LP/2017/11 Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony

Hromadné pripomienky


Pridať
ZÁKON
, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony
Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:
Autor: ZSS (Združenie sudcov Slovenska)
Pripomienka k: návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zák. č. 385.2000 Z. z. a súvisiace zákony
Počet pripomienkovateľov: 1
Pripomienka: K návrhu zákona, ktorý bol predložený do pripomienkového konania (od 10.1.2017 do 30.1.2017) predkladám nasledovné zásadné pripomienky (zák. č. 385/2000 Z. z., zák. č. 185/2002 Z. z., zák. č. 215/2004 Z. z. a zák. č. 757/2004 Z. z., ktoré majú nadobudnúť účinnosť 1.7.2017). Pripomienky máme k nasledovným ustanoveniam: V čl. I (zák. č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v platnom znení) k ustanoveniam §§ 27a ods.1 písm.a/, 27g, 28 ods.1 a 5 V čl. III (zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR v platnom znení) k ustanoveniam § 3 ods.2, § 6 ods.12, § 7 ods.3 Z predkladacej správy vyplýva, že cieľom návrhu zákona je riešiť tri základné okruhy problematiky – výberové konanie na funkciu sudcu, hodnotenie sudcov, disciplinárnu zodpovednosť sudcov a súčasne niektoré požiadavky aplikačnej praxe týkajúcej sa postavenia a činnosti Súdnej rady SR zloženia oddelení vnútornej revízie súdov, nezlučiteľnosti funkcie orgánov riadenia a správy súdov s členstvom v Súdnej rade SR a prispôsobenie právnej úpravy tvorby rozvrhu práce notárov s civilným mimosporovým poriadkom. Podľa predkladateľa je návrh zákona v súlade s ústavou, ako aj s nálezmi Ústavného súdu SR. Tvrdenie o súlade niektorých navrhovaných ustanovení s ústavou a nálezmi ústavného súdu považujeme za vecne neopodstatnené. K čl. I Keďže zámerom predkladateľa je nová komplexná úprava hodnotenia sudcu a riešenie výberových konaní, považujeme za nevyhnutné, v rámci novely, upraviť aj ustanovenie § 27a ods.1 písm.a/ a § 27g zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení. 1. Zásadná pripomienka Navrhujeme doplniť ustanovenia § 27a ods.1 písm.a/ o slovné spojenie ...to neplatí, ak ide o sudcov Najvyššieho súdu SR. Dôvody Pri novej koncepcii úpravy hodnotenia sudcov je potrebné u sudcov najvyššieho súdu vypustiť pravidelné uskutočňovanie hodnotenia týchto sudcov po 5-tich rokoch výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu. Vecne opodstatneným je ponechanie hodnotenia len v prípadoch upravených v ustanovení § 27a ods.1 písm.c/,d/ (v súvislosti s disciplinárnym konaním a na požiadanie sudcu). Na základe ústavnej úpravy čl. 143 ods.1,2 ústavy o sústave súdov, ktorú tvoria Najvyšší súd SR a ostatné súdy a súčasne o podrobnejšej úprave pôsobnosti najvyššieho súdu zákonom je zrejmé, že najvyšší súd je najvyšším orgánom výkonu súdnictva, ktorý vydáva konečné rozhodnutia v jednotlivých druhoch výkonu súdnictva v zmysle čl. 142 ods.1 ústavy. Na najvyšší súd je možné prideliť (resp. preložiť) len sudcu, ktorý vykonáva právnickú prax po dobu 15 rokov, pričom v rámci kariérneho rastu sudcu (postup na súd vyššieho stupňa) je povinný absolvovať náročné výberové konanie, ktorého súčasťou je aj hodnotenie sudcu za výkon súdnictva na súdoch nižšieho stupňa. Ústavný súd pri charakterizovaní sudcov najvyššieho súdu uviedol o. i. aj nasledovné „...pokiaľ by sa neústavnosť namietaného ustanovenia zákona o sudcoch a prísediacich vyvodzovala z toho, že podľa § 22 ods.2 písm.a/ môže o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu rozhodovať iba súdna rada na návrh ministra alebo predsedu najvyššieho súdu, je k tomu potrebné uviesť, že osobitná úprava dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu najvyššieho súdu nie je ničím neobvyklá... Osobitný právny režim... možno odôvodniť ich výnimočným postavením, množstvom odchýlnych úprav spôsobu výberu, kritériami, ktoré musí takáto osoba spĺňať preto, aby sa stala sudcom najvyššieho súdu...“ (PL ÚS 10/05 časť VII bod 6). Zavádza sa koncepcia hodnotenia sudcov hodnotiacimi komisiami, ktorej členmi sú len sudcovia z obvodov iných krajských súdov. Je zrejmé, že takáto koncepcia je neaplikovateľná na hodnotenie sudcov najvyššieho súdu, pre existenciu len jediného najvyššieho súdu. Vzhľadom na uvedené rozdielne kritériá, ktoré musí spĺňať sudca najvyššieho súdu oproti iným sudcom súdov všeobecného súdnictva, je preto legitímne odchýlne (osobitne) upraviť hodnotenie sudcov najvyššieho súdu vylúčením ich pravidelného hodnotenia jedenkrát za päť rokov. Ponechanie pravidelného hodnotenia popiera podstatnú skutočnosť, že sudcovia najvyššieho súdu preukázali splnenie najnáročnejších odborných a morálnych zákonom upravených kritérií pre výkon ústavnej funkcie na najvyššom orgáne výkonu súdnictva. Uskutočnenie hodnotenia je vecne opodstatnené u sudcov najvyššieho súdu, preto len v súvislosti s podaním prípadného návrhu na jeho disciplinárne stíhanie alebo ak sudca požiada o hodnotenie. 2. Zásadná pripomienka (zosúladiť s judikatúrou ÚS) Navrhujeme z ustanovenia § 27g vypustiť slovné spojenie „psychologického posúdenia“. V rámci výberového konania zákon rieši odchýlne kritériá pri postupe sudcu na súd vyššieho stupňa oproti výberovému konaniu pre vznik funkcie sudcu. Rozdiel vyplýva zo skutočnosti, že opodstatnene výrazne širšie kritéria sú upravené pre osoby, ktoré sa uchádzajú o verejnú funkciu sudcu všeobecného súdu, kde sa musí dôsledne dodržiavať ústavná úprava čl. 30 ods.4 ústavy o práve občanov na prístup k voleným a iným verejným funkciám za rovnakých podmienok. Účelom psychologického posúdenia je overenie osobnostných predpokladov uchádzačov na výkon funkcie sudcu, ako to vyplýva z vyhlášky ministerstva spravodlivosti o výberovom konaní na funkciu sudcu. Overuje sa teda spôsobilosť na výkon sudcovskej funkcie u uchádzača a nie u osoby, ktorá už sudcovskú funkciu vykonáva a preukázala splnenie tejto zákonnej podmienky v rámci konania o prístupe k verejnej funkcii v konaní podľa čl. 30 ods.4 ústavy (vo výberovom konaní). Postup sudcu na súd vyššieho stupňa (t.j. kariérny rast) nie je ale prístupom k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods.4 ústavy. Podľa ústavného súdu „...funkcia sudcu síce zahŕňa okrem prvého zamestnania v justičnej službe (rozhodnutie o „definitíve“ v jeho povolaní t.j. vymenovaní bez časového obmedzenia) aj každý funkčný postup a každé pridelenie (preloženie) na iné sudcovské miesto, avšak už nie ako súčasť základného práva v zmysle čl. 30 ods.4 ústavy (II. ÚS 119/04). Absolvovanie psychologického posúdenia ako zákonná požiadavka pre kandidátov na funkciu sudcu v rámci realizácie ich ústavného práva na prístup k verejnej funkcii podľa čl. 30 ods.4 ústavy, je prípustné (oprávnené) požadovať len u uchádzačov o funkciu sudcu a nie u sudcu, ktorý už splnil uvedené zákonné kritérium. Je zároveň zrejmé, že psychologická spôsobilosť sa týka oblasti zdravotného stavu sudcu, kde ústava upravuje len oprávnenie Súdnej rady SR a následne prezidenta republiky rozhodnúť o zániku funkcie sudcu v zmysle č. 147 ods.2 písm.a/ ústavy (fakultatívny dôvod). Obsahove je preto neprípustné výlučné oprávnenie týchto ústavných orgánov obchádzať (nahradiť) zakotvením tohto kritéria zákonom pri funkčnom postupe sudcov. Súčasne sa tým popiera existencia splnenia zákonom upravenej podmienky pre vznik funkcie sudcu, ktorú nie je prípustné opätovne preukazovať vymenovaným sudcom (obsahove ide o náznak retroaktivity). 3. – Zásadná pripomienka § 28 ods.1 (zosúladiť s judikatúrou ÚS) Text v znení „každé voľné miesto sudcu určené ministrom podľa osobitného predpisu...“ nahradiť vetou „každé voľné miesto sudcu určené ministrom po prerokovaní so súdnou radou“. Doplniť nasledovný text „Pri určovaní voľných miest platí zásada zachovania uvoľneného miesta sudcu na príslušnom súde. Neplatí to, len ak podmienky výkonu súdnictva na príslušnom súde umožňujú zníženie počtu sudcov“. Dôvody: Navrhovaný text zákona je nerešpektovaním čl. 2 ods.2 ústavy (obsahovo nesúladné s ústavou). Zo záväznej judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa uvedeného princípu legality štátnej moci vyplýva, že ...ustanovenie čl. 2 ods.2 ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona... Právnej istote ...podľa čl. 1 ústavy nezodpovedá taký stav (situácia), ktorý by orgánu štátu umožňoval konať podľa vlastnej úvahy a z vlastného rozhodnutia aj nad rámec zákona a iným ako zákonným postupom (I. ÚS 3/98, III. ÚS 341/07, II. ÚS 426/2012). Podľa § 3a písm.a/, e/ zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR v platnom znení pri výkone pôsobnosti podľa čl. 141a ods.5 písm.a/ Ústavy SR súdna rada sa podieľa v rozsahu ustanovenom zákonom na riadení a správe súdov Slovenskej republiky a plní ďalšie úlohy ustanovené zákonom. Podľa § 4 ods.1 písm.i/ zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR do ďalšej pôsobnosti súdnej rady patrí podieľať sa na rozvoji ľudských zdrojov v súdnictve. Zákon teda zakotvil uvedené zákonné oprávnenia na základe ústavného zmocnenia v zmysle čl. 141a ods.4 písm.g/ ústavy (v súčasnosti čl. 141a ods.5 písm.k/ ústavy), ktorým ústava upravuje oprávnenie zákonodarcu upraviť ďalšiu pôsobnosť súdnej rady zákonom, t.j. vykonáva právomoc v oblasti správy súdov v rámci právomoci priznanej zákonom na základe ústavného zmocnenia (PL ÚS 2/2012 – str. 14). Zákonodarca zakotvil uvedené oprávnenie Súdnej rady SR na základe záväzného zámeru ústavodarcu (ratio legis), ktoré nepochybne vyplýva z textu dôvodovej správy ústavodarcu (a je záväzné aj pre zákonodarcu...), kde je uvedené „...navrhuje sa koncepčná zmena ústavných právomocí Súdnej rady SR, ktorá jednak posilňuje postavenie ako orgánu sudcovskej legitimity a ktorá súčasne zvýrazní jej zodpovednosť za správu súdnictva... Rozšírenie pôsobnosti súdnej rady za účelom jej výraznejšej účasti na správe súdnictva... má prispieť k riešeniu dlhodobo nahromadených problémov a k zlepšeniu efektívnosti a kvality výkonu súdnictva... Súdna rada je orgánom..., ktorý vykonáva vo všeobecnom zmysle slova správu súdnictva vrátane jej kontroly... ako ústavný orgán sudcovskej legitimity a správy súdnictva“ (Všeobecná časť dôvodovej správy novely ústavy účinnej k 1.9.2014). ...cieľom rozšírenia zákonnej pôsobnosti súdnej rady... ktoré bezprostredne ovplyvňujú postavenie sudcov ...alebo ktoré majú... vytvoriť, či zlepšovať podmienky pre výkon povolania sudcu... Tieto pôsobnosti vykonáva súdna rada...smerom k iným zložkám štátnej moci formou realizácie práva zaujímať stanoviská... (dôvodová správa – osobitná časť k čl. VI bod 4, bod 8 novely). ...ide o právomoc súdnej rady v oblasti správy súdov, keďže vykonáva správu súdnej moci vyjadrovaním sa aj k otázkam personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci a sčasti i jeho kontroly a súčasne zodpovedá aj za chod súdnictva, ako je konštatované