ale aj až po uzatvorení úverovej zmluvy v prípade, že ide o úverovú zmluvu, ktorá má odloženú účinnosť viazanú na splnenie určitej odkladacej podmienky. Úpravu navrhujeme predovšetkým preto, že samotný proces uzatvárania úverovej zmluvy môže byť občas časovo náročný. 9) Účinnosť novely by mala byť nastavená tak, aby bola úverovým spoločnostiam poskytnutá dostatočne dlhá lehota na zapracovanie zmien do ich systémov a procesov, ideálne aspoň 6 mesiacov, keďže je predpoklad, že zmeny budú dosť významným zásahom do procesov a systémov úverových spoločností. 10) Cieľom každého poskytovateľa úverov je znižovanie rizika zlyhaných a nedobytných pohľadávok. Za účelom znížiť riziko spojené so vznikom uvedených pohľadávok považujeme za vhodné, aby veriteľ mal zákonnú možnosť si overiť príjem žiadateľa o úver nezávisle od ním predkladaných dokladov. Ako vhodný spôsob takéhoto overenia (aj s ohľadom na prax bánk) sa javí rozšírenie možnosti spolupráce a poskytovanie údajov zo Sociálnej poisťovne aj pre iné subjekty, ktorým bola udelená licencia na poskytovanie spotrebiteľských úverov Národnou bankou Slovenska (ďalej aj „veriteľ“ alebo „veritelia“). V nadväznosti na uvedené preto navrhujeme, aby navrhovaný zákon, ktorým sa bude meniť zákon o spotrebiteľských úveroch obsahoval aj novelizačné ustanovenia (priamo vo svojich ustanoveniach, prípade vo vzťahu k zákonu o sociálnom poistení alebo v inom právnom predpise), podľa ktorých by Sociálna poisťovňa bola zo zákona povinná poskytnúť veriteľovi údaje o výške príjmu spotrebiteľa a členov jeho domácnosti, a to bezodkladne na základe elektronickej žiadosti veriteľa a bezodplatne, v elektronickej podobe a aj automatizovaným spôsobom. | Odoslaná | Detail |
