Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. augusta 2013, sp. zn. 6 Tost 28/2013


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 6 Tost 28/2013
Zo dňa: 08.08.2013
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



I.  Nie  je v rozpore so zákonom, ak je obmedzená osobná sloboda obvineného na poklade konkrétneho zákonného titulu, napr. v zmysle § 120 ods. 3, ods. 4, § 380 ods. 2 alebo § 408 ods. 1 Tr. por., bez toho, aby bol obvinený predtým de facto prepustený na slobodu, a to či už z výkonu trestu odňatia slobody alebo z výkonu väzby.
II. Oprávnenie súdu v štádiu súdneho konania po podaní obžaloby iniciatívne, bez návrhu prokurátora, konať a rozhodnúť o vzatí obžalovaného do väzby, vyplýva z jeho zákonného postavenia, v zmysle ktorého je súd po podaní obžaloby na základe § 2 ods. 6 Tr. por., § 238 ods. 2 Tr. por. povinný samostatne rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním.

III. Ak súd rozhoduje o vzatí obvineného do väzby v súvislosti s iným trestným konaním, ktoré bolo realizované väzobne, treba samostatne posudzovať opodstatnenosť jednotlivých väzobných dôvodov, a to práve s ohľadom na charakter a účel prebiehajúceho konania.

IV. Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu použitia tohto inštitútu, ktorým je zaistenie osoby pre potreby vykonania určitého úkonu trestného konania, ktorý bez jeho prítomnosti nemožno vykonať. Takúto „primeranosť“ posudzuje orgán činný v trestnom konaní a súd vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, rešpektujúc pri tom zásadu primeranosti a zdržanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 Tr. por., ako aj to, že každé takéto obmedzenie osobnej slobody môže trvať len nevyhnutný čas.




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu SR z 8. augusta 2013, sp. zn. 6 Tost 28/2013

Vyššie citovaným uznesením najvyšší súd sťažnosti obvinených M.Š. a M.A. proti uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku z 1. augusta 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol ako nedôvodné na neverejnom zasadnutí konanom 8. augusta 2013.

Špecializovaný trestný súd v Pezinku uznesením z 1. augusta 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, rozhodol o tom, že podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. berie do väzby obžalovaného M.Š, trvale bytom M., s tým, že táto mu začína plynúť dňa 31. júla 2013 od 14.40 hod. a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Banská Bystrica (I.). Zároveň tiež uvedeným uznesením bolo rozhodnuté o tom, že podľa § 72 ods. 1 písm. a/, ods. 2 Tr. por. z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b/, písm. c/ Tr. por. sa do väzby berie i obžalovaný M.A., bytom B. – R., s tým, že lehota trvania väzby mu začína plynúť dňa 31. júla 2013 od 14.45 hod. a bude ju vykonávať v Ústave na výkon väzby a Ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov (II.).

 

Proti tomuto uzneseniu zahlásili obaja obžalovaní hneď po jeho vyhlásení sťažnosť, ktorú neskôr prostredníctvom svojich obhajcov aj bližšie písomne zdôvodnili (obhajca obžalovaného M.Š. sa k dôvodom sťažnosti čiastočne vyjadril už i na samotnom zasadnutí).

 

Pokiaľ ide o obžalovaného M.Š., poukázal v prvom rade na tú skutočnosť, že už samotné neverejné zasadnutie vytýčené za účelom rozhodovania o jeho väzbe považuje za nezákonné, nakoľko na postup v zmysle § 72 ods. 2 Tr. por. s poukazom na § 253 ods. 1, § 2 ods. 6, § 301, § 304 a § 73 ods. 1 Tr. por. - tak ako to uvádzal súd prvého stupňa - neboli splnené zákonné predpoklady. Konajúca predsedníčka senátu nemala akékoľvek oprávnenie vydať „rozkaz na predvedenie obžalovaných“ v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por. a preto v danom prípade nedošlo k vydaniu žiadneho adekvátneho zaisťovacieho opatrenia. A napokon tu nebola splnená ani ďalšia, podľa názoru obžalovaného, najdôležitejšia podmienka potrebná k tomu, aby súd vôbec konal a rozhodoval o jeho vzatí do väzby, a síce tá, že on sa po vydaní príkazu na jeho prepustenie dňa 31. júla 2013 Špecializovaným trestným súdom ani na zlomok sekundy na slobode nenachádzal. Príslušníci PZ ho totiž obmedzili na osobnej slobode ešte v priestoroch ÚVV Ilava, čím predmetný príkaz na jeho prepustenie nebol vykonaný a on tak de facto nebol prepustený z väzby na slobodu.

 

Ďalej v písomnom zdôvodnení obžalovaný upozornil i na vážne porušenie jeho zákonných práv, garantovaných mu Trestným poriadkom, Ústavou Slovenskej republiky (ďalej už len „Ústava“), ako i Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej už len „Dohovor“), a to najmä práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces, princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania, ku ktorému malo dôjsť tým, že potom, čo jeho obhajca po otvorení neverejného zasadnutia požiadal o nahliadnutie do spisu a zároveň o poradu s ním, toto mu nebolo zo strany predsedníčky senátu umožnené. V tomto smere následne podporne poukázal i na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva.

 

Čo sa týka konania prvostupňového súdu a následného vydania napadnutého rozhodnutia, toto treba vnímať tiež za v rozpore so zásadou primeranosti a zdržanlivosti uvedenou v § 2 ods. 2 Tr. por., čl. 17 ods. 5 Ústavy, či čl. 5 ods. 1 Dohovoru. Ak by pritom aj v teoretickej rovine prichádzalo do úvahy rozhodnutie o väzbe podľa § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por., došlo i k prekročeniu zákonnej lehoty v zmysle § 73 ods. 5 Tr. por., pretože pri obzvlášť závažných trestných činoch rozhodnutie o väzbe musí byť obžalovanému oznámené do 72 hodín od času dodania súdu. Jeho väzba v prípravnom konaní skončila 15. júna 2012, pričom plynutie lehoty sa neprerušuje. Nie je možné o väzbe rozhodovať so spätnou účinnosťou.

 

A na záver obžalovaný označuje za absurdné, ako súd pri svojom rozhodovaní dospel k záveru, že u jeho osoby sú dané dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/ a písm. c/ Tr. por., aj napriek tomu, že od 15. novembra 2011 bol vo väzbe z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por. Nie je mu známe, na základe čoho sa zmenili dôvody väzby počas jeho výkonu väzby v ÚVV Ilava. Vo vzťahu k odôvodneniu tzv. útekovej väzby podotkol, že toto je nezákonné, založené len na hypotetických úvahách súdu, bez reálneho základu a opodstatnenia. Podobne i v súvislosti s dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. ide iba o hypotetické úvahy súdu, bez uvedenia jedinej konkrétnej skutočnosti, preukazujúcej obavu z toho, že bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti.

 

Na základe vyššie uvedených skutočností preto obžalovaný navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Špecializovaného trestného súdu zrušil a prepustil ho z väzby na slobodu.

 

Obžalovaný M.A. v úvode odôvodnenia svojej sťažnosti poukázal najmä na nezákonnosť v postupe súdu, predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia. Pri nerealizovaní reálneho výkonu práva na jeho osobnú slobodu po vydaní príkazu na jeho prepustenie z väzby v inej trestnej veci (obžalovaný pomerne podrobne popísal i okolnosti vedúce k vydaniu tohto príkazu Špecializovaným trestným súdom 31. júla 2013) bola zabezpečovaná jeho účasť na výsluchu a neverejnom zasadnutí dňa 1. augusta 2013 formou predvedenia v zmysle § 120 ods. 3 Tr. por., hoci na to neboli splnené zákonné podmienky. U neho nebolo možné ustáliť situáciu predvídanú daným ustanovením a ani situáciu tomu obdobnú, ktorá by zakladala možnosť súdu použiť takéto predvedenie. Navyše tiež v rámci inštitútu predvedenia nie je možné neprimerane obmedzovať osobnú slobodu, k čomu v predmetnom prípade nepochybne došlo.

 

Ďalej je obžalovaný na rozdiel od prvostupňového súdu toho názoru, že aj po podaní obžaloby je súd oprávnený rozhodnúť o jeho vzatí do väzby iba na návrh prokurátora a nie sám ex offo. Takto ex offo (bez návrhu iného zákonom povolaného subjektu) môže súd o väzbe v štádiu súdneho konania rozhodovať len pri lex specialis ustanovení § 238 ods. 3 Tr. por., pri trvaní alebo zmene dôvodov väzby, resp. pri vzatí do väzby, ak tomu predchádza príkaz na zatknutie podľa § 73 Tr. por. Ak by aj pripustil, že súd mohol iniciatívne konať, vyvstáva tu potom ďalšia skutočnosť, a síce tá, že súd rozhodol o väzbe v nezákonnom zložení. Vzhľadom na to, že vec je v súdnom konaní, bolo potrebné chýbajúceho člena senátu nahradiť náhradným sudcom, a nie sudcom určeným podľa rozvrhu práce.

 

Pre prípad, že by sa súd nestotožnil s vyššie uvedenými závermi, zdôraznil, že žiadne dôvody väzby u neho neboli dané. Od 15. júna 2013 bol nezákonne vo väzbe v inej trestnej veci, pričom napadnuté rozhodnutie, hoc je aj rozhodnutím o vzatí do väzby v inej veci, nemôže takúto nezákonnú väzbu žiadnym spôsobom sanovať a konvalidovať. Trestné stíhanie, v súvislosti s ktorým bolo teraz rozhodnuté o jeho vzatí do väzby, bolo prítomné už v čase jeho vzatia do pôvodnej väzby, a keďže vtedy nezaložilo ani len dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., nechápe ako môže teraz byť samotným titulom na vzatie do väzby. Zároveň pritom podotkol, že taký postup, ktorý by vyčerpal lehotu väzby pre jedno konanie a následne by bolo možné rozhodnúť o väzbe v súbežne vedenom neukončenom konaní pred súdom znamená neprimerané predlžovanie lehoty väzby a aj z toho dôvodu označuje rozhodnutie súdu za nedôvodné a nezákonné.

 

A napokon sa obžalovaný v podanej sťažnosti vyjadril i k odôvodneniu jednotlivých väzobných dôvodov. Čo sa týka konkrétne dôvodu väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por., má za to, že v danom štádiu konania bolo potrebné posúdiť tiež obsah predmetných listov (či z nich vyplýva nejaká kolúzna aktivita), ktorými mal obchádzať úradnú korešpondenciu vo výkone väzby, a nielen odkázať na existenciu trestného stíhania pre trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia. Zároveň však upozornil na to, že skutok kvalifikovaný ako vyššie zmienený trestný čin je počínajúc od 15. júna 2012 nezákonne ustálený, nakoľko od uvedeného dátumu bola jeho väzba nezákonná, a z toho dôvodu sa od tohto času nemohol dopustiť ani marenia účelu väzby. Pokiaľ ide potom o druhý dôvod tzv. pokračujúcej väzby, tu nesúhlasí s poukazom súdu na pôvodné trestné stíhanie, v ktorom bol vo väzbe nezákonne, a to či už z dôvodu tejto samotnej nezákonnosti, resp. s ohľadom na to, že hoci boli obe trestné veci vedené súbežne, uvedené nebolo počas doterajšieho väzobného stíhania hodnotené ako dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Záverom zdôraznil, že dôvod väzby je v zmysle judikatúry významný a dostatočný, len pokiaľ je založený na skutočnostiach preukazujúcich, že ponechanie trestne stíhanej osoby na slobode alebo jej prepustenie z väzby môže naozaj spôsobiť následky, ktoré sú obsahom obavy ako väzobného dôvodu. Vždy však musia byť tieto skutočnosti konkrétne, pričom dôvodom väzby nemôže byť iba určitá dôkazná situácia, abstraktná úvaha či hypotetická obava.

 

S ohľadom na vyššie uvedené je podľa obžalovaného zrejmé, že jeho osobná sloboda je obmedzovaná nezákonne, a preto sťažnostný súd žiada, aby v zmysle § 194 Tr. por. napadnuté rozhodnutie zrušil a vo veci rozhodol sám tak, že ho prepustí z väzby na slobodu.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky na podklade podaných sťažností podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovatelia podali sťažnosť ako i konanie týmto výrokom predchádzajúce a zistil, že podané sťažnosti nie sú dôvodné.

 

Z obsahu predloženého spisového materiálu vyplýva, že 10. mája 2013 podal prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej už len „ÚŠP GP SR“) pod sp. zn. VII/1 Gv 221/11-885, na Špecializovaný trestný súd obžalobu okrem iných i na M.Š. a M.A., a to v prípade M.Š. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/) a obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 18/), v prípade M.A. pre zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Tr. zák. (bod 1/), obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 4/), obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, písm. d/, ods. 4 písm. b/ Tr. zák. (bod 9/) a obzvlášť závažný zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a/, ods. 5 písm. c/ Tr. zák. (bod 16/), ktorých sa mali dopustiť na skutkovom základe tam bližšie uvedenom (viď k tomu zv. č. XXII, č. l. 7161 a nasl.).

 

Na verejnom zasadnutí konanom 8. júla 2013 o predbežnom prejednaní obžaloby (vo veci PK-2T 14/2013) bolo uznesením podľa § 244 ods. 1 písm. k/ Tr. por. nariadené hlavné pojednávanie a určený jeho termín na dni 12. - 16. august 2013, 9. - 12. september 2013, 16. - 19. september 2013, 23. - 26. september 2013, 11. - 12. november 2013, 14. november 2013, 18. - 21. november 2013.

 

Tak M.Š. ako i M.A,. sa od 15. novembra 2011 nachádzali vo väzbe v inej trestnej veci (z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.), pričom z tejto boli 31. júla 2013 príkazom predsedu senátu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2T 29/2013, na základe uznesenia Špecializovaného trestného súdu z 24. mája 2012, sp. zn. Tp 42/2012, v spojení s uznesením Špecializovaného trestného súdu z 25. mája 2013, sp. zn. Tp 89/2011, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 24. júla 2013, sp. zn. 3 Tost 23/2013, prepustení. (zv. č. XXV, č. l. 7911 - 7912).

 

Konajúca predsedníčka senátu v posudzovanej trestnej veci, majúc o uvedenom vedomosť, opatrením z 31. júla 2013, sp. zn. PK-2T 14/2013, nariadila termín neverejného zasadnutia na 1. augusta 2013 o 9.00 hod. v budove Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, predmetom ktorého malo byť konanie a rozhodovanie o väzbe obžalovaných M.Š. a M.A. (zv. XXV, č. l. 7936).

 

Za účelom úspešného vykonania tohto úkonu následne vydala „rozkazy na ich predvedenie“ (podľa § 120 ods. 3 Tr. por. bez predchádzajúceho predvolania), o ktorých vykonanie v súlade s § 120 ods. 4 Tr. por. požiadala Prezídium PZ, Národnú kriminálnu agentúru, Národnú protizločineckú jednotku, Expozitúru Bratislava (zväzok XXV, č. l. 7937-7942).

 

Na neverejnom zasadnutí konanom 1. augusta 2013 súd postupujúc primerane podľa § 72 ods. 2 Tr. por. vypočul oboch obžalovaných - aj za účasti ich obhajcov a prokurátora - k jednotlivým dôvodom a okolnostiam väzby a rozhodol tak, ako je uvedené vyššie.

 

Podľa čl. 17 ods. 2 veta prvá Ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

 

Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

 

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c/ Dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

 

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c/ tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

 

Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon, a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú práva alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi.

 

Podľa § 71 ods. 1 Tr. por. obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

 

a/ ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest,

 

b/ bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo

 

c/ bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

 

Podľa § 72 ods. 2 Tr. por. konať a rozhodovať možno len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie. Odôvodnenie rozhodnutia o väzbe obsahuje aj uvedenie skutkových okolností, o ktoré sa výrok rozhodnutia o väzbe opiera. O väzbe koná a rozhoduje súd a v prípravnom konaní na návrh prokurátora sudca pre prípravné konanie, ktorý nie je pri vymedzení dôvodov väzby návrhom prokurátora viazaný. O sťažnosti proti rozhodnutiu súdu alebo sudcu pre prípravné konanie o väzbe koná a rozhoduje nadriadený súd. Pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný. Predseda senátu alebo sudca pre prípravné konanie vypočuje obvineného a potom umožní prísediacim alebo sudcom, prokurátorovi a obhajcovi položiť obvinenému otázky týkajúce sa rozhodnutia o väzbe; bez výsluchu obvineného možno rozhodnúť o väzbe len vtedy, ak obvinený výslovne požiadal, aby sa konalo v jeho neprítomnosti alebo ak zdravotný stav obvineného neumožňuje jeho výsluch. Zástupca záujmového združenia alebo iná osoba ponúkajúca záruku alebo peňažnú záruku sa upovedomí o výsluchu, ak je to potrebné. Návrhy a žiadosti prokurátora sa bezodkladne doručia obvinenému a žiadosti obvineného alebo iných osôb, podané v jeho prospech prokurátorovi tak, aby sa k nim prokurátor a obvinený mali možnosť pred rozhodnutím o väzbe vyjadriť; to platí aj o dôvodoch, pre ktoré má súd rozhodnúť o predĺžení celkovej lehoty väzby podľa § 76a.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky preskúmal predložený spisový materiál a tiež i s prihliadnutím na vyššie citované ustanovenia dospel k takému záveru, že napadnuté rozhodnutie Špecializovaného trestného súdu o vzatí obžalovaných M.Š. a M.A. do väzby je treba považovať za správne a v súlade so zákonom.

 

Vychádzajúc z oboch podaných sťažností, ako i argumentácie obhajoby na neverejnom zasadnutí konanom 1. augusta 2013 možno konštatovať, že väčšina námietok tu predložených smeruje voči konaniu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia, pričom poukazuje na jeho údajnú nezákonnosť, a tým aj nezákonnosť následného rozhodnutia. K tomu považuje sťažnostný súd za potrebné uviesť nasledovné.

 

Predvedenie je trestnoprocesný inštitút, ktorého účelom je zabezpečenie prítomnosti obvineného (resp. svedka) na výsluchu alebo inom procesnom úkone. Pod takýmto „iným úkonom“ v zmysle § 120 Tr. por. treba pritom rozumieť o.i. aj konanie a rozhodovanie o väzbe obvineného.

 

V posudzovanom prípade bol aplikovaný postup podľa § 120 ods. 3 Tr. por., t.j. predvedenie bez predchádzajúceho predvolania. Ako vyplýva zo znenia uvedeného ustanovenia, jeho aplikovanie vyžaduje v podstate splnenie jedinej podmienky, a to potrebu úspešného vykonania úkonu trestného konania. Zákon uvádza aj konkrétne príklady, ide však len o exemplifikatívny výpočet („najmä“), a teda nie je vylúčená ani iná skutočnosť. Obvineného je možné predviesť bez predchádzajúceho predvolania, ak sú na to naliehavé dôvody procesnej povahy.

 

Pri použití predmetného inštitútu nepochybne dochádza k obmedzovaniu osobnej slobody obvineného. Hoci maximálna možná dĺžka takéhoto obmedzenia nie je v zákone explicitne stanovená, je zrejmé, že musí ísť o lehotu kratšiu, ako by tomu bolo v prípade zadržania obvineného, resp. jeho zatknutia na základe príkazu na zatknutie, ktorých aplikácia inak mimochodom v posudzovanej veci vzhľadom na nesplnenie zákonných podmienok neprichádzala do úvahy. Možno uviesť, že kým väzba predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, predvedenie je z tohto pohľadu zásahom najmiernejším.

 

Zásah do osobnej slobody obvineného pri jeho predvedení musí byť primeraný účelu použitia tohto inštitútu, ktorým je, ako už bolo aj skôr zmienené, zaistenie osoby pre potreby vykonania určitého úkonu trestného konania. Takúto „primeranosť“ posudzuje súd vzhľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, rešpektujúc zároveň zásadu primeranosti a zdržanlivosti v zmysle § 2 ods. 2 Tr. por., ako i to, že každé takéto obmedzenie môže trvať len nevyhnutný čas.

 

Rýchlosť, s akou je osoba predvedená pred sudcu, musí byť posudzovaná so zreteľom k účelu čl. 5 a jeho významu v systéme Dohovoru, ktorým je predovšetkým ochrana proti svojvoľnému zbaveniu slobody (Brogan a ďalší proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok pléna, 29. november 1988, č. 11209/84, §58).

 

V súvislosti s posúdením zákonnosti a dôvodnosti postupu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia (ust. § 120 ods. 3 Tr. por.) a v rámci toho potom, i s ohľadom na rýchlosť, s akou boli obžalovaní M.Š. a M.A. predvedení pred prvostupňový súd za účelom rozhodovania o ich príp. väzobnom stíhaní v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, je potrebné upriamiť pozornosť - okrem už vyššie uvedeného - na niekoľko skutočností.

 

Obaja obžalovaní majú byť členmi zločineckej skupiny, páchajúcej dlhodobo závažnú trestnú činnosť. M.Š. mal pritom stáť na vrchnom a M.A. na strednom stupni hierarchie tejto skupiny. Obaja sú obvinení z viacerých trestných činov, medzi nimi aj za obzvlášť závažné zločiny, za ktoré im v prípade uznania viny hrozí vysoký trest (trest odňatia slobody na dvadsať až dvadsaťpäť rokov alebo doživotie).

 

Obžalovaný M.Š. bol predvedený z ÚVV a ÚVTOS Ilava, kde si predtým vykonával väzbu v inej trestnej veci, obžalovaný M.A. z ÚVV a ÚVTOS Prešov, kde sa rovnako nachádzal z dôvodu výkonu väzby v inej trestnej veci. Obaja boli riadne informovaný o účele ich predvedenia, pričom do času konania neverejného zasadnutia boli umiestnený v cele policajného zaistenia Krajského riaditeľstva PZ v Bratislave.

 

O konaní neverejného zasadnutia dňa 1. august 2013 o 9.00 hod. na Špecializovanom trestnom súde v Pezinku, predmetom ktorého malo byť rozhodovanie o väzbe obžalovaných v trestnej veci, sp. zn. PK-2T 14/2013, boli deň vopred upovedomení tak prokurátor ako aj obhajcovia oboch obžalovaných.

 

Po zvážení všetkých okolností posudzovaného prípadu, majúc na pamäti, že zásah do osobnej slobody obvineného je možný len v súlade so zákonom, pri dodržaní zásady primeranosti a zdržanlivosti, uvedomujúc si ale zároveň verejný záujem na náležitom zistení trestných činov a spravodlivom potrestaní ich páchateľov (§ 1 Tr. por.), či záujem na urýchlenom rozhodovaní danej veci (na neverejnom zasadnutí predsedníčka senátu podotkla, že chce vo veci postupovať urýchlene, čomu zodpovedá i jej predchádzajúci postup, keď ani nie po dvoch mesiacoch od podania obžaloby došlo k jej predbežnému prejednaniu, na ktorom následne určila prvý termín hlavného pojednávania už na 12. august 2013, posledný na 21. november 2013), nemožno podľa názoru najvyššieho súdu hovoriť ani u jedného z obžalovaných o zrejme svojvoľnom zbavení osobnej slobody. Inštitút predvedenia nebol zneužitý na iný, než zákonom stavený účel, pričom tiež lehotu pozbavenia osobnej slobody treba považovať, s ohľadom na všetky vyššie zmienené skutočnosti, za primeranú.

 

Jediné, čo možno v tomto smere vytknúť súdu prvého stupňa, je snáď nesprávne poukazovanie i na ust. § 120 ods. 1 Tr. por., nakoľko toto práve na rozdiel od použitej výnimky stanovenej v odseku 3 poukazuje na potrebu predchádzajúceho, riadne a včasne doručeného predvolania tiež spolu s upozornením na následky nedostavenia sa. Aj napriek uvedenému je však ale z predložených materiálov zrejmé, že súd mal v úmysle postupovať a aj postupoval v súlade s § 120 ods. 3 Tr. por., t.j. bez predchádzajúceho predvolania, nakoľko to považoval za potrebné pre úspešné vykonanie úkonu.

 

Ďalšia výhrada obhajoby smerovala potom k tomu, že rozhodovanie o väzbe obžalovaných v danom prípade neprichádzalo ani do úvahy, nakoľko osobná sloboda týchto bola obmedzená skôr, ako boli de facto prepustení z väzby na slobodu v inej trestnej veci. Nakoľko ani nestihli prekročiť hranicu väznice, príkaz na ich prepustenie nebol fakticky realizovaný.

 

Najvyšší súd na rozdiel od názoru obhajoby nevidí v posudzovanom konaní žiadnu nezákonnosť, a to ani v prípade, ak k obmedzeniu obžalovaných došlo v skutočnosti ešte za bránami väznice. Príslušníci PZ konali v súlade s ust. § 120 ods. 4 Tr. por. na podklade žiadosti predsedníčky senátu o ich predvedenie, doručenej im ešte v čase, keď sa obžalovaní nachádzali vo väzbe, pričom obžalovaní boli riadne oboznámení s dôvodom obmedzenia ich osobnej slobody (boli im doručené „rozkazy na predvedenie“).

 

V praxi dochádza k viacerým takým obdobným situáciám, keď je obvinený len formálne prepustený z väzby, aby bolo zároveň nariadené jeho dodanie do výkonu trestu odňatia slobody (je fakticky iba premiestnený, resp. prevezený z ústavu na výkon väzby do ústavu na výkon trestu), resp. tiež opačne, keď je obvinený prepustený z výkonu trestu a automaticky nastupuje do výkonu väzby (prichádza do úvahy napr. v prípade postupu dovolacieho súdu podľa ust. § 380 ods. 2 Tr. por.). Takéto obmedzovanie osobnej slobody bez prerušenia nemožno pritom považovať za nezákonné (viď k tomu i rozhodnutie ESĽP vo veci Wenner v. Slovensko, 23. november 2010, č. 14579/05.).

 

A napokon ako irelevantnú hodnotí najvyšší súd i tú výhradu obžalovaného M.A., že by súd v štádiu súdneho konania nemal byť oprávnený sám, bez návrhu prokurátora, rozhodnúť o jeho vzatí do väzby.

 

V prípravnom konaní je pánom sporu („dominus litis“) prokurátor, a preto sa tu stanovuje ako podmienka na vzatie obvineného do väzby podanie návrhu z jeho strany. Od podania obžaloby či návrhu na dohodu o vine a treste sa však už jeho postavenie mení a stáva sa „len“ jednou zo strán konania, konkrétne stranou zastupujúcou štát, resp. podanú obžalobu (návrh).

 

V konaní pred súdom je pánom sporu súd (sudca - senát), ktorý je zo zákona povinný vykonávať všetky úkony potrebné k vydaniu rozhodnutia ako i jeho výkonu. V tejto súvislosti je okrem ust. § 2 ods. 6 Tr. por. a tam stanovenej zásady oficiality, potrebné poukázať predovšetkým na ust. § 238 ods. 2 Tr. por., v zmysle ktorého po podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste súd rozhoduje samostatne všetky otázky súvisiace s ďalším konaním a je povinný, nečakajúc na ďalšie návrhy, urobiť všetky rozhodnutia a opatrenia upravené týmto zákonom, ktoré sú potrebné na skončenie veci a na výkon súdneho rozhodnutia. V predmetnom ustanovení je jasne vyjadrená zásada, že podaním obžaloby, resp. návrhu prechádzajú všetky kompetencie spojené s rozhodovaním a rozhodovanie na súd. Ten pri príprave prejednávania veci a pri jeho prejednávaní postupuje z úradnej povinnosti (ex offo), pričom nemôže a nemusí vyčkávať na návrhy strán. Otázkami súvisiacimi s ďalším konaním sa rozumie i rozhodovanie o väzbe.

 

Uvedený záver potom jednoznačne podporuje i ust. § 72 ods. 2 veta tretia Tr. por., ktoré rozoznáva dve rozdielne situácie: 1/ keď o väzbe koná a rozhoduje súd (v súdnom konaní); 2/ keď o väzbe koná a rozhoduje sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora (v prípravnom konaní). K tomu viď i ust. § 72 ods. 4 Tr. por.

 

V štádiu súdneho konania sa návrh prokurátora na vzatie obžalovaného do väzby nevyžaduje. Prokurátor by prípadne mohol podať v tomto smere len „podnet“, na podklade ktorého by však na rozdiel od kvalifikovaného návrhu nebol súd povinný konať a rozhodnúť.

 

Iný ako vyššie uvedený výklad nemožno potom vyvodiť ani z v ust. § 79 ods. 2 Tr. por. stanovenej povinnosti policajta, prokurátora, sudcu pre prípravné konanie ako i súdu sústavne, v každom období trestného stíhania skúmať, či dôvody väzby trvajú alebo či sa zmenili, tak ako sa to snažil naznačiť obžalovaný.

 

Možno teda uzavrieť, že oprávnenie súdu v štádiu súdneho konania iniciatívne, bez návrhu iného oprávneného subjektu, konať a rozhodnúť o vzatí obžalovaného do väzby vyplýva z jeho postavenia ako pána sporu („dominus litis“), ktorý je po podaní obžaloby zo zákona (§ 2 ods. 6 Tr. por., § 238 ods. 2 Tr. por.) povinný samostatne rozhodovať všetky otázky súvisiace s ďalším konaním. To, že zo strany prvostupňového súdu bolo v tomto smere nepriliehavo poukazované i na ust. § 253 ods. 1 Tr. por., upravujúce vedenie hlavného pojednávania a stanovujúce povinnosť predsedu senátu nariaďovať opatrenia smerujúceho k zabezpečeniu jeho riadneho, t.j. nerušeného, vážneho, dôstojného a vecného priebehu, nemôže potom mať na hodnotenie jeho inak správneho postupu žiaden vplyv.

 

V ďalších častiach odôvodnenia uznesenia z 8. augusta 2013 najvyšší súd sa potom podrobne zaoberal a reagoval aj na námietky obvinených týkajúce sa údajného nezákonného zloženia senátu a porušenia práva na obhajobu, práva na spravodlivý proces a princípu „rovnosti zbraní“.