Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012, sp. zn. 7 So/83/2011


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 7 So/83/2011
Zo dňa: 26.04.2012
Typ rozhodnutia: Rozsudok
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



Predpokladom vzniku nároku na prepočet starobného dôchodku podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a podľa článku 23 ods. 3 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení nie je evidencia trvalého pobytu žiadateľa o dávku, ale zistenie, či na Slovensku býval s úmyslom trvale sa tu zdržovať. Samotné hlásenie o jeho trvalom pobyte má evidenčný charakter a môže byť len jedným z dôkazov o trvalom pobyte.

Podľa článku 23 ods. 3 Zmluvy sa doby zabezpečenia (poistenia) získané podľa právnych predpisov Slovenskej republiky a Ukrajiny do 31. decembra 2001 s účinnosťou od 1. júla 2009 považujú za doby zabezpečenia (poistenia) toho zmluvného štátu, na území ktorého mal štátny občan Slovenskej republiky alebo Ukrajiny trvalý pobyt   31. decembra 2001.

 

Podľa § 3 ods. 2 zákona č.135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení neskorších predpisov trvalým pobytom je pobyt v mieste stáleho bydliska občana, to je spravidla v mieste kde má rodinu, rodičov, byt alebo zamestnanie.

 

Podľa § 135 ods. 2 OSP otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza.

 

Zo spisov vyplýva, že rozhodnutím zo 16. apríla 2010  odporkyňa podľa § 65, § 293az a § 82 zákona o sociálnom poistení, článku 12 Zmluvy priznala navrhovateľke starobný dôchodok v sume 53,60 € mesačne s účinnosťou od 1. júla 2009, ktorý bol podľa § 82 zákona o sociálnom poistení s účinnosťou  od 1. januára 2010 zvýšený na 55,30  €  mesačne.

 

Navrhovateľka 8. februára 2010 požiadala o prepočet starobného dôchodku podľa čl. 23 ods. 3 Zmluvy. Súčasťou žiadosti je „Čestné vyhlásenie“ navrhovateľky, že 31. decembra 2001 bola štátnou občiankou Ukrajiny a že mala 31. decembra 2001 trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. K žiadosti je pripojené potvrdenie Policajného zboru v Ž., oddelenia cudzineckej polície z 22. januára 2010, ktorým je potvrdená skutočnosť, že navrhovateľka ako štátna príslušníčka Ukrajiny, mala na území Slovenskej republiky udelený dlhodobý pobyt ako zahraničný Slovák od 30. septembra 1999 do 30. júna 2004  na adrese v X.Y. ul. D. P. č. 601/1.

 

Na pojednávaní pred Krajským súdom v Ž. 16. februára 2011 navrhovateľka uviedla, že dlhodobo žila na území Slovenskej republiky a mala povolený dlhodobý neobmedzený pobyt, ktorý treba považovať za trvalý pobyt.

 

Skutočnosť, že navrhovateľka sa trvale zdržiavala na území Slovenskej republiky od konca septembra 1999 až doposiaľ, kde žije so svojou rodinou a pracuje, treba považovať za trvalý pobyt z dôvodu, že navrhovateľka ako držiteľka preukazu zahraničného Slováka mala na území Slovenskej republiky rovnaké právne postavenie, ako občan Slovenskej republiky. Znamená to teda, že posudzovanie jej pobytu na území Slovenskej republiky z hľadiska existencie jej trvalého pobytu nemožno spájať so skutočnosťou, či bola formálne prihlásená na trvalý pobyt v mieste svojho bydliska, ale so skutočnosťou, či v mieste svojho bydliska na Slovensku zotrvala s úmyslom trvale tam bývať. Hlásenie o trvalom pobyte má len evidenčný charakter a predpokladom vzniku nárokov  navrhovateľky na dávky sociálneho poistenia v Slovenskej republike nebola evidencia jej trvalého pobytu ale zistenie, či na Slovensku bývala s úmyslom trvale sa tu zdržovať. Tento jej úmysel bol preukázaný jej samotným čestným vyhlásením, ale aj obsahom potvrdenia oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru v Ž. z 22. januára 2010. Z uvedeného potvrdenia vyplýva, že navrhovateľka  mala v X.Y., na adrese ul. D. P. č. 601 bydlisko, v ktorom sa trvale zdržiavala. Za takýchto okolností preto nie je rozhodujúce, či mala podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ale  právne významný je jej samotný úmysel na uvedenej adrese v Slovenskej republike trvalo sa zdržiavať. Z potvrdenia oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru z 22. januára 2010 vyplýva, že navrhovateľka mala na území Slovenskej republiky 31. decembra 2001 povolený dlhodobý pobyt, stále na tej istej adrese. Táto skutočnosť nevylučuje, aby bolo jej bývanie súčasne trvalým pobytom.

 

Odvolací súd rovnako ako súd prvého stupňa zastáva právny názor, že pobyt navrhovateľky, trvale sa zdržiavajúcej na území Slovenskej republiky v období od konca mesiaca september 1999 až doposiaľ treba pre účely prepočtu jej starobného dôchodku považovať za trvalý pobyt v zmysle článku 23 ods. 3 Zmluvy aj s poukazom na obsah rozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 26. januára 2004 o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky. Možno ešte podotknúť, že v konaní o udelenie štátneho občianstva sa zisťujú rôzne potrebné a podstatné skutočnosti, vrátane posudzovania dĺžky trvalého pobytu (aj existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa u osôb, ktorým bolo priznané postavenie zahraničného Slováka a iné). Rozhodnutiu príslušného orgánu, a to Ministerstva vnútra Slovenskej republiky z 26. januára 2004 (Listina o udelení štátneho občianstva Slovenskej republiky) predchádzalo tiež zisťovanie dĺžky trvalého pobytu navrhovateľky na území Slovenskej republiky. Takáto skutočnosť vyplýva aj z listu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, sekcie verejnej správy, odbor všeobecnej vnútornej správy zo 6. septembra 2001, podľa ktorého bola navrhovateľka poučená, že štátne občianstvo možno udeliť osobe, ktorá   má nepretržitý trvalý pobyt na území Slovenskej republiky aspoň 5 rokov. Ak jej občianstvo bolo udelené od 26. januára 2004, potom pri dlhodobom pobyte muselo byť dostatočne preukázané, že v čase od 1. januára 2001 mala navrhovateľka na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, lebo na jeho území  žila s úmyslom trvale sa tu zdržiavať. 

 

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nemožno vytýkať súdu prvého stupňa, že vec nesprávne právne posúdil, keď podmienku existencie trvalého pobytu na území Slovenskej republiky považoval za splnenú a rozhodnutie odporkyne ako nezákonné zrušil s odôvodnením, že navrhovateľka spĺňa podmienky  na  prepočet jej starobného dôchodku v zmysle čl. 23 ods. 3 Zmluvy.

 

Žiadosť o prepočet starobného dôchodku bola preto rozhodnutím odporkyne zo 7. septembra 2010  zamietnutá v rozpore so zákonom a rozsudkom prvostupňového súdu bolo dôvodne uvedené rozhodnutie odporkyne zrušené a vec jej bola vrátená na ďalšie konanie.

 

Odvolací súd preto rozsudok Krajského súdu v Ž.  podľa § 219 OSP potvrdil ako vecne správny.




NS SR Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2012, sp. zn. 7 So/83/2011

Krajský súd v Ž. rozsudkom zo 16. februára 2011 podľa   § 250j ods. 2 písm. a) OSP s použitím § 250l ods. 2 OSP a  § 250q ods. 2 OSP zrušil rozhodnutie zo 7. septembra 2010, ktorým odporkyňa podľa § 65 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“) a článku 23 ods. 3 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Ukrajinou o sociálnom zabezpečení v znení Dohody (ďalej len „Zmluva“), zamietla žiadosť navrhovateľky o prepočet starobného dôchodku s účinnosťou od 1. júla 2009.

V odôvodnení uviedol, že navrhovateľka sa so svojou rodinou presťahovala  v septembri 1999 z Ukrajiny na Slovensko. V období od 30. septembra 1999 do 30. júna 2004 mala navrhovateľka na Slovensku povolený dlhodobý pobyt ako zahraničný Slovák. Žiadosti navrhovateľky z 1. augusta 2001 o udelenie štátneho občianstva Slovenskej republiky vyhovelo Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky rozhodnutím z 26. januára 2004.

 

Krajský súd zistil, že od konca mesiaca september 1999 až doposiaľ navrhovateľka  so svojou rodinou žije a pracuje na území Slovenskej republiky s úmyslom sa tu zdržiavať trvale. Právne významná preto nie je skutočnosť, či navrhovateľka mala podľa predpisov o evidencii obyvateľstva prihlásený trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, ale samotná skutočnosť, že  na adrese v Slovenskej republike sa zdržiavala s úmyslom trvale tam žiť. Súčasťou žiadosti z 8. februára 2010, spísanej na pobočke Sociálnej poisťovne v Č., je čestné vyhlásenie navrhovateľky, že 31. decembra 2001 mala trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, čo preukázala priloženým potvrdením Policajného zboru, oddelenia cudzineckej polície, ktoré jej udelilo povolenie na dlhodobý pobyt cudzinca pred 1. januárom 2002. S ohľadom na uvedené skutočnosti krajský súd považoval   pobyt navrhovateľky, trvale sa zdržiavajúcej na území Slovenskej republiky v období od konca mesiaca september 1999 pre účely prepočtu jej starobného dôchodku za trvalý pobyt v zmysle článku 23 ods. 3 Zmluvy. Navrhovateľka podľa jeho názoru 31. decembra 2001 túto podmienku spĺňala. Napadnuté rozhodnutie odporkyne preto podľa § 250j ods. 2 písm. a) OSP s použitím § 250l ods. 2 a § 250q ods. 2 OSP zrušil a vec vrátil odporkyni na ďalšie konanie. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznal.

 

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie odporkyňa. Navrhla napadnutý rozsudok  krajského súdu zmeniť a jej rozhodnutie zo 7. septembra 2010 ako vecne správne potvrdiť. Nesúhlasila s právnym názorom krajského súdu, podľa ktorého navrhovateľka spĺňa kritériá trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, a teda na prepočet jej dôchodku v zmysle čl. 23 ods. 3 Zmluvy a tvrdila, že navrhovateľka nemala na území Slovenskej republiky trvalý pobyt, ale len dlhodobý pobyt, ktorý za trvalý pobyt považovať nemožno. 

 

Navrhovateľka vo vyjadrení na odvolanie odporkyne trvala na vecnej správnosti napadnutého rozsudku a navrhla, aby odvolací súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací  podľa § 10 ods. 2 v spojení s § 250l ods. 2 OSP preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolaniu odporkyne nie  je možné vyhovieť.