Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp. zn. 7 Cdo 130/2011


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 7 Cdo 130/2011
Zo dňa: 31.01.2012
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



Povaha sporu o určenie hranice medzi pozemkami neumožňuje vydanie medzitýmneho rozsudku v zmysle ustanovenia § 152 ods. 2 O.s.p.

Žalobca sa v konaní domáhal určenia, že hranica jeho pozemku v katastrálnom území P. zapísaného v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X a pozemku žalovaného zapísaného v katastri nehnuteľností na liste vlastníctva č. Y ako parcela č. Y tvorí priamka prechádzajúca bodmi A, B, C a D vyznačenými v znaleckom posudku. Tvrdil, že parcela č. X mala pôvodne výmeru 922 m2, v dôsledku vyvlastnenia jej častí má však v súčasnosti výmeru len 252 m2. Hranica medzi pozemkami je sporná, čo mu reálne znemožňujúce výkon vlastníckych práv k jeho nehnuteľnosri.

 

Okresný súd Liptovský Mikuláš medzitýmnym rozsudkom z 3. novembra 1995 č. k. 7 C 79/1990- 151 vyslovil, že základ nároku žalobcu na určenie hranice medzi uvedenými pozemkami je daný. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v dôsledku nepresného výpočtu výmer pozemkov v geometrickom pláne, ktorý bol podkladom skôr vydaných vyvlastňovacích rozhodnutí, bola výmera žalobcovho pozemku v rozpore s týmito rozhodnutiami nedôvodne zmenšená o 17 m2. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie; odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako vecne správny.

 

Okresný súd Liptovský Mikuláš rozsudkom z 12. mája 2010 č. k. 7 C 79/1990-635 určil, že hranicu medzi pozemkami v katastrálnom území X. vedenými ako parcela č. X a Y tvorí spojnica bodov č. 5 a 3 vyznačených v geometrickom pláne (bližšie označenom vo výroku tohto rozsudku), ktorý je neoddeliteľnou prílohou rozhodnutia. V odôvodnení uviedol, že vychádzal z právoplatného medzitýmneho rozsudku a dokazovanie doplnil znaleckým posudkom aktualizujúcim súčasný priebeh spornej hranice pozemkov. Dospel k záveru, že v katastri nehnuteľností evidovaná hranica týchto pozemkov je totožná so skutočnou hranicou. Vo vyvlastňovacom konaní došlo k zásahu do vlastníckeho práva žalobcu tým, že mu v dôsledku rozporu medzi výrokovou časťou vyvlastňovacieho rozhodnutia a jeho grafickou prílohou bola výmera jeho pozemku fakticky znížená o 17 m2 viac, ako mala byť.

 

Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Žiline rozsudkom z 25. mája 2011 sp. zn. 7 Co 272/2010 napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci ako aj z nesprávnej aplikácii ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že medzitýmnym rozsudkom neboli zodpovedané všetky sporné otázky vyplývajúce z uplatneného nároku, nemohol byť týmto rozhodnutím právoplatne ustálený základ veci. V danom prípade bola prejudiciálnou otázka vlastníctva účastníkov k pozemkom ohraničeným spornou hranicou. Vyvlastňovacími rozhodnutiami, ktoré boli v danom prípade vydané, je súd viazaný (§ 135 ods. 2 O.s.p.), a to tak z hľadiska prechodu vlastníctva, ako aj vytvorenia pozemkov a hraníc medzi nimi. Je nepochybné, že v priebehu vyvlastňovania došlo k nesprávnosti danej rozporom vo výmere podľa grafických podkladov a podľa výrokovej časti vyvlastňovacích rozhodnutí. Tento rozpor mohol a mal byť ale namietaný (a prípadne riešený) iba v administratívnom (vyvlastňovacom) konaní. Výmera dotknutých pozemkov nemôže byť rozhodujúca pre určenie predmetu vyvlastnenia, rozhodujúce je geometrické a polohové určenie nehnuteľnosti. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel odvolací súd k záveru, že evidenčná hranica v katastri nehnuteľností je totožná s geometrickým a polohovým vymedzením hranice v geometrickom pláne, ktorý bol podkladom pre vyvlastnenie. Žalovaný užíva svoj pozemok ohraničený správne určenou a vyznačenou hranicou, k ním tvrdenému zásahu do vlastníckych práv nedošlo a jeho žaloba o určenie hranice je v dôsledku toho nedôvodná.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodil z § 238 ods. 1 O.s.p. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdí a žalovanému uloží povinnosť nahradiť trovy dovolacieho konania. Uviedol, že v konaní došlo postupom odvolacieho súdu k odňatiu možnosti pred súdom konať (§ 237 písm. f/ O.s.p.) a tiež k vade konania majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.). Odvolací súd nezohľadnil právoplatnosť a záväznosť medzitýmneho rozsudku, chybou bolo aj nariadenie pojednávania z 25. mája 2011, kedy dokazovanie už nebolo potrebné opakovať. Správny nie je právny záver odvolacieho súdu, ale súdu prvého stupňa, ktorý uzavrel, že reálnym vyčlením hranice vyvlastňovaných pozemkov došlo v skutočnosti k zníženiu výmery jeho pozemku o 17 m2 viac, pričom to zníženie nemá žiadny právny podklad. Nepresný výpočet plôch zahrnutý do geometrického plánu sa stal súčasťou rozhodnutia a bol legalizovaný zápisom do katastra nehnuteľností. Jeho žaloba bola preto dôvodná a nemala byť zamietnutá.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.) zastúpený v súlade s § 241 ods. 1 O.s.p. proti rozhodnutiu, proti ktorému je dovolanie procesne prípustné (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že rozsudok odvolacieho súdu treba zrušiť.

