LP/2018/3 Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov



Existujúce pripomienky


Pripomienkujúci subjekt Pripomienka k Text pripomienky Typ Stav Dátum vytvorenia Detail
PMÚSR (Protimonopolný úrad Slovenskej republiky) celému materiálu bez pripomienok Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
SIS (Slovenská informačná služba) § 19a V § 19a ods. 9 znie: „Ministerstvo si na posúdenie žiadosti o udelenie azylu vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje stanovisko obsahujúce súhlas alebo nesúhlas s udelením azylu zašle ministerstvu do dvadsiatich dní od doručenia žiadosti o stanovisko. Slovenská informačná služba v stanovisku podľa predchádzajúcej vety prihliada na záujmy štátu v rozsahu svojej pôsobnosti. Ministerstvo na ten účel umožní Slovenskej informačnej službe vstup do evidencií podľa § 48 ods. 1. Slovenská informačná služba je oprávnená na účely podania vyjadrenia spracúvať osobné údaje podľa § 48 ods. 1.“ Odôvodnenie: Navrhovaná úprava reflektuje na obdobnú úpravu na úseku pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 404/2011 Z. z., ktorá je v súčasnosti v legislatívnom procese, a to konkrétne vo vzťahu k poskytovaniu stanoviska zo strany Slovenskej informačnej služby vo veciach posúdenia žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov. V rámci súčasnej aplikačnej praxe Slovenská informačná služba vo svojich vyjadreniach poskytovaných ministerstvu pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie azylu uvádza rámcové dôvody, na základe ktorých štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte môže ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. V zmysle navrhovanej úpravy v konkrétnom prípade, s cieľom posúdenia objektívneho zistenia skutkového stavu, si ministerstvo obligatórne vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktorá posúdi osobu žiadateľa z bezpečnostného hľadiska v rozsahu svojej pôsobnosti. Vo vzťahu k predĺženiu lehoty na poskytnutie vyjadrenia zo strany Slovenskej informačnej služby uvádzame, že v zmysle navrhovanej úpravy znenia ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o azyle sa navrhuje zmena dĺžky lehoty, v rámci ktorej má ministerstvo vnútra rozhodnúť v konaní o azyle z 90 dní na šesť mesiacov. Z uvedeného dôvodu navrhujeme upraviť aj zákonom stanovenú lehotu na zaslanie vyjadrenia/stanoviska Slovenskej informačnej služby, nakoľko pre poskytnutie komplexnej informácie sa vykonávajú previerky vyplývajúce nie len z evidovaných údajov tvoriacich poznatkové fondy v pôsobnosti Slovenskej informačnej služby ale aj v mnohých prípadoch je potrebné tieto údaje následne preveriť prostredníctvom operatívnych zložiek vykonávajúcich činnosť priamo v teréne, čo je v limite 10 dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie Slovenskej informačnej služby a jeho administratívneho spracovania značne náročné. Navrhovanou úpravou by bol poskytnutý čas pre vykonanie prípadných náležitých doplnkových šetrení. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
SIS (Slovenská informačná služba) § 13 V § 13 sa odsek 5 dopĺňa písmenom c), ktoré znie: „c) stanovisko podľa § 19a ods. 9 obsahuje nesúhlas s udelením azylu.“. Odôvodnenie: Navrhovaná úprava reflektuje na obdobnú úpravu na úseku pobytu cudzincov na území Slovenskej republiky podľa zákona č. 404/2011 Z. z., ktorá je v súčasnosti v legislatívnom procese, a to konkrétne vo vzťahu k poskytovaniu stanoviska zo strany Slovenskej informačnej služby vo veciach posúdenia žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov. V rámci súčasnej aplikačnej praxe Slovenská informačná služba vo svojich vyjadreniach poskytovaných ministerstvu pri rozhodovaní o žiadostiach o udelenie azylu uvádza rámcové dôvody, na základe ktorých štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte môže ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. V zmysle navrhovanej úpravy v konkrétnom prípade, s cieľom posúdenia objektívneho zistenia skutkového stavu, si ministerstvo obligatórne vyžiada stanovisko Slovenskej informačnej služby, ktorá posúdi osobu žiadateľa z bezpečnostného hľadiska v rozsahu svojej pôsobnosti. Vo vzťahu k predĺženiu lehoty na poskytnutie vyjadrenia zo strany Slovenskej informačnej služby uvádzame, že v zmysle navrhovanej úpravy znenia ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o azyle sa navrhuje zmena dĺžky lehoty, v rámci ktorej má ministerstvo vnútra rozhodnúť v konaní o azyle z 90 dní na šesť mesiacov. Z uvedeného dôvodu navrhujeme upraviť aj zákonom stanovenú lehotu na zaslanie vyjadrenia/stanoviska Slovenskej informačnej služby, nakoľko pre poskytnutie komplexnej informácie sa vykonávajú previerky vyplývajúce nie len z evidovaných údajov tvoriacich poznatkové fondy v pôsobnosti Slovenskej informačnej služby ale aj v mnohých prípadoch je potrebné tieto údaje následne preveriť prostredníctvom operatívnych zložiek vykonávajúcich činnosť priamo v teréne, čo je v limite 10 dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie Slovenskej informačnej služby a jeho administratívneho spracovania značne náročné. Navrhovanou úpravou by bol poskytnutý čas pre vykonanie prípadných náležitých doplnkových šetrení. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
