Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 MCdo 16/2012


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 6 MCdo 16/2012
Zo dňa: 30.10.2013
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



Medzi škodou vzniknutou žalobcovi zaplatením zmluvnej pokuty podľa zmluvy o budúcej zmluve o dielo uzavretej pre prípad nedodržania termínu uzavretia zmluvy (zriadenia stavby, pre ktoré sa vyžaduje rozhodnutie stavebného úradu) o dielo a nevydaním rozhodnutia stavebného úradu v zákonnej lehote nie je príčinná súvislosť, zodpovednosť žalovaného za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov preto nie je daná.

Okresný súd Banská Bystrica rozsudkom z 13. mája 2011 č.k. 60 Cb 68/2010-109 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10 000 € s 9 % úrokom z omeškania ročne od 2. februára 2010 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh v prevyšujúcej časti zamietol; rozhodol tiež o trovách konania. Vychádzal zo zistenia, že žalobca uzavrel 29. mája 2008 so spoločnosťou X., a.s. so sídlom v X. zmluvu o uzavretí budúcej zmluvy o dielo (ďalej len „Zmluva“), ktorej predmetom malo byť vykonanie diela „Polyfunkčný dom a garáže“ v X. na parcelách č. X. Zmluvné strany v Zmluve okrem iného zaviazali uzavrieť budúcu zmluvu o dielo do 29. júla 2008 na základe písomnej výzvy jednej zo zmluvných strán, že písomná výzva musí byť druhej zmluvnej strane doručená a že v nej musí byť uvedená lehota na uzavretie budúcej zmluvy o dielo, ktorá nie je dlhšia ako 15 dní a zároveň nie je kratšia ako 5 dní. Pre prípad porušenia povinnosti niektorej zo zmluvných strán uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v uvedenej lehote bola dohodnutá povinnosť zaplatiť druhej zmluvnej strane zmluvnú pokutu 31 500 000 Sk, a to najneskôr do piatich dní od výzvy oprávnenej osoby. Žalobca podal 28. mája 2008 na Mestský úrad v X. – odbor rozvoja a výstavby (ďalej len „stavebný úrad“) žiadosť o vydanie územného rozhodnutia na vyššie uvedenú stavbu, stavebný úrad ale nerozhodol o tejto žiadosti v zákonnej 30-dňovej, resp. 60-dňovej lehote. Žalobca potom neuzatvoril so spoločnosťou X., a.s. v lehote do 29. júla 2008 zmluvu o dielo, čo odôvodňoval pochybením stavebného úradu. Keďže z dôvodu nečinnosti stavebného úradu bol nútený tejto spoločnosti zaplatiť zmluvnú pokutu 25 000 €, vznikla mu škoda, ktorú uplatňuje od žalovanej v sume 10 000 €. Okresný súd právne vec posúdil podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“). K predpokladom zodpovednosti žalovanej za škodu uviedol, že žalobca písomnou žiadosťou požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorý ale žalovaná neuznala; tým bol splnený predpoklad domáhať sa uspokojenia nároku na súde (§ 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.). Podľa názoru súdu prvého stupňa žalobca v konaní preukázal existenciu svojej škody, preukázal aj nesprávny postup stavebného úradu, ku ktorému došlo tým, že správny orgán v rozpore s § 49 ods. 2 Správneho poriadku neurobil vo veci jeho návrhu na vydanie územného rozhodnutia úkon a ani nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. V otázke príčinnej súvislosti medzi vznikom škody a nesprávnym úradným postupom žalovanej sa stotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej žalobca nemohol so zhotoviteľom uzavrieť riadnu zmluvu o dielo iba preto, lebo správny orgán porušil uvedené ustanovenie Správneho poriadku. Vzťah príčiny a následku medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody hodnotil ako neprerušený a bezprostredný a nesprávny úradný postup považoval za jedinú príčinu vzniku škody. Konštatoval, že ak by stavebný úrad vydal v zákonnej lehote akékoľvek zákonom predpokladané rozhodnutie alebo by bol žalobcu upovedomil, že nemôže v týchto lehotách rozhodnúť, žalobcom tvrdená škoda by nevznikla. Na tomto základe dospel k záveru, že žalobca preukázal splnenie všetkých zákonných predpokladov pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody voči žalovanej v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., žalobe preto vyhovel. Žalobcovi priznal aj úrok z omeškania, lebo žalovaná sa s plnením dlhu dostala do omeškania. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil poukázaním na § 142 ods. 3 O.s.p.

 

Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom zo 16. augusta 2011 sp.zn. 13 Co 224/2011 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne (§ 219 O.s.p.) a rozhodol o náhrade trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a vec aj po právnej stránke správne posúdil. Stotožnil sa aj s odôvodnením napadnutého rozsudku. Rozhodnutie o náhrade trov odvolacieho konania odôvodnil poukázaním na ustanovenie § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.

 

Na podnet žalovanej podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) proti uvedeným rozsudkom mimoriadne dovolanie, v ktorom navrhol napadnuté rozhodnutia zrušiť, lebo v konaní došlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozsudky spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozhodnutia síce skonštatoval, že ak by správny orgán bol žalobcu upovedomil o tom, že nemôže v zákonom stanovenej lehote rozhodnúť, žiadna škoda by žalobcovi nevznikla, avšak túto skutočnosť žiadnym spôsobom bližšie nevysvetlil a nevyhodnotil, hoci ide o skutočnosť, ktorá má pri posudzovaní príčinnej súvislosti určujúci význam. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci uviedol, že postup stavebného úradu bol síce nesprávny, avšak neexistuje príčinná súvislosť medzi jeho nesprávnym postupom a vznikom škody žalobcu. Rozhodnutie žalobcu, že uzatvorí zmluvu o budúcej zmluve, bolo totiž výlučne jeho slobodným rozhodnutím a dojednanie zmluvnej pokuty pre prípad neuzavretia zmluvy o dielo do 29. júla 2008 predstavuje podnikateľské riziko, za ktoré nesie zodpovednosť výlučne žalobca, a nie žalovaná. Poukázal na to, že vydanie územného rozhodnutia je podmienené splnením množstva zákonných predpokladov. Žalobca nemohol preto úspešnosť svojho návrhu bez ďalšieho očakávať. Žalobca vedel, aké náležitosti musí návrh o vydanie územného rozhodnutia spĺňať a aj to, že ním predložený návrh je neúplný. Napriek tomu ale uzatvoril dohodu, ktorá predpokladala dodržanie už v tom čase nesplniteľnej lehoty. Žalobca teda mal a mohol vedieť, že lehota na uzatvorenie budúcej zmluvy podľa všetkého nebude dodržaná. Konanie žalobcu má preto znaky špekulatívnosti. Ak napriek týmto skutočnostiam súdy považovali žalobu za opodstatnenú, spočívajú ich rozhodnutia na nesprávnom právnom posúdení veci.

 

Žalobca sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu pridržiaval svojich tvrdení, ktoré uviedol už pred súdmi nižších stupňov. Navrhol mimoriadne dovolanie zamietnuť.

 

Žalovaná sa vo vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu stotožnila s argumentáciou generálneho prokurátora.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd rozhodujúci o mimoriadnom dovolaní (§ 10a ods. 3 O.s.p.), po zistení, že tento opravný prostriedok podal včas (§ 243g O.s.p.) generálny prokurátor (§ 243e ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243i ods. 2 v spojení s § 243a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutia v rozsahu podľa § 243i ods. 2 O.s.p. v spojení s § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel
k záveru, že napadnuté rozhodnutia treba zrušiť.

 

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a/ nezákonným rozhodnutím, b/ nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c/ rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d/ nesprávnym úradným postupom.        Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Podľa § 9 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda.

 

Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z.z. zakladá objektívnu zodpovednosť štátu
(bez ohľadu na zavinenie) za škodu, ktorej sa nemožno zbaviť a ktorá predpokladá súčasné splnenie troch podmienok, a to: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

 

V posudzovanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné a v mimoriadnom dovolaní ani namietané, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu tým, že stavebný úrad vo veci návrhu žalobcu o vydanie územného rozhodnutia nevydal rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote a že v majetkovej sfére žalobcu došlo k zmenšeniu jeho majetkového stavu, a teda ku vzniku škody zaplatením zmluvnej pokuty spoločnosti X., a.s. Spornou zostala otázka (ne)existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody; najvyšší súd dospel k záveru, že tento predpoklad zodpovednosti žalovanej za škodu splnený nebol.

 

O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak protiprávne konanie (delikt, nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť (napr. porušenie zmluvnej povinnosti samotným poškodeným), zodpovednosť za škodu nenastáva.

 

Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje.

 

V posudzovanej veci žalobca zaplatenie zmluvnej pokuty spoločnosti X, a.s. označil za majetkovú ujmu spôsobenú mu žalovanou, preto za ňu požadoval náhradu; za príčinu vzniku tejto ujmy považoval nesprávny úradný postup spočívajúci v nevydaní rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote. Otázku príčinnej súvislosti bolo preto potrebné skúmať práve vo vzťahu uvedeného nesprávneho úradného postupu stavebného úradu a škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty. Bolo teda potrebné posúdiť, či nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote malo (ako príčina) priamo (bezprostredne) za následok vznik škody spočívajúcej v zaplatení zmluvnej pokuty.

 

Povinnosť žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu v prípade nesplnenia jeho povinnosti uzavrieť budúcu zmluvu o dielo v lehote dohodnutej v zmluve, bola založená zmluvou o budúcej zmluve o dielo uzavretou 29. mája 2008 medzi žalobcom a spoločnosťou X., a.s. Podstatnou a bezprostrednou príčinou, ktorá mala za následok zaplatenie zmluvnej pokuty, je preto porušenie tejto zmluvnej povinnosti žalobcom. Keďže v zmluve išlo o jedinú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou, táto skutočnosť je výlučnou príčinou, ktorá spôsobila žalobcom označenú ujmu. Vznik škody bol teda spôsobený výlučne porušením zmluvnej povinnosti samotným žalobcom. To ale súčasne znamená, že je – ako priama príčina vzniku žalobcom označenej ujmy – vylúčená iná príčina (iné protiprávne konanie alebo opomenutie).

 

Na základe uvedeného možno uzavrieť, že medzi nesprávnym úradným postupom žalovanej a škodou, náhrady ktorej sa žalobca domáha, nie je vzťah príčiny a následku. Nesprávny je preto záver súdu prvého stupňa, s ktorým sa stotožnil aj odvolací súd, že príčinou následku (vzniku povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu), bola nečinnosť stavebného úradu. V dôsledku tohto je nesprávny aj právny záver súdov, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcovi škodu.

 

Pokiaľ žalobca tvrdil, že zmluvnú povinnosť zabezpečenú zmluvnou pokutou nemohol splniť výlučne pre pochybenia (nečinnosť) stavebného úradu, a teda že porušenie zmluvnej povinnosti nezavinil, treba uviesť, