LP/2018/201 Zákon, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

Naspäť na zoznam pripomienok

Detail pripomienky

Organizácia: GPSR (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky)
Pripomienka k: 21. K čl. I § 52 až 54 - nad rámec návrhu zákona
Dátum vytvorenia: 23.07.2018
Zásadná: Áno
Stav: Neakceptovaná
Pripomienka:
Riešenie sporov v športe, ktoré zaviedol zákon o športe v zmysle predmetných ustanovení, po viac ako dvojročnej účinnosti zákona doviedol širokú odbornú a športovú verejnosť k viacerým zisteniam. Riešenie sporov v športe ako špecifickej oblasti vzťahov však nie je dotknuté a upravované len samotným zákonom o športe, ale aj ďalšími zákonnými predpismi, ako je napríklad zákon č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov v znení neskorších predpisov, zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení zákona č. 87/2017 Z. z., zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení zákona č. 88/2017 Z. z., či zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, ako aj zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov.

Komplex týchto zákonov vytvára stav svedčiaci o tom, že spory vyplývajúce zo „športovej činnosti“ /tak ako ju definuje zákon o športe v ustanovení § 3 písm. a)/ môžu riešiť jednak (i) orgány na riešenie sporov v zmysle zákona o športe, ktoré sú povinne zriaďované iba národnými športovými zväzmi /viď § 19 ods. 1 písm. f) zákona o športe/ a (ii) rozhodcovské súdy v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z., ak je subjekt v športe zriaďovateľom takéhoto súdu a osoby s príslušnosťou k zriaďovateľovi sa zaviažu členstvom alebo schválením rozhodcovskej doložky podriadiť rozhodcovskému súdu.

V tomto rozsahu upozorňujeme na novelu zákona č. 244/2002 Z. z., ktorá obmedzila možnosť zriaďovania stálych rozhodcovských súdov subjektmi v športe iba na (i) národné športové zväzy a (ii) národné športové organizácie (ustanovenie § 12 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z.). V tomto rozsahu je z pohľadu udržateľnosti tohto stavu diskutovanou otázka, či môže takýto rozhodcovský súd národného športového zväzu rozhodovať aj klasické obchodnoprávne spory vyplývajúce zo vzťahov medzi obchodnými spoločnosťami v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník.

Z dlhodobého pohľadu - a predovšetkým aj v zmysle poslednej novely zákona č. 244/2002 Z. z. je zrejmé, že zákonodarca mal zámer „špecializovať“ rozhodcovské konanie pre šport tak, aby rozhodcovské súdy zriaďované národnými športovými zväzmi rozhodovali spory prameniace výlučne zo „športových vzťahov“. Tento zámer sa však v dotknutých zákonných predpisoch neprejavil, čoho následkom je, že rozhodcovské súdy národných športových zväzov dnes môžu rozhodovať všetky spory, ktoré sú v zmysle zákona č. 244/2002 Z. z. arbitrabilné. To znamená, že môžu rozhodovať aj akékoľvek iné obchodnoprávne spory, ak sa subjekty práva (sporové strany) v rozhodcovskej zmluve alebo inom právnom úkone podrobia právomoci týchto orgánov.

Riešením z dlhodobého hľadiska by mala byť novela zákona č. 244/2002 Z. z., ktorá by upravila právomoc rozhodcovských súdov (ustanovenie § 1) v tom smere, že do § 1 zákona č. 244/2002 Z. z. by bol doplnený nový odsek 6 s precizáciou zákonného znenia v tom zmysle, že ak je zriaďovateľom rozhodcovského súdu národný športový zväz, právomocou rozhodcovského súdu je rozhodovanie sporov, ktoré vznikajú pri športovej činnosti osôb s jeho príslušnosťou podľa osobitného predpisu (s legislatívnym odkazom na „športovú činnosť“ v zákone o športe). 

Ďalšou nevýhodou rozhodcovského súdnictva v športe je skutočnosť, že v zmysle ustanovenia § 46 ods. 2 zákona o športe sa na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu primerane vzťahujú niektoré ustanovenia Zákonníka práce, nie však § 14, ktorým sa vylučuje arbitrabilita pracovnoprávnych sporov, z čoho vyplýva, že spory zo zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu by mali byť arbitrovateľné. Vzhľadom na to, že okrem tohto typu zmlúv môže amatérsky športovec vykonávať šport v zmysle § 4 ods. 4 písm. c) aj na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru a na základe ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) zákona o športe, sú orgány na riešenie sporov oprávnené rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou športovej organizácie a osôb s jej príslušnosťou, je potrebné zákonom upraviť aj možnosť rozhodovať spory vzniknuté v súvislosti so športovou činnosťou amatérskeho športovca na základe dohody mimo pracovného pomeru rozhodcovským súdom. Pritom podľa § 12 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z. z. môže byť zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky len národný športový zväz alebo komora zriadená zákonom. 