ÚPPVII (Úrad podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu) návrhu uznesenia vlády SR V uznesení vlády v bode B navrhujeme slová "podpredsedovi vlády a ministrovi" nahradiť slovami "podpredsedu vlády a ministra". Odôvodnenie: Gramatická pripomienka. Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
KSK (Košický samosprávny kraj) celému materiálu bez pripomienok Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
GPSR (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky) Bez pripomienok. Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
ÚPPVII (Úrad podpredsedu vlády Slovenskej republiky pre investície a informatizáciu) čl. I bodu 31 Odporúčame doplniť označenie § 47b za úvodnú vetu. Odôvodnenie: Legislatívno-technická pripomienka. Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
AZZZ SR (Asociácia zamestnávatelských zväzov a združení Slovenskej republiky) predloženému návrhu bez pripomienok Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Regionálne zastúpenie pre strednú Európu) K článku I, bod 17 Zatiaľ čo UNHCR víta prístup ministerstva vnútra transponovať do vnútroštátnej slovenskej právnej úpravy uvedené ustanovenie v rámci stanoveného termínu, s obavou si všíma ustanovenie Článku 31(4) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/33/EÚ z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) (Smernica o azylovom konaní), ktorá zavádza ďalšiu výnimku, ktorá členským štátom umožňuje oddialiť ukončenie konania o posúdení žiadosti, keď nemožno odôvodnene očakávať, že rozhodujúci orgán rozhodne v rámci vyššie uvedenej lehoty „vzhľadom na neistú situáciu v krajine pôvodu, ktorá je považovaná za dočasnú“. UNHCR pripomína, že kým za určitých okolností je možné posúdenie žiadosti na krátky čas platne prerušiť alebo prideliť mu nižšiu prioritu, malo by sa tak diať len v úzko ohraničených prípadoch a iba na krátke obdobia, ktoré sú predmetom pravidelného hodnotenia (zdroj: Pripomienky UNHCR k Upravenému návrhu Smernice Európskeho parlamentu a Rady o spoločných konaniach o priznávaní a odnímaní statusu medzinárodnej ochrany (Prepracované znenie) KOM (2011) 0319 v konečnom znení, január 2012, dostupné na: http://www.refworld.org/cgi-bin/texis/vtx/rwmain?page=search&docid=4f3281762&skip=0&query=UNHCR%202012%20APD%20recast%20comments). V tomto ohľade UNHCR poznamenáva, že ustanovenie Článku 31(5) stanovuje maximálnu časovú lehotu 21 mesiacov od podania žiadosti, v rámci ktorej je členský štát povinný ukončiť konanie o posúdení žiadosti. Napriek tomu, že vyššie spomenutá maximálna lehota a vzhľadom na to, že „neistá situácia v krajine pôvodu“ spadá už do pôsobnosti Článku 31 ods. (3) (a) umožňujúceho predĺžiť konanie o ďalších 9 mesiacov, ak zahŕňa zložité skutkové a/alebo právne otázky, UNHCR sa naďalej obáva, že aplikácia tejto novej výnimky zavedenej Článkom 31 ods. (5) môže byť problematická tak z hľadiska medzinárodného utečeneckého práva ako aj základných práv EÚ. Skutočne, „neistota“ je neodmysliteľnou črtou väčšiny alebo všetkých novodobých konfliktov a iných situácií, v ktorých je bežne rozšírené prenasledovanie a vážne bezprávie. Od rozhodovačov v azylovom konaní sa teda vo veľkej väčšine prípadov vyžaduje, aby zhodnotili riziko ďalšieho prenasledovania alebo vážneho bezprávia v situáciách, ktoré sú dynamické. Teda je otázne, či je takéto ustanovenie v kontexte azylových konaní v EÚ v dnešnej dobe užitočné, alebo je možné ho zosúladiť s povinnosťami poskytovať ochranu tým, ktorí spĺňajú právne kritériá v zmysle európskeho práva a medzinárodného práva. V tomto ohľade UNHCR pripomína, že Článok 18 Charty základných práv EÚ uvádza, že „Právo na azyl sa zaručuje dodržiavaním pravidiel Ženevského dohovoru […]“. Charta zakotvuje pre členské štáty pozitívnu povinnosť poskytovať medzinárodnú ochranu. Teda takýto odklad požívania práva na azyl by potenciálne bol v rozpore s Chartou. Skutočne, Dohovor z roku 1951 a európske acquis upravujú prípady, keď sa „neistá situácia“ v krajine pôvodu skončí. Ak prestanú existovať okolnosti, v súvislosti s ktorými bola žiadateľovi udelená medzinárodná ochrana, bolo by vhodné uvažovať o zániku štatútu takejto osoby alebo odňatí štatútu takejto osobe. Členské štáty by skôr mali spracovávať žiadosti, udeľovať medzinárodnú ochranu, kde je to potrebné, a využívať vhodné ustanovenia nástrojov EÚ na odňatie medzinárodnej ochrany, keď okolnosti, v súvislosti s ktorými bola žiadateľovi udelená medzinárodná ochrana, prestanú existovať, než odkladať ukončenie konania. Z uvedeného dôvodu UNHCR doporučuje ministerstvu vnútra, aby pri transponovaní Článku 31 ods. (4) do vnútroštátneho práva SR explicitne stanovilo kratšiu maximálnu časovú lehotu na prerušenie posudzovania. ENG: While welcoming the Ministry of Interior’s approach to transpose the concerned provision into Slovak national law within set deadline, UNHCR notes with concern the provision of Article 31(4) of Directive 2013/32/EU of the European Parliament and of the Council of 26 June 2013 on common procedures for granting and withdrawing international protection (Asylum Procedure Directive) introducing another additional derogation which allows Member States to postpone the conclusion of the examination procedure when the determining authority cannot reasonably be expected to decide within the above time limit "due to an uncertain situation in the country of origin which is expected to be temporary". UNHCR recalls that while in certain circumstances the examination of applications could validly be suspended or deprioritized for short periods, this should be done in narrowly circumscribed cases and for short periods only, which are subject to regular assessment (source: UNHCR comments on the European Commission's Amended Proposal for a Directive of the European Parliament and of the Council on common procedures for granting and withdrawing international protection status (Recast) COM (2011) 319 final, January 2012, available at: http://www.refworld.org/cgi-bin/texis/vtx/rwmain?page=search&docid=4f3281762&skip=0&query=UNHCR%202012%20APD%20recast%20comments). In this regard, UNHCR notes that the provision of Article 31(5) sets out a maximum time limit of 21 months from the lodging of the application, in which Member States must conclude the examination procedure. Despite the above addressed maximum time-limits and considering that “an uncertain situation in the country of origin” falls already within the scope of Article 31 (3) (a) granting the possibility to extend with another 9 months where complex issues of acts and/or law are involved, UNHCR remains concerned that the implementation of this new derogation introduced by Article 31(5) may be problematic in terms both of international refugee law and EU fundamental rights. Indeed, “uncertainty” is an inherent feature of most or all modern conflicts and other situations in which persecution and serious harm are prevalent. Hence, asylum decisions-makers are required in a large majority of cases to weigh the risk of further persecution or serious harm in situations that are dynamic. Thus, it is questionable whether such a provision is useful in the context of asylum procedures in the EU today, or can be reconciled with the obligations to provide protection to those who meet the legal criteria under European law and international law. In this respect, UNHCR recalls Article 18 of the EU Charter of Fundamental Rights states that the “Right to asylum shall be guaranteed in accordance with the Geneva Convention […]”. The Charter enshrines a positive obligation for Member States to provide international protection. Hence such postponement of the enjoyment of the right to asylum would potentially be at variance with the Charter. Indeed, the 1951 Convention and the European acquis provide for cases where an “uncertain situation” in the country of origin ends. When the circumstances in connection with which the applicant has been granted international protection have ceased to exist, cessation or withdrawal of his/her status would be the appropriate route to consider. Rather than postponing the conclusion of the procedure, Member States should process applications, grant international protection where required, and make use of the appropriate provisions of the EU instruments to withdraw international protection when the circumstances in connection with which the applicant has been granted international protection cease to exist. Therefore, UNHCR encourages the Ministry of Interior, when transposing Article 31(4) into Slovak national law, to explicitly set a shorter maximum period of time for the suspension of examination. Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Regionálne zastúpenie pre strednú Európu) K článku I, bod 15 Článok 16 Smernice 2011/95/EÚ Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany („kvalifikačná smernica“) stanovuje, že štátny príslušník tretej krajiny alebo osoba bez štátneho občianstva prestanú byť oprávnení na doplnkovú ochranu, ak prestali existovať okolnosti, ktoré viedli k priznaniu doplnkovej ochrany alebo sa zmenili do takej miery, že ochranu už nepožadujú. Ďalej, členské štáty musia zohľadňovať, či je zmena okolností takého závažného a trvalého charakteru, že osoba oprávnená na doplnkovú ochranu už nečelí reálnemu riziku vážneho bezprávia. Analogicky k postrehu UNHCR v súvislosti so zánikom štatútu utečenca podľa bodu 10 vyššie, zánik oprávnenia na priznanie doplnkovej ochrany na základe skutočnosti, že jednotlivcovi udelil pobyt bez časového obmedzenia iný štát ako jeho krajina pôvodu, môže viesť k porušeniu zásady zákazu vyhostenia alebo vrátenia (non-refoulement). Zatiaľ čo priznanie doplnkovej ochrany zabraňuje vráteniu osoby do krajiny, kde by mohla čeliť reálnemu riziku utrpenia vážneho bezprávia, udelenie pobytu – dokonca bez časového obmedzenia – nemusí ponúkať rovnakú mieru ochrany. V prípade, že je takýto pobyt zrušený, osoba môže zostať bez ochrany pred vrátením do krajiny, kde môže čeliť vážnemu bezpráviu. UNHCR si dovoľuje zopakovať, že zánik štatútu nezbavuje štát jeho povinnosti dodržiavať zákaz vyhostenia alebo vrátenia. Zatiaľ čo uznanie, že zákaz vyhostenia alebo vrátenia podľa Dohovoru o právnom postavení utečencov sa vzťahuje len na utečencov, UNHCR odkazuje na Článok 19 Charty základných práv EÚ, Článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Článok 7 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a Článok 3 Dohovoru proti mučeniu a inému krutému, neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestaniu, ktoré zaručujú túto ochranu všetkým osobám. Zákaz vyhostenia alebo vrátenia predstavuje povinnosť na základe medzinárodného obyčajového práva, ktorú sú štáty viazané dodržiavať bez ohľadu na povinnosť stanovenú vo vnútroštátnom zákone. Okrem toho, samotné primárne právo EU uvádza, že Únia tvorí „spoločnú politiku v oblasti azylu, doplnkovej ochrany a dočasnej ochrany“ s cieľom zabezpečiť súlad so zásadou zákazu vrátenia alebo vyhostenia (Článok 78 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Vzhľadom na uvedené, zrušenie doplnkovej ochrany z titulu udelenia neobmedzeného pobytu iným štátom, najmä, ak takéto zrušenie nastáva automaticky a bez posúdenia, či existujú zavedené záruky proti nútenému vráteniu, by mohlo viesť k porušeniu zásady zákazu vrátenia alebo vyhostenia. Z uvedeného dôvodu UNHCR odporúča, aby doplnková ochrana udelená na účel zlúčenia rodiny, nebola odňatá len na základe dôvodu, že jednotlivcovi udelil pobyt bez časového obmedzenia iný štát ako jeho krajina pôvodu. UNHCR preto odporúča, aby bol z návrhu zákona vypustený bod 15. ENG: Article 16 of Directive 2011/95/EU of the European Parliament and of the Council of 13 December 2011 on standards for the qualification of third-country nationals or stateless persons as beneficiaries of international protection, for a uniform status for refugees or for persons eligible for subsidiary protection, and for the content of the protection granted (“Qualification Directive”) provides that a third-country national or a stateless person shall cease to be eligible for subsidiary protection when the circumstances which led to the granting of subsidiary protection status have ceased to exist or have changed to such a degree that protection is no longer required. Further, Member States must have regard to whether the change in circumstances is of such a significant and non-temporary nature that the person eligible for subsidiary protection no longer faces a real risk of serious harm. Analogous to UNHCR’s observations in relation to cessation of refugee status under point 10 above, cessation of subsidiary protection status based on the fact that the individual was granted a stay permit without any time restriction by another State, may lead to a violation of the principle of non-refoulement. While subsidiary protection status prevents the individual from being returned to a country where he or she may face a real risk of suffering serious harm, a stay permit – even without time restriction – may not offer the same level of protection. In the event that such permit is cancelled, the individual might be left without protection from being returned to a country where he/she may face serious harm. UNHCR wishes to reiterate that cessation of status does not relieve the State of its non-refoulement obligation. While acknowledging that non-refoulement under the Convention Relating on Status of Refugees applies only to refugees, UNHCR refers to Article 19 of the EU Charter of Fundamental Rights, Article 3 of the Convention for the Protection of Human Rights and Fundamental Freedoms, Article 7 of the International Covenant on Civil and Political Rights and Article 3 of the Convention against Torture and Other Cruel, Inhuman or Degrading Treatment or Punishment that all guarantee this protection for all persons. Non-refoulement is an obligation under customary international law, which States are bound to uphold irrespective of an obligation laid down in national law. Furthermore, EU primary law itself states that “a common policy on asylum, subsidiary protection and temporary protection” shall be developed with a view to ensuring compliance with the principle of non-refoulement (Article 78 para. 1 of the Treaty on Functioning of the European Union). In view of the above, terminating subsidiary protection status due to an unlimited residence permit granted by any other State, in particular if such termination is done automatically and without assessing whether safeguards against forced return are in place, might lead to a violation of the principle of non-refoulement. Therefore, UNHCR advises that subsidiary protection status, granted for the purpose of family reunification, not be withdrawn based on the sole reason that a person was granted a stay permit without any time restriction by a State other than the country of his/her origin. UNHCR thus recommends that point 15 be removed from the draft proposal. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Regionálne zastúpenie pre strednú Európu) K článku I, bod 10 Ochrana, ktorá bola utečencovi platne udelená, môže byť zákonne skončená iba za podmienok vymenovaných v ustanoveniach o zániku ochrany Článku 1 C alebo na základe Článku 1 F písm. (a) alebo (c) Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951 (ďalej len „Dohovor z roku 1951“). Ustanovenia o zániku ochrany sú ako všeobecné pravidlo svojou povahou negatívne definované a vyčerpávajúco vymenované. Mali by sa interpretovať reštriktívne a nie je možné analogicky uvádzať žiadne iné dôvody, ktoré by oprávnili odňatie štatútu utečenca (zdroj: Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR), Príručka a usmernenia o postupoch a kritériách pri priznávaní štatútu utečenca podľa Dohovoru z roku 1951 a Protokolu z roku 1967 o štatúte utečencov, december 2011, HCR/1P/4/ENG/REV. 3, dostupné na: http://www.refworld.org/docid/4f33c8d92.html, odsek 116). Odráža to aj Článok 11 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany (tzv. kvalifikačná smernica), ktorá do práva EÚ zapracováva hlavné ustanovenia upravujúce oprávnenie na postavenie utečenca na základe Dohovoru z roku 1951, a preto ani neumožňuje odňatie štatútu utečenca na základe navrhovaného dôvodu. Dôvody zániku sú vyčerpávajúco vymenované tak v Dohovore z roku 1951, ako aj v kvalifikačnej smernici za účelom zabezpečenia ochrany pred vyhostením alebo vrátením. Zatiaľ čo štátne občianstvo, ako aj štatút utečenca poskytujú ochranu pred vyhostením alebo vrátením, udelenie pobytu, vrátane pobytu bez časového obmedzenia, ju nemusí poskytovať. V prípade, že dôjde k zrušeniu pobytu, môže osoba zostať bez ochrany pred vyhostením alebo vrátením. Podobne, tak štátne občianstvo ako aj štatút utečenca priznávajú jednotlivcovi širokú škálu iných práv, ktoré nemusia byť dopriate osobám, ktorým bol udelený pobyt, nakoľko púhe právo na pobyt per se nezaručuje utečencom hmotné práva, na ktoré sú oprávnení podľa Dohovoru z roku 1951. Ďalej, názov štatútu, ktorý je priznaný jednotlivcovi v zmysle vnútroštátneho práva, nie je zásadnou otázkou. S podobne označovanými štatútmi sa v rôznych krajinách a v rozličnom čase môžu spájať rozličné práva [zdroj: odsek 10, Poznámka UNHCR k výkladu Článku 1 E Dohovoru o právnom postavení utečencov z roku 1951, marec 2009, dostupné na: http://www.refworld.org/docid/49c3a3d12.html]. Teda udelenie pobytu v jednom štáte sa z hľadiska práv s tým spojených môže výrazne líšiť od udelenia pobytu v inom štáte. Z uvedeného dôvodu preto UNHCR odporúča, aby azyl z humanitných dôvodov alebo azyl udelený na účel zlúčenia rodiny nebol odňatý len na základe dôvodu, ak jednotlivcovi udelil pobyt bez časového obmedzenia iný štát ako jeho krajina pôvodu. UNHCR preto odporúča, aby bol z návrhu zákona vypustený bod 10. ENG:Refugee protection which was validly granted can be lawfully ended only under the conditions enumerated in the cessation clauses of Article 1 C or on the basis of Article 1F (a) or (c) of the 1951 Convention Relating to the Status of Refugees (1951 Convention). As a general rule, the cessation clauses are negative in character and are exhaustively enumerated. They should be interpreted restrictively and no other reasons may be adduced by way of analogy to justify withdrawal of refugee status (source: UN High Commissioner for Refugees (UNHCR), Handbook and Guidelines on Procedures and Criteria for Determining Refugee Status under the 1951 Convention and the 1967 Protocol Relating to the Status of Refugees, December 2011, HCR/1P/4/ENG/REV. 3, available at: http://www.refworld.org/docid/4f33c8d92.html, para. 116). This is also reflected in Article 11 of “Directive 2011/95/EU of the European Parliament and of the Council of 13 December 2011 on standards for the qualification of third-country nationals or stateless persons as beneficiaries of international protection, for a uniform status for refugees or for persons eligible for subsidiary protection, and for the content of the protection granted” (Qualification Directive), which incorporates into EU law the key provisions on qualification of the 1951 Convention, and does not therefore allow withdrawal of refugee status based on the proposed ground either. Cessation grounds are exhaustively enumerated in both the 1951 Convention and the Qualification Directive in order to ensure protection against refoulement. While citizenship and refugee status both provide protection from refoulement, stay permits, including those without time restriction, may not. In the event that a stay permit is cancelled, the individual may be left without protection against refoulement. Likewise, both citizenship and refugee status grant the individual a wide range of other rights that holders of a stay permit may not be afforded, as a mere right to residence does not per se guarantee the substantive rights refugees are entitled to pursuant to the 1951 Convention. Further, the name of the status which an individual is holding under national law is not the critical issue. Different rights may be attached to similarly named statuses in different countries and at different times [source: para 10, UNHCR Note on the Interpretation of Article 1E of the 1951 Convention relating to the Status of Refugees, March 2009, available at: http://www.refworld.org/docid/49c3a3d12.html]. Thus, a residence permit in one State may vary significantly in terms of rights attached to it from a residence permit issued in another State. Therefore, UNHCR advises that refugee status based on humanitarian grounds or refugee status granted for the purpose of family reunification not be withdrawn based on the sole reason that a person was granted a stay permit without time restriction by a State other than the country of his/her origin. UNHCR therefore recommends that point 10 be removed from the draft proposal. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Regionálne zastúpenie pre strednú Európu) K článku I, bod 29 Vzhľadom na zásadnú pripomienku UNHCR k bodu 15, UNHCR podobne odporúča vypustiť bod 3 z navrhovaného § 27b písm. h). ENG: In view of UNHCR’s principal comment on point 15, UNHCR accordingly advises deleting point 3 from the proposed Article 27b letter h). Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Regionálne zastúpenie pre strednú Európu) K článku I, bod 28 Vzhľadom na zásadnú pripomienku UNHCR k bodu 10, UNHCR podobne odporúča vypustiť bod 3 z navrhovaného § 26 písm. d). ENG: In view of UNHCR’s principal comment on point 10, UNHCR accordingly advises deleting point 3 from the proposed Article 26 letter d). Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
UNHCR (Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov - Regionálne zastúpenie pre strednú Európu) K článku I, bod 33 Zdieľanie informácií týkajúcich sa žiadateľov o azyl s orgánmi krajiny pôvodu, až do prijatia konečného rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o azyl, odporuje duchu Dohovoru z roku 1951. Dôvernosť v azylovom konaní je osobitne dôležitá z dôvodu zraniteľnej situácie, v ktorej sa utečenci a žiadatelia o azyl nachádzajú. [zdroj: Poradné stanovisko UNHCR k pravidlám dôvernosti informácií pri udeľovaní azylu, 31. marec 2005, dostupné na: http://www.refworld.org/pdfid/42b9190e4.pdf] Z uvedeného dôvodu „by azylové konanie malo vo všetkých fázach rešpektovať dôverný charakter všetkých aspektov žiadosti o azyl, vrátane skutočnosti, že žiadateľ o azyl podal takúto žiadosť“ a „s krajinou pôvodu by sa nemali zdieľať žiadne informácie o žiadosti o azyl“ [zdroj: Globálna diskusia o medzinárodnej ochrane, EC/GC/01/12, 31. máj 2001]. Podobne, Článok 30 Smernice 2013/32/EÚ Európskeho parlamentu a Rady z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) na účely preskúmania jednotlivých prípadov stanovuje, členské štáty nesmú sprístupniť údajnému(ným) pôvodcovi(om) prenasledovania alebo vážneho bezprávia informácie týkajúce sa jednotlivých žiadostí o medzinárodnú ochranu ani informácie o skutočnosti, že bola žiadosť podaná alebo získavať od údajného(ných) pôvodcu(ov) prenasledovania alebo vážneho bezprávia žiadne informácie takým spôsobom, ktorý by mal za následok, že takíto pôvodcovia by boli priamo informovaní o skutočnosti, že daný žiadateľ podal žiadosť, a ktorý by ohrozil fyzickú integritu žiadateľa alebo na ňom závislých osôb alebo slobodu a bezpečnosť jeho rodinných príslušníkov, ktorí stále žijú v krajine pôvodu. Môžu nastať výnimočné situácie, keď jednotlivý žiadateľ súhlasí so zdieľaním určitých údajov s orgánmi krajiny pôvodu, napríklad s cieľom uľahčiť presun majetku alebo umožniť zlúčenie rodiny. V takýchto prípadoch musí byť jednoznačne stanovené, že zdieľanie informácií nevystavuje riziku žiadateľa, jeho rodinných príslušníkov ani iných dotknutých jednotlivcov. Vzhľadom na možné zničujúce dôsledky pre žiadateľa UNHCR odporúča striktný výklad pravidiel dôvernosti čo sa týka krajiny pôvodu žiadateľa. Skutočnosť, že žiadateľ, ktorý sa môže voči azylovým orgánom, na ktoré si podal žiadosť o azyl, ocitnúť v situácii závislosti, súhlasí s kontaktovaním jeho krajiny pôvodu, by nemal byť jediným dôvodom, ktorý umožní odchýliť sa od hlavnej zásady dôvernosti. UNHCR odporúča zaviesť ďalšie záruky pre prípad výnimočnej situácie, keď žiadateľ súhlasí, aby azylové orgány kontaktovali orgány v jeho krajine pôvodu. Medzi takéto dodatočné záruky môže patriť napríklad posúdenie rizika, ktorému môže žiadateľ a jeho rodinní príslušníci čeliť, keď sa informácie zdieľajú s orgánmi v krajine pôvodu. ENG: Sharing information relating to asylum-seekers with the authorities of the country of origin, until the final rejection of the asylum claim, goes against the spirit of the 1951 Convention. Confidentiality in asylum procedures is particularly important because of the vulnerable situation in which refugees and asylum-seekers find themselves. [source: UNHCR Advisory Opinion on the Rules of Confidentiality Regarding Asylum Information , 31 March 2005, available at: http://www.refworld.org/pdfid/42b9190e4.pdf] Therefore, “the asylum procedure should at all stages respect the confidentiality of all aspects of an asylum claim, including the fact that the asylum-seeker has made such a request” and “no information on the asylum application should be shared with the country of origin” [source: Global Consultation on International protection, EC/GC/01/12, 31 May 2001]. Likewise, Article 30 of the Directive 2013/32/EU of the European Parliament and of the Council of 26 June 2013 on common procedures for granting and withdrawing international protection (recast) for the purposes of examining individual cases provides that the Member States shall not disclose information regarding individual applications for international protection, or the fact that an application has been made, to the alleged actor(s) of persecution or serious harm or obtain any information from the alleged actor(s) of persecution or serious harm in a manner that would result in such actor(s) being directly informed of the fact that an application has been made by the applicant in question, and would jeopardise the physical integrity of the applicant or his or her dependants, or the liberty and security of his or her family members still living in the country of origin. There may be exceptional situations where the individual applicant consents to sharing certain data with the authorities of the country of origin, for instance in order to facilitate transfer of assets or to enable family reunification. In such instances, it must be established clearly that the sharing of information does not put at risk the applicant, his / her family members or other individuals concerned. Given the possibly devastating ramifications for the applicant, UNHCR advises on a strict interpretation of the rules concerning confidentiality with regard to the applicant’s country of origin. The fact that the applicant, who may find himself in a situation of dependency vis-à-vis the asylum authorities where he has lodged his claim, consents to contact with his/her country of origin, should not be the only ground allowing for deviation from the main principle of confidentiality. UNHCR advises establishing further safeguards for the exceptional situation where the applicant consents to the asylum authorities contacting authorities in his/her country of origin. Such additional safeguards may include for instance an assessment of the risk that the applicant and his/her family members may face when information is shared with authorities in the country of origin. Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
HRL (Liga za ľudské práva) K Čl. bod 33 V nadväznosti na v čl. I bode 33 navrhované doplnenie ustanovenia § 49 ods. 3, podľa ktorého Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky nesmie bez súhlasu dotknutej osoby poskytnúť krajine pôvodu informácie o tom, že cudzinec podal žiadosť o udelenie azylu a o dôvodoch takejto žiadosti aj vtedy, ak azyl alebo doplnková ochrana zanikli alebo cudzinec už nie je žiadateľom o udelenie azylu, sa stotožňujeme s návrhom MPSVaR a tiež odporúčame doplniť rovnakú povinnosť aj pre ostatné orgány verejnej správy. Odôvodnenie: Z dôvodu potreby chrániť osoby, ktorým azyl alebo doplnková ochrana už zanikli, ako aj osoby, ktorým azyl alebo doplnková ochrana nikdy neboli udelené, ale na území Slovenskej republiky podali svoju žiadosť o udelenie azylu, by mali mať takú istú povinnosť ako ministerstvo vnútra aj ostatné orgány verejnej správy. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
HRL (Liga za ľudské práva) K ČL.I bod 1: V § 3 ods. 4 posledná veta znie: „Po zistení totožnosti a preverení pravosti dokladov totožnosti na účely konania o udelenie azylu policajný útvar vráti žiadateľovi o azyl zadržané doklady.“ Odôvodnenie: Preukazovanie sa dokladmi totožnosti v azylovom konaní je žiaduce, preto je potrebné právnou úpravou motivovať predkladanie cestovných dokladov a iných dokladov a azylovom konaní štátnym orgánom SR. Máme za to, že účelom zadržania týchto dokladov je zistenie a preverenie totožnosti, prípadne preverenie pravosti predložených dokladov. Následne je ich zadržanie v azylovom konaní už účelné nie je, a preto navrhujeme, aby sa následne doklady žiadateľom o azyl vrátili. Súčasné zadržiavanie dokladov do skončenia konania, resp. ako sa navrhuje až do ukončenia postavenia žiadateľa o azyl neprimerane postihuje tých žiadateľov o azyl, ktorí doklady totožnosti predložia, v porovnaní s ostatnými. Preukaz žiadateľa o azyl, aj keď nahrádza doklad totožnosti, neumožňuje žiadateľovi o azyl otvoriť si účel v banke, preukazovať svoju totožnosť pred finančnými inštitúciami za účelom disponovania finančnými prostriedkami, ani zriadiť si telefonické služby prostredníctvom zakúpenia SIM karty na svoje meno, ani overiť vlastný podpis na listinných dokumentoch pred notárom, ako aj mnohé iné úkony, ktorými sa realizujú práva a povinnosti. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
HRL (Liga za ľudské práva) K Čl.I Nad rámec návrhu V §11 navrhujeme doplniť nové odseky 5 a 6, ktoré znejú: „(5) Ministerstvo rozhodne podľa odseku 1 písm. f) do 60 dní od začatia konania; po uplynutí tejto lehoty žiadosť o udelenie azylu nemôže byť zamietnutá ako neprípustná podľa tohto ustanovenia. (6) Ministerstvo nezamietne žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú podľa odseku 1 písm. f), ak ide o maloletého bez sprievodu alebo o zraniteľného žiadateľa o azyl.“ Odôvodnenie: V záujme právnej istoty, ako aj hospodárnosti konania, navrhujeme, aby možnosť vydať rozhodnutie podľa § 11 ods.1 písm. f) malo Ministerstvo len po obmedzený čas, podobne ako je to v §12 pri zjavne neopodstatnených žiadostiach, nakoľko predmetom zisťovania pri takejto opakovanej žiadosti o azyl je jedine to, či sú v konaní nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by odôvodňovali vydanie iného rozhodnutia. Právne následky spojené s takýmto rozhodnutím umožňujú potom Ministerstvu konať a prispievajú k urýchleniu výkonu vyhostenia, požiadavka na rýchlosť konania pod sankciu zániku oprávnenia Ministerstvo využiť toto ustanovenia v azylovom konaní je preto legitímna. Zároveň navrhujeme, aby boli pred aplikáciou tohto ustanovenia chránení tí najzraniteľnejší. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
HRL (Liga za ľudské práva) K Čl.I Nad rámec návrhu V §12 odsek 4 znie: „Ministerstvo nezamietne žiadosť o udelenie azylu ako zjavne neopodstatnenú, ak ide o maloletého bez sprievodu alebo o zraniteľného žiadateľa o azyl.“ Odôvodnenie: Navrhujeme, aby boli pred aplikáciou tohto ustanovenia chránení nielen maloletí bez sprievodu, ale aj ostatní zraniteľní žiadatelia o azyl. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
HRL (Liga za ľudské práva) K ČL.I Nad rámec návrhu Navrhujeme vypustiť zo zákona ustanovenie §10 ods.3. Odôvodnenie: Osoby, ktorým je udeľovaný azyl podľa §9 zákona o azyle, t.j. z humanitárnych dôvodov, sú často osobami, ktoré sú zraniteľné, závislé a odkázané na starostlivosť svojich blízkych osôb, resp. rodinných príslušníkov. Vzhľadom na zistenia z praxe, §8 a §9. Okruh osôb, s ktorými je v prípade azylanta zlúčenie rodiny možné, je aj definovaný dostatočne úzko, netreba sa obávať rozširovania počtu rodinných príslušníkov geometrickým radom. Súčasné obmedzenie zbytočne obmedzuje a diskriminačne pristupuje k rodinnému životu azylantov podľa §9 zákona o azyle. Zásadná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail
HRL (Liga za ľudské práva) K ČL.I k bodu 16 V § 17 ods. 1 sa vypúšťajú slová „počas konania“ a slová „účastník konania sa nahrádzajú slovami „žiadateľ o azyl.“ Odôvodnenie: Účastníkom konania je žiadateľ len do skončenia konania, snahou bolo zadefinovanie tohto oprávnenia širšie. Obyčajná pripomienka Odoslaná 23.1.2018 Detail