LP/2020/355 Návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov a ktorým sa menia s dopĺňajú niektoré zákony (tlač 154)

Naspäť na zoznam pripomienok

Detail pripomienky

Organizácia: MSSR (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky)
Pripomienka k: Všeobecne
Dátum vytvorenia: 03.09.2020
Zásadná: Áno
Stav: Nespracovaná
Pripomienka:
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky zastáva názor, že predložený návrh zákona v bode 2 článku I a v bode 3 článku II neprejde sprísneným testom proporcionality pre nesplnenie princípu nevyhnutnosti. Podľa nášho názoru navrhovaná novelizácia v citovaných bodoch neústavným spôsobom zasahuje do ústavného práva matky dieťaťa a otca dieťaťa na súkromie, súkromný a rodinný život a do ochrany telesnej integrity matky dieťaťa. Táto úprava nereflektuje princípy ustanovené judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len  „ESĽP“) a Ústavného súdu Slovenskej republiky v oblasti umelého prerušenia tehotenstva a nutnosti aplikácie princípu proporcionality pri strete dvoch Ústavou Slovenskej republiky chránených hodnôt. Navrhujeme, aby vláda Slovenskej republiky odmietla návrh zákona ako celok. Táto pripomienka je zásadná. 

Odôvodnenie:

V európskej konštitucionalistike tak v teórii, ako aj v súdnej kazuistike, panuje zhoda, že pri právnej (legislatívnej) reglementácii umelého prerušenia tehotenstva sa prakticky jedná o štátom moderovaný a usmernený stret dvoch ústavných hodnôt – práv nenarodeného dieťaťa na jednej strane a práva na súkromie a telesnú integritu matky dieťaťa, v širšom právo na súkromný a rodinný život rodičov dieťaťa.

Ochrana dieťaťa, jeho života i pred narodením, patrí v prvom rade a bez pochýb do výkonu ústavného práva rodičov dieťaťa na súkromie, resp. práva na súkromný a rodinný život matky dieťaťa a otca dieťaťa. Ide o výsostne súkromnú, až intímnu sféru života a telesnej integrity predovšetkým ženy ako matky dieťaťa, ale aj ako jedinca nadaného právom slobodne rozhodovať o svojom súkromí, svojej telesnej integrite a spôsobe života. Všetko sú to hodnoty a práva, ktoré sú garantované Ústavou Slovenskej republiky. 

Štát je do opísaného procesu výkonu dotknutých ústavných práv matky dieťaťa povolaný zasahovať legislatívou jedine za účelom ochrany rovnako Ústavou Slovenskej republiky chránenej hodnoty - ochrany života nenarodeného dieťaťa. Ide najmä o legislatívu týkajúcu sa zdravotnej a sociálnej starostlivosti o matky dieťaťa (tehotné ženy), úpravou trestnej legislatívy za účelom ochrany tehotných žien.

Ústava Slovenskej republiky štátu povoľuje zasahovať legislatívou do dotknutých práv matky dieťaťa v takej miere, ktorá ešte vždy sleduje práve tento jediný účel (legitimita), t. j. ochranu života nenarodeného dieťaťa a v prípadoch (nevyhnutnosť), kedy preferovanie práva na súkromie a práva na súkromný a rodinný život matky dieťaťa (v širšom otca dieťaťa) už nezodpovedá hodnotám civilizovanej spoločnosti uznávajúcej a chrániacej život i pred narodením.

Razancia opísaného legislatívneho zásahu môže byť v praxi rôzna. Spočívať môže v určení maximálneho veku plodu (dosiahnutie istého časového bodu v tehotenstve), do ktorého možno vykonať umelé prerušenie tehotenstva, stanovení medicínskych dôvodov pre možnosť vykonať umelé prerušenie tehotenstva, stanovení formálnych a materiálnych podmienok pre možnosť vykonať umelé prerušenie tehotenstva, spáchanie trestného činu na žene, v dôsledku ktorého žena otehotnela a žiada o umelé prerušenie tehotenstva a podobne.

Legislatíva v tomto ohľade reflektuje istý stupeň politickej a spoločenskej, jedným slovom občianskej dohody na tom, do akej miery je prípustné chrániť súkromie a súkromný život matky dieťaťa, a kedy je nevyhnutné chrániť bez ďalšieho už nenarodený život dieťaťa na úkor práv matky dieťaťa (resp. otca dieťaťa).

To, či táto spoločenská dohoda pretavená do príslušnej legislatívy lícuje s hodnotami a princípmi chránenými základným zákonom (konštitúciou), býva nie zriedka podrobené následne súdnemu prieskumu ústavnosti ústavnými súdmi.

ESĽP  uznáva širokú mieru diskrécie členských štátov Rady Európy v otázke stanovenia podmienok pre možnosť vykonať umelé prerušenie tehotenstva, resp. ponechania možnosti umelo prerušiť tehotenstvo iba na žiadosť matky dieťaťa do istého veku nenarodeného dieťaťa (pozri rozsudok ESĽP vo veci A, B and C vs. Írsko, č. 25579/05, rozsudok Veľkej komory z 16. 12. 2010, body 233 a nasl.) 

ESĽP však zároveň ustanovil, že nemožno absolútne preferovať ochranu jednej hodnoty pred druhou a že v každom prípade obmedzenia alebo posilnenia ochrany jednej hodnoty na úkor/za účelom ochrany druhej, je potrebné zo strany štátu posudzovať proporcionalitu pri obmedzení jednej hodnoty za účelom ochrany druhej hodnoty (rozsudok ESĽP vo veci A, B and C vs. Írsko, č. 25579/05, rozsudok Veľkej komory z 16. 12. 2010, body 237, 238; Open Door and Dublin Well Woman v. Ireland, 29 October 1992, Series A no. 246-A, bod 68). Zároveň zákonodarca môže vychádzať aj z aktuálneho stavu vedeckého poznania, historickej skúsenosti a stavu ochrany oboch hodnôt v zmysle platnej legislatívy a príslušnej judikatúry orgánov ochrany ústavnosti (rozsudok ESĽP vo veci A, B and C vs. Írsko, č. 25579/05, rozsudok Veľkej komory z 16. 12. 2010, body 232-235; porov. rovnako rozsudok ESĽP vo veci VO vs. Francúzsko, č. 53924/00, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 8. 7. 2004)

Ústavný súd Slovenskej republiky už posudzoval legislatívu Slovenskej republiky upravujúcu podmienky umelého prerušenia tehotenstva. Podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 12/01 zo 4.  decembra 2007 k posudzovaniu ústavnosti zákona Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o  umelom prerušení tehotenstva v znení neskorších predpisov:
„Ústavný súd sa predovšetkým nemôže stotožniť stvrdením navrhovateľov, že zákon o umelom prerušení tehotenstva neposkytuje nenarodenému ľudskému životu v priebehu prvých 12 týždňov jeho vývoja žiadnu ochranu proti matke. Zákon totiž prednostne ustanovuje mechanizmus (procedúru), na základe ktorého môže byť prerušenie tehotenstva vykonané, pričom v rámci tohto mechanizmu sa pamätá tiež na záujmy nenarodeného ľudského života. ... Výber dvanástich týždňov ako limit na vykonanie prerušenia tehotenstva na žiadosť matky nemožno považovať podľa názoru ústavného súdu ani za svojvoľný. Táto lehota sa odvíja od vytvárania senzibility plodu a je v súlade s prevažujúcou európskou praxou relevantného zákonodarstva štátov umožňujúcich prerušenie 

tehotenstva na žiadosť (eventuálne na základe sociálnej indikácie), ktorá sa obvykle pohybuje medzi 10. až 15. týždňom trvania tehotenstva. Ústavný súd súčasne vychádza z toho, že lehotu 12 týždňov je nutné považovať za dobu, ktorá so zreteľom na reálnu možnosť zistenia samotnej existencie tehotenstva poskytuje matke rozumnú možnosť na zváženie možnosti prerušenia tehotenstva a pre jeho eventuálnu realizáciu. Ak by mala byť táto lehota podstatne kratšia, nemusel by byť splnený účel (cieľ) zákona, ktorým je dať možnosť žene rozhodnúť o svojom materstve. Ak by bola lehota naopak podstatne dlhšia (napr. prvé dva trimestre tehotenstva), mohla by sa dostať do rozporu sústavným imperatívom čl. 15 ods. 1 druhej vety ústavy, hlavne ohľadom proporcionality danej úpravy vo vzťahu k ústavnej hodnote ochrany nenarodeného ľudského života. Ústavný súd nanajvýš opätovne zdôrazňuje, že orgánom povolaným určiť príslušnú maximálnu lehotu na vykonanie prerušenia tehotenstva je zákonodarca, pričom ústavný súd preskúmava (a nič iného optikou ústavného imperatívu vyjadrujúceho ústavnú hodnotu ani preskúmavať nemôže) iba prípadný exces pri úvahe zákonodarcu, nie však to, či je daná lehota v optimálnom súlade s aktuálnym stavom poznania lekárskej vedy.“.

V takomto prípade, pokiaľ už legislatívu upravujúcu podmienky pre možnosť umelo prerušiť tehotenstvo Ústavný súd Slovenskej republiky posúdil a preferoval do istej (časom ohraničenej a za splnenia určitých formálnych podmienok) miery právo matky dieťaťa na súkromie pred právom nenarodeného dieťaťa na život, následné legislatívne (zákonné) uvoľňovanie podmienok pre možnosť umelého prerušenia tehotenstva (t. j. posilňovanie ochrany práv matky dieťaťa na úkor práv nenarodeného dieťaťa) alebo sprísňovanie podmienok pre možnosť umelého prerušenia tehotenstva (t. j. posilňovanie práv nenarodeného dieťaťa na úkor ochrany práv matky dieťaťa) je potrebné opätovne posúdiť testom proporcionality a riadne odôvodniť.

Pri strete dvoch ústavou chránených hodnôt pri zmene legislatívy v prospech jednej z nich na úkor druhej v zmysle stanovenia nových obmedzení výkonu jedného z týchto práv (za účelom ochrany druhého ústavou chráneného práva), je potrebné aplikovať napr. tzv. Alexyho vážiacu formulu, t. j. sprísnený test proporcionality. Inšpiráciu možno nájsť v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013 z 10. decembra 2014, ktorý posudzoval stret práva na súkromie a ochranu telesnej integrity pri povinnom očkovaní s verejným záujmom na ochrane zdravia početnej skupiny obyvateľov.

Predkladatelia navrhovanej novely zákonov upravujú jednak vzťahy súvisiace s témou umelého prerušenia tehotenstva, t. j. mimo jadra samotných dotknutých práv a hodnôt. Môže ísť o vzťahy ako informovanosť, reklama, povinnosti zdravotníckeho personálu a poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, finančná a sociálna pomoc tehotným ženám a pod. K týmito zmenám ministerstvo spravodlivosti má taktiež zásadnú pripomienku z dôvodu rozporu s právom na informácie a slobodou prejavu, pretože touto úpravou dochádza nie v nevyhnutnej miere k obmedzeniu informácií o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. 

Zároveň však v bode 2 článku I a v bode 3 článku II návrhu zákona predkladatelia pridávajú ďalšie zákonné podmienky (možnosť vykonať interupciu najskôr po uplynutí lehoty 96 hodín od momentu, kedy lekár zistil splnenie všetkých podmienok na jeho vykonanie; potreba dvoch nezávislých lekárskych správ lekárov z odlišných zdravotníckych zariadení), za splnenia ktorých možno pristúpiť k umelému prerušeniu tehotenstva. Týchto novelizačných bodov sa týka zásadná pripomienka ministerstva spravodlivosti.


Predkladatelia navrhovanej novely zákonov podľa názoru ministerstva spravodlivosti v provom rade nepreukázali nevyhnutnosť (princíp nevyhnutnosti; článok 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky) zavádzania nových podmienok pre uskutočnenia umelého prerušenia tehotenstva a tým nevyhnutnosť širšieho obmedzenia ústavných práva matky dieťaťa na súkromie a ochranu telesnej integrity. Predkladatelia neuvádzajú, v čom sa zhoršila ochrana a postavenie nenarodeného dieťaťa oproti garanciám ochrany jeho práv pri posudzovaní zákona o umelom prerušení tehotenstva Ústavným súdom Slovenskej republiky vo svojom náleze, a z akého dôvodu je preto nevyhnutné zaviesť silnejšiu ochranu práv nenarodeného dieťaťa na úkor ústavných práv matky dieťaťa.

Podľa presvedčenia ministerstva spravodlivosti a štatistických ukazovateľov naopak počet interupcií v Slovenskej republike z roka na rok klesá, informovanosť a osveta je kvalitnejšia, prístup k informáciám sa liberalizuje a rozširuje, zdravotná starostlivosť a stav vedeckého poznania sa zlepšuje a modernizuje, a nie je nevyhnutné obmedzovať práva matky dieťaťa za účelom lepšej ochrany práv nenarodeného dieťaťa, ktoré sú chránené legislatívou (ako aj Ústavný súd Slovenskej republiky vo vyššie citovanom náleze odôvodnil) dostatočne inými právnymi predpismi z oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti a normami trestného práva.

Ďalej predkladatelia nepreukázali, že by sledovaný cieľ (cieľ posilniť ochranu nenarodeného dieťaťa a podporiť vznik nového života) sa nedal dosiahnuť menej invazívnymi prostriedkami (opäť princíp nevyhnutnosti) a možno aj nelegislatívnymi prostriedkami – napr. zvýšením informovanosti obyvateľstva, zavedením sexuálnej výchovy na školách, posilnením informovanosti vo vzťahu pacient a lekár a iné. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky nemá zo strany predkladateľov za preukázané, že navrhovatelia pracovali a preskúmali dopady iných legislatívnych a nelegislatívnych prostriedkov ochrany nenarodeného dieťaťa na posilnenie ochrany práv nenarodeného dieťaťa bez potreby zasahovania do ústavných práv matky dieťaťa.