Z pohľadu udržateľnosti vývoja „mimoštátneho“ riešenia sporov v športe sa nevyhnutným javí rovnako stanovenie minimálnych štandardov pre obsadzovanie týchto orgánov konkrétnymi športovými odborníkmi. Zákon o športe priamo neupravuje, kým by mali byť tieto orgány riešenia sporov obsadzované a aké minimálne vzdelanie by mali mať osoby riešiace športové spory v týchto orgánoch. To vytvára možnosť, že národný športový zväz do týchto orgánov obsadí aj osoby bez potrebnej minimálnej odbornej kvalifikácie, čo je z pohľadu udržateľnosti vývoja tejto oblasti determinujúce. Ako návrh de lege ferenda sa javí správnou novelizácia zákona o športe v rozsahu ustanovení § 52 až 54, pričom pri orgánoch na riešenie sporov a pri disciplinárnych orgánoch by mal zákon o športe ustanoviť minimálne štandardy odbornej spôsobilosti pre osoby pôsobiace v týchto orgánoch. Ako správne sa javí uvažovať o minimálnom právnickom vzdelaní aspoň na úrovni vysokoškolského právnického vzdelania druhého stupňa.

Ďalším problémom v oblasti riešenia sporov v športe je možnosť napadnúť rozhodnutia orgánov na riešenie sporov, ktoré sú výsledkom riešenia sporov v športe, na všeobecných súdoch členmi týchto národných športových zväzov (členov týchto občianskych združení). Tento problém vznikol na základe prijatia zákona č. 125/2016 Z. z. o niektorých opatreniach súvisiacich s prijatím Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku a Správneho súdneho poriadku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý vzhľadom na prebehnutú rekodifikáciu civilného procesného práva v rozsahu prijatia Civilného sporového poriadku, Civilného mimosporového poriadku, Správneho súdneho poriadku, ktoré priamo novelizovali niekoľko desiatok zákonných predpisov, medzi nimi aj zákon č. 83/1990 Zb., z ktorého bolo vypustené ustanovenie § 15 - a teda právna ochrana člena občianskeho združenia.

Na základe uvedeného člen občianskeho združenia sa dnes zo žiadneho zákonného predpisu nedozvie, na ktorý súd a predovšetkým - do akého typu súdnictva (či civilného sporového alebo správneho) sa má s podaním obrátiť pri snahe o zvrátenie následkov „športového rozhodnutia“. Túto problematiku rieši už aj komentárová spisba (Čollák, J.: Komentár vo veciach politických práv, C.H. Beck, Správny súdny poriadok, Veľké komentáre, Bratislava, 2018) s tým, že relevantné právne závery by bolo potrebné zohľadniť aj v samotnom zákone o športe. Zdá sa správne, aby sa v konkrétnych ustanoveniach § 52 až 54 explicitne uviedlo zákonné znenie právnej ochrany voči týmto rozhodnutiam na všeobecnom súde Slovenskej republiky. Zistenia odbornej verejnosti hovoria o tom, že rozhodnutia orgánov na riešenie sporov v zmysle ustanovenia § 52 sú napadnuteľné cestou súdu - v civilnom sporovom konaní podľa Civilného sporového poriadku, pričom rozhodnutia disciplinárnych orgánov podľa ustanovenia § 53 v správnom súdnictve riadenom Správnym súdnym poriadkom. Táto problematika je natoľko aktuálna, že tieto otázky rieši dokonca kompetenčný senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.

Dlhodobým cieľom a zámerom športovej obce ako celku je zriadenie samostatného Stáleho súdu/tribunálu pre šport a jeho inštitucionalizácia či už v rámci sústavy všeobecného súdnictva alebo mimo nej ako špecializovaného orgánu na alternatívne riešenie sporov.

Z inštitucionálneho pohľadu je dnes možné konštatovať, že ak je inštitucionálne zriadenie Stáleho súdu/tribunálu pre šport z pohľadu ekonomických ukazovateľov Slovenskej republiky neefektívne, je možné uvažovať aj nad inou variantou. Tou by mohlo byť „kauzálne vyčlenenie“ a riešenie športových sporov súdmi Slovenskej republiky iba na vybraných súdoch všeobecnej sústavy súdnictva. Predpoklady pre vyčlenenie konkrétnych typov sporov (spotrebiteľské, rozhodcovské, burzové obchody, hospodárska súťaž) pre konkrétne súdy všeobecnej sústavy súdnictva už existujú aj dnes, nakoľko Civilný sporový poriadok (ustanovenie § 22 až 33) pracuje so špecializáciou súdnictva a kauzálnou príslušnosťou súdov. 

S kauzálnou príslušnosťou pracuje aj Správny súdny poriadok (ustanovenia § 15 až 17). Z pohľadu ucelenosti zákonnej úpravy riešenia sporov v športe by sa priamou novelou Civilného sporového poriadku mohla zaviesť kauzálna príslušnosť súdov všeobecnej sústavy súdnictva konať a rozhodovať vo veciach žalôb podľa ustanovenia § 137 Civilného sporového poriadku proti orgánom na riešenie sporov zriaďovaných v zmysle ustanovenia § 52 a 53 zákona o športe, pričom súvisiacou novelou Správneho súdneho poriadku by sa pre správne súdy výslovne uzákonila pôsobnosť na preskúmavanie rozhodnutí disciplinárnych orgánov športovej organizácie zriadených podľa zákona o športe.

Bolo by nepochybne posunom vpred, ak by „následný súdny prieskum” rozhodnutí orgánov na riešenie sporov vykonávalo len niekoľko súdov všeobecnej sústavy súdnictva a len niekoľko senátov alebo samosudcov zaškolených na športovú problematiku, ktorá vykazuje výrazné osobitosti reflektujúc osobitnú povahu športu akceptovanú aj Zmluvou o fungovaní Európskej únie (čl. 165 ods. 2).

Táto pripomienka je zásadná.