judikatúrou ústavného súdu (PL ÚS 10/05, PL ÚS 102/2011, PL ÚS 2/2012). Zákonná pôsobnosť súdnej rady podieľať sa (zúčastňovať sa) na rozvoji ľudských zdrojov v súdnictva musí byť teda dôsledne rešpektovaná (dodržiavaná) všetkými orgánmi verejnej moci, ktoré participujú na rozhodovaní v personálnej oblasti súdnictva na základe ústavnej úpravy čl. 2 ods. 2 ústavy, ktorým sa v právnom štáte napĺňa princíp právnej istoty (napr. I. ÚS 3/98). Uvedená kompetencia súdnej rady sa musí uplatniť (realizovať) v každej situácii riešenia (rozhodovania) v otázkach personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci, ktoré sú v rozhodovacej kompetencii ministra spravodlivosti, t.j. postupovať v súlade s ustanoveniami §§ 3a písm.a/, e/, 4 ods.1 písm.i/ zákona o súdnej rade, inak sa porušuje účel a zmysel ústavného a zákonného oprávnenia súdnej rady podieľať sa na rozvoji ľudských zdrojov v súdnictve, na riadení a správe súdov a súčasne i záväzný zámer ústavodarcu (ratio legis) na posilnenie postavenia súdnej rady v oblasti správy súdnictva (čo vyplýva nepochybne z textu dôvodovej správy ústavodarcu). Do zákona o sudcoch sa preto musí bezpodmienečne premietnuť uvedené oprávnenie súdnej rady zabezpečením jeho oprávnenia participovať (zúčastňovať sa) na rozhodovaní s ministrom spravodlivosti aj o určení voľných miest sudcov a nielen pri určovaní počtu miest kandidátov na funkciu sudcu. Inak povedané minister spravodlivosti nemá dovolené (má zakázané) vyberať si podľa vlastnej úvahy, v ktorých situáciách riešenia personálneho zabezpečenia výkonu súdnej moci bude, resp. nebude rešpektovať oprávnenie súdnej rady danej zákonom na základe zámeru ústavodarcu zabezpečiť jej výraznejšiu účasť na správe súdnictva i výkon verejnej kontroly súdnictva zaujímaním stanoviska smerom k iným zložkám štátnej moci. Schválenie navrhovanej úpravy je možné klasifikovať aj ako prejav svojvôle pre zrejmé popretie účelu a zámeru ústavodarcu. V praxi dochádza k situácii, že uvoľnené miesto sudcu na príslušnom súde nie je obsadzované novým sudcom, čo výrazne sťažuje podmienky výkonu súdnictva. Stabilizácia počtu sudcov na príslušnom súde je nevyhnutná pre vytvorenie (zabezpečenie) požadovaných riadnych podmienok výkonu súdnictva. Len zakotvenie zákonnej zásady pri určovaní počtu miest na príslušnom pravidle zachovania počtu sudcov na súde zaručí, že nebude dochádzať k neprípustnému zhoršovaniu podmienok výkonu súdnictva na konkrétnom súde. Keďže v realitách výkonu súdnictva môže nastať situácia o vhodnosti zníženia počtu sudcov na príslušnom súde vzhľadom najmä na celkový rozsah nápadu vecí, zostatkov vecí, výkonnosť pracovníkov súdu, bude umožnené upustiť od zákonnej zásady ponechania sudcovského miesta na príslušnom súde, čo sa vždy posúdi vzájomnou komunikáciou orgánov výkonnej a súdnej moci (ministra a súdnej rady) ktorým sa zaručí najvyšší stupeň objektivity posudzovania týchto skutočností. 4. § 28 ods.5 – zásadná pripomienka Navrhujeme doplniť o text ohľadne verejnosti výberového konania (t. j. prvá veta) „... a psychologického posúdenia“ Dôvody: Špecifickosť psychologického posúdenia vyplýva najmä zo skutočnosti, že je potrebné zabezpečiť úplnú nerušenosť jeho priebehu účasťou laickej verejnosti a súčasne neumožniť prípadné neoprávnené zasahovanie do práva na ochranu súkromia, ktorý sa týka obsahovo aj zdravotného stavu osôb (čl. 19 ods.2 ústavy). Zák. č. 185/2002 Z. z. o Súdnej rade SR v platnom znení (čl. III návrhu novely) 1. § 3 ods.2 – zásadná pripomienka (zosúladiť s judikatúrou ÚS) Vznášame zásadnú pripomienku k tejto navrhovanej úprave a navrhujeme ju úplne vypustiť z textu novely. Dôvody Základným ústavnoprávnym princípom v Slovenskej republike je princíp právneho štátu ustanovený v čl. 1 ústavy, ktorý je porušený ak zákonodarný zbor nepostupuje v súlade s ustanoveniami ústavy, keďže je viazaný kritériami ústavnosti v rovnakej miere ako ostatné orgány verejnej moci v zmysle čl. 2 ods.2 ústavy (porovnaj PL ÚS 15/98, PL ÚS 19/98, PL ÚS 32/95). Zásadnou požiadavkou pri tvorbe práva je preto zásada, aby zákon neporušil práva upravené ústavou. Zákon musí vždy rešpektovať medze dané ústavou, ktoré vyplývajú zo zmyslu (účelu) ústavnej úpravy, pričom je vždy predpisom nižšej právnej sily ako ústava. Podľa ustanovenia čl. 141a ods.2 ústavy za člena súdnej rady (podľa ods.1 písm.b/ až d/ uvedeného článku) možno ustanoviť osobu, ktorá je bezúhonná, má vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe. Po troch členoch súdnej rady volí resp. vymenúva a odvoláva Národná rada SR, prezident SR a vláda SR (čl. 141a ods.1 písm.b/, c/, d/). Ústava zakotvuje tri taxatívne kritéria, ktoré musí spĺňať každý právnik, ak má byť ustanovený za člena súdnej rady. Ich právne postavenie je teda rovnocenné ako kandidátov, ktorí majú právo na prístup k tejto verejnej funkcii. Pri prístupe k tejto verejnej funkcii sa preto musí nevyhnutne (bezpodmienečne) rešpektovať ústavou garantované právo v zmysle čl. 30 ods.4 ústavy, t.j. o prístupe k verejnej funkcii za rovnakých podmienok. Uvedené ústavné oprávnenie je vždy porušené, ak v procese tvorby alebo aplikácie tohto práva sa preferujú alebo diskriminujú niektoré subjekty pred inými pri ich uchádzaní sa o verejnú funkciu, preto je neprípustné sťaženie resp. uľahčenie pri uchádzaní sa o verejnú funkciu, ak ide o osoby v rovnakej právnej situácii. Vyplýva to aj z rozsiahlej konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/97, III. ÚS 75/01, II. ÚS 5/03, PL ÚS 35/03, II. ÚS 161/03, I. ÚS 76/2011). Návrh zákona zakotvuje pravidlo o prioritnom ustanovovaní nesudcov za členov súdnej rady voľbami alebo menovaním ústavnými orgánmi zákonodarnej a výkonnej moci. Uľahčuje tým (uprednostňuje) nesudcov pred sudcami, keďže zakotvuje pravidlo, že obvykle (zvyčajne) tieto osoby majú byť uvedenými ústavnými orgánmi kreované za členov súdnej rady. Zároveň tým obmedzuje ústavou dané oprávnenie týchto orgánov ustanoviť (kreovať), ktoréhokoľvek právnika, ktorý spĺňa ústavné kritéria (tri taxatívne podmienky) v zmysle čl. 141a ods.2 ústavy za člena súdnej rady. Navrhovaná zákonná úprava je aj porušením ústavnej úpravy čl. 141a ods.11 ústavy, ktoré splnomocňuje zákonodarcu na úpravu podrobnosti o spôsobe ustanovenia členov súdnej rady. Spôsob ustanovenia členov súdnej rady, ktorý vyplýva z ústavy (t.j. voľbou alebo vymenovaním) sa preto týka len otázok úpravy procesu priebehu volieb alebo vymenovania členov (ustanovenia členov) a nie obmedzenia oprávnenia ústavných orgánov v ich oprávnení vybrať (kreovať) akúkoľvek osobu, ktorá spĺňa ústavou upravené kritéria. Inak povedané, ústava zakotvuje ich oprávnenie ustanoviť za členov súdnej rady všetkých sudcov, všetkých nesudcov alebo zvoliť kombináciu z týchto osôb. Úprava podrobností o spôsobe ustanovenia členov súdnej rady znamená oprávnenie zákonodarcu na zákonnú úpravu ako sa má postupovať pri voľbách alebo vymenovaní členov a nie na zákonnú úpravu, kto má byť za člena volený alebo menovaný zúžením okruhu týchto osôb, ktoré spĺňajú ústavné kritéria. Navrhovaná zákonná úprava je teda v rozpore s ústavou v dvoch oblastiach. Prvou oblasťou je nedovolenosť obmedzenia ústavného práva navrhovateľov kreovať akúkoľvek osobu, ktorá spĺňa ústavné kritéria za člena súdnej rady. Druhou oblasťou je súčasné porušenie ústavného práva podľa čl. 30 ods.4 ústavy uprednostňovaním nesudcov pred sudcami, aj keď sú v rovnakom právnom postavení. Ústavou sa totiž nepripúšťa zvýhodňovanie, resp. nezvýhodňovanie, preferovanie, resp. diskriminácia alebo sťaženie, resp. uľahčenie prístupu k verejnej funkcii zhodne (rovnocenne) pre všetkých pasívne legitimovaných, t.j. všetkých právnikov, ktorí spĺňajú ústavné kritériá, bez ohľadu na oblasť výkonu právnickej profesie. Z dôvodovej správy vyplýva, že ide o požiadavku, aby parlament, prezident a vláda primárne nominovali za členov súdnej rady osoby, ktoré nie sú sudcami (osobitná časť k čl. III – k bodu 1). Je teda nepochybný protiústavný zámer zákonom zakotviť zvýhodňovanie, preferovanie a uľahčenie prístupu k tejto verejnej funkcii osobám (právnikom), ktorí nie sú sudcami, čo je v príkrom rozpore s konštantnou judikatúrou upravujúcou právo každého občana na prístup k verejnej funkcii za rovnakých podmienok garantovaného článkom 30 ods.4 ústavy. Zároveň sa nerešpektujú medzinárodné odporúčania, ktoré majú primeranú mieru právnej relevancie, keďže sa týkajú úpravy zabezpečenia nezávislosti súdnictva (porovnaj PL ÚS 27/2015). Z týchto dokumentov vyplýva, že pri zložení súdnej rady sa obligatórne nepripúšťa prevaha nominantov iných mocí nad nominantmi, ktorými sú sudcovia vybratí sudcami. V stanovisku Benátskej komisie (marec 2010) je uvedené „...súdna rada by mala mať pluralitné združenie s tým, že jej podstatnú časť, ak nie väčšinu, by tvorili sudcovia.“ Poradná rada Európskych sudcov (CCJE) v Magne Charte sudcov z novembra 2010 uviedla „...rada sa musí skladať buď výlučne zo sudcov alebo z podstatnej väčšiny sudcov, volených ich kolegami – sudcami.“ Odporúčanie Výboru ministrov Rady Európy - CM/Rec (2010)12 z novembra 2010 v bode 27 uvádza „...najmenej polovica členov súdnych rád musí byť volená sudcami – kolegami zo všetkých úrovní súdneho systému.“ Európska sieť súdnych rád (ENCJ) na valnom zhromaždení v Budapešti (máj 2008) schválila rezolúciu k otázke „Samospráva súdnictva: Vyváženie nezávislosti a zodpovednosti“, kde v bode 4 je uvedené „V súvislosti so zložením súdnych rád: a. rada môže byť zložená buď výlučne zo sudcov alebo zo sudcov a nesudcov. b. v prípade zmiešaného zloženia, rada by mala byť tvorená z väčšiny sudcov, ale nie menej ako 50%. c. sudcovskí členovia súdnej rady (bez ohľadu na to, ako boli ustanovení do funkcie) musia v každom prípade (či už ide o zmiešané zloženia alebo nie) konať ako zástupcovia celého súdnictva Je teda zrejmé, že ak sa má zabezpečiť postavenie súdnej rady ako nezávislého orgánu v rámci súdnej moci, podstatnú časť členov súdnej rady majú tvoriť sudcovia nominovaní buď sudcami alebo inými oprávnenými orgánmi. Navrhovaná zákonná úprava neprihliada na právny názor ústavného súdu, že sa má vytvoriť priestor pre všetky dotknuté orgány, ktoré rozhodujú o zložení súdnej rady na zavedenie takej vhodnej ústavnej praxe pri ustanovovaní členov súdnej rady, ktorá zabráni justičnému korporativizmu a izolácii a rovnako zachová princíp deľby moci a zodpovednosti (porovnaj PL ÚS 2/2012). Navrhované riešenie reálne vytvára priestor, ktorým sa nezabezpečí zachovanie princípu deľby moci a zodpovednosti. Súčasne je argument, na základe ktorého má byť zakotvené uvedené zákonné pravidlo, taktiež účelový a ústavne neakceptovateľný (o eliminovaní apriórne podozrievania sudcov nominovaných do tejto pozície politickou mocou zo spriaznenosti s tou-ktorou politickou stranou). Neprihliada sa obsahove na obdobnú situáciu, kedy orgány výkonnej a zákonodarnej moci navrhujú nominantov, ktorí realizujú svoje kompetencie v rámci súdnej moci pri zložení disciplinárnych senátov. Tieto orgány majú oprávnenie navrhovať za členov disciplinárnych senátov aj sudcov. Ústavný súd pri takomto zložení a v postupe nominovania sudcov disciplinárneho súdu nezistil nerešpektovanie ústavy a považuje ho za súladný s princípom deľby moci a vzájomnej kontroly a spolupráce orgánov verejnej moci (porovnaj PL ÚS 10/05). V tejto súvislosti nemožno prehliadať aj skutočnosť, že členovia súdnej rady ustanovení orgánmi zákonodarnej a výkonnej moci môžu byť odvolaní z tejto funkcie aj z dôvodu „straty dôvery“, resp. aj z iného ústavou a ani zákonom neustanoveného dôvodu (porovnaj IV. ÚS 46/2011), čo znamená obsahove absolútnu neistotu týchto členov súdnej rady o zachovanie členstva v súdnej rade. Vzhľadom na vnútornú konštrukciu zloženia súdnej rady a spôsob jej uznášania, reálne môže nastať situácia, že súdna rada v praxi nezabezpečí plnenie jej základnej úlohy (ak sa má rešpektovať politická vôľa výkonnej a zákonodarnej moci pri riadení súdnictva) garantovať nezávislé postavenie súdnej moci, ako osobitný nezávislý ústavný orgán súdnej moci, ktorý by mal byť plnohodnotným partnerom moci zákonodarnej a výkonnej (porovnaj PL ÚS 2/2012). 2. § 6 ods.12 – zásadná pripomienka (zosúladiť s judikatúrou ÚS) Vypustiť navrhované znenie. Dôvody: Presadzovanie práva člena súdnej rady na úpravu separátneho vota (odlišného stanoviska) je neakceptovateľné v situácii, že súdna rada rozhoduje pri realizácii pôsobnosti, kde konštantná judikatúra ústavného súdu nepripúšťa odôvodnenie uznesenia súdnej rady. Zakotvenie tejto úpravy v podstate znamená, že by sa zaviedol spôsob rokovania politických orgánov, kedy opozícia verejne oznamuje odôvodnenie svojho nesúhlasného stanoviska. Súdna rada nie je politickým orgánom a tento prvok je preto absolútne nežiaduci. Nesúhlas člena s riešením (jeho iný názor) sa musí prejaviť v jeho povinnosti vyargumentovať svoj postoj v rámci rokovania súdnej rady pred schválením uznesenia a nie osobitným verejne proklamovaným vystúpením po rokovaní súdnej rady. Len týmto postupom uvedený člen zabezpečí transparentnosť rozhodovania súdnej rady. Takéhoto oprávnenia by sa potom mohli dožadovať aj ostatní členovia súdnej rady, čo vo svojom dôsledku by poprelo záväznú judikatúru o neodôvodňovaní rozhodnutí súdnej rady. Z judikatúry vyplýva (II. ÚS 5/03), že nie je povinnosťou všetkých členov súdnej rady hlasovať za rozhodnutie, takže členovia tohto orgánu rozhodujú trojakým spôsobom (za, proti, zdržal sa). Tento spôsob rozhodovania je jednoznačne odlišný od rozhodovania sudcu pri výkone súdnictva v zmysle čl. 142 ústavy, kde zákon nepripúšťa, aby sudca pri rozhodovaní sa zdržal hlasovania, keďže je povinný vždy rozhodnúť v zmysle kritérií § 2 zák. č. 385/2000 Z. z., v dôsledku čoho hlasuje len za a proti návrhu. Nerešpektuje sa názor ústavného súdu, že uznesenie súdnej rady je právnou skutočnosťou verejného práva a nejde o individuálny právny akt. O individuálny právny akt ale ide vždy pri rozhodovaní súdu (pri výkone súdnictva). Tento zásadný rozdiel navrhované znenie nerešpektuje. Z uznesenia ústavného súdu III. ÚS 588/2016 (odmietnutá ústavná sťažnosť prof. JUDr. Jána Mazáka, PhD. proti uzneseniu súdnej rady č. 709 z 27.6.2016, ako zjavne neopodstatnená) vyplýva o. i. aj nasledovné. „...uznesenie súdnej rady ako výsledok hlasovania ústavného orgánu verejnej moci je právnou skutočnosťou verejného práva... nejde o individuálny právny akt, ktorého povaha by bola obdobná povahe správneho aktu alebo súdneho aktu.... V danom prípade ide o osobitný druh konania, výsledok hlasovania ...sa neodôvodňuje...berúc do úvahy... aj judiciálny postoj o vyváženosti zákonnej právnej úpravy zabezpečujúcej objektivitu a transparentnosť výkonu kompetencie súdnej rady, dospel ústavný súd k záveru, že absencia odôvodnenia uznesení..., ktorým súdna rada nezvolila kandidáta na sudcu všeobecného súdu, nepredstavuje zásah do jeho základného práva na dobrú správu verejných vecí... Považuje...ešte odkázať, že aj terminológia zákona o súdnej rade nepoužíva pojem „rozhodovanie“ o návrhoch na kandidátoch, ale pojem „voľba“ kandidátov. Rozhodovanie v procesnoprávnom slova zmysle je individuálna právno-aplikačná aktivita, pri ktorej sa zisťuje, či posudzovaný skutkový stav napĺňa hypotézu hmotno-právnej (aplikovanej) normy. Záver potom vyúsťuje do rozhodnutia o uplatnenom právnom nároku... Voľba je však procesom výberu, počas ktorého vstupujú do hry iné, než rýdzo právne hľadiská... Voľba ako právom aprobovaný inštitút inkorporuje v sebe aj iné, než len právne hodnotenie. Ak ku tejto skutočnosti pristúpi aj tajnosť hlasovania, potom odôvodňovanie výsledku voľby len ťažko možno očakávať“. Zákonná úprava rozhodovania pri výkone súdnictva preto opodstatnene zakotvuje právo sudcu na publikovanie odchýlneho názoru, ktorý sa podrobne zdôvodňuje (tzv. kontravótum), ktoré sa registruje aj v zápisnici o hlasovaní. Pri rozhodovaní súdnej rady koncepčne je neakceptovateľné zakotvenie práva člena súdnej rady na úpravu separátneho vóta. Zákonná úprava rozhodovania súdnej rady, ktorá zabezpečuje realizáciu práva každého člena na prejavenie svojho vlastného názoru a jeho argumentáciu a súčasne náležité informovanie verejnosti, ktoré podľa ústavného súdu spĺňa kritéria transparentnosti konania a rozhodovania súdnej rady, je absolútne postačujúci na realizáciu práva každého člena na odlišné stanovisko, ktoré sa podrobne zaznamená v priebehu rokovania a je verejne prístupné každému. Súčasná právna úprava v celom rozsahu zabezpečuje splnenie zámeru novely sledovaného predkladateľom t. j., že sa výrazne prispieva k predvídateľnosti rozhodnutí súdnej rady a k vytvorenie štandardov posudzovania jednotlivých typov návrhov uznesení súdnej rady (vzhľadom na znenie zákona upravujúceho rokovanie súdnej rady a záväzný názor ústavného súdu, že sa tým zabezpečuje objektivita a transparentnosť výkonu pôsobnosti súdnej rady). 3. § 7 ods.3 – zásadná pripomienka (zosúladiť s judikatúrou ÚS) Doplniť aj o nasledujúci text – predseda súdnej rady alebo poverený člen súdnej rady, ktorý vedie rokovanie súdnej rady rozhoduje o tom, či je možné v priebehu rokovania uskutočňovať obrazové záznamy, obrazové prenosy alebo zvukové prenosy. Dôvody: Pravdepodobne nedopatrením ušlo pozornosti, že na rokovaní pracovnej skupiny sa riešila nielen otázka zabezpečenia dôstojnosti priebehu rokovania súdnej rady, ale aj potreby zákonnej úpravy obmedzenia práva na šírenie informácii z rokovania súdnej rady (garantovaných čl. 26 ods.4 ústavy). Z judikatúry vyplýva (napr. II. ÚS 94/95, PL ÚS 15/98), že musí byť splnená formálna podmienka obmedzenia uvedeného základného ľudského práva výslovnou zákonnou úpravou. Vzhľadom k tomu, že pri normatívnom vyjadrení zabezpečenia dôstojného priebehu zasadnutí súdnej rady sa v návrhu vychádza z obdobných ustanovení procesných predpisov týkajúcich sa súdneho pojednávania navrhuje sa analogická úprava oprávnenia sudcu v zmysle § 34 ods.4 zák. č. 385/2000 Z. z. v platnom znení a procesných predpisov - §§ 116, 117 OSP (porovnaj II. ÚS 28/96).