 

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodov, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd je viazaný nielen rozsahom dovolania, ale i v dovolaní uplatnenými dôvodmi. Obligatórne sa zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 242 ods. 1 O.s.p.).

 

Námietka dovolateľa, že odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa bez toho, aby zohľadnil výsledky doterajšieho konania, sa netýka vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p., ale tzv. inej vady, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a na ktorú je dovolací súd tiež povinný vždy prihliadnuť. Dovolací súd dospel k záveru, že konanie odvolacieho súdu takouto (inou) vadou postihnuté je.

 

Predmetom konania je určenie hranice medzi pozemkami, čo vždy znamená vyriešenie vlastníckeho práva k určitej časti pozemku. Podľa záveru súdu prvého stupňa existujúca hranica medzi spornými pozemkami je iná než tá, ktorá bola určená vo vyvlastňovacom konaní, v dôsledku čoho došlo k neoprávnenému zásahu do vlastníckeho práva žalobcu. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k (odlišnému) záveru, že žalovaný užíva svoj pozemok iba v jemu patriacom rozsahu a že nedošlo k zásahu do jeho vlastníckeho práva.

 

Dovolací súd pripomína, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v § 213 ods. 2 až 7 O.s.p. (viď § 213 ods. 1 O.s.p.). Ak má odvolací súd za to, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám (§ 213 ods. 3 O.s.p.). Uvedené ustanovenie umožňuje odvolaciemu súdu, aby na základe opakovaného dokazovania dospel k vlastnému zisteniu skutkového stavu, ktoré môže byť odlišné od skutkového zistenia súdu prvého stupňa. Ak sa odvolací súd chce odchýliť od skutkových zistení súdu prvého stupňa, musí dokazovanie sám opakovať a zadovážiť si tak rovnocenný podklad pre odlišné hodnotenie v zmysle § 132 O.s.p.; je neprípustné, aby odvolací súd ku svojim odlišným skutkovým zisteniam, vedúcim k odlišnému právnemu záveru, dospel bez vykonania riadneho dokazovania.

 

Postup odvolacieho súdu v danom prípade nezodpovedal uvedeným ustanoveniam. Odvolací súd si pre svoje – z pohľadu prvostupňového konania – odlišné skutkové závery neobstaral rovnocenné podklady. Dokazovanie vo veci nedoplnil, iba oboznámil už skôr oboznámené vyvlastňovacie rozhodnutie. I keď zo znaleckých posudkov vypracovaných v predmetnej veci vyplýva, že žalobca užíva svoju parcelu v menšom rozsahu o 17 m2, odvolací súd konštatoval, že žaloba o určenie hranice nie je dôvodná pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Pokiaľ odvolací súd chcel zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa, mal dokazovanie doplniť prinajmenšom znaleckým posudkom, v ktorom by znalec vyznačil skutočný stav, postupne vyvlastňované časti pozemkov a hranicu medzi nimi. Samo oboznámenie vyvlastňovacieho rozhodnutia nemohlo byť rovnocenným podkladom pre iné hodnotenie skutkového stavu, než ku ktorému dospel súd prvého stupňa, stotožňujúci sa s obsahom znaleckých posudkov. Z uvedených dôvodov sú závery odvolacieho súdu v prejednávanej veci zatiaľ predčasné a dovolaciemu súdu tak neprislúcha v súčasnom štádiu konania oprávnenie posudzovať ich správnosť.

 

Je potrebné, aby súd v ďalšom konaní odstránil vyššie uvedené pochybenie a mal na zreteli, že v spore o určenie hranice ide o vzájomné vymedzenie predmetu dvoch vlastníckych práv a že „určenie hranice“ vyjadruje určenie, ktorá časť spornej plochy patrí tomu – ktorému vlastníkovi susedných pozemkov. Spor o určenie hranice je sporom vlastníckym v zmysle ustanovenia § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. I keď vlastník sa môže domáhať ochrany svojho vlastníckeho práva predovšetkým žalobou o vydanie veci alebo zdržanie sa zásahov do jeho vlastníckeho práva, z okruhu prípustných žalôb na ochranu vlastníckeho práva nemožno vylúčiť ani žalobu o určenie hranice medzi spornými pozemkami, ak má na požadovanom určení naliehavý právny záujem.

 

So zreteľom na túto povahu a podstatu konania o určenie hranice medzi pozemkami nemožno odvolaciemu súdu ako nesprávnosť vytýkať, že pri rozhodovaní nevzal do úvahy medzitímny rozsudok. Medzitýmny rozsudok možno totiž vydať, iba ak to dovoľuje povaha súdneho konania. Povaha sporu o určenie hranice medzi pozemkami ale neumožňuje vydať medzitýmny rozsudok; medzitýmny rozsudok nemá v takomto spore žiadne opodstatnenie.

 

Keďže v dovolacom konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý rozsudok a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. (§ 243b ods. 2 O. s. p.). 




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. januára 2012 sp. zn. 7 Cdo 130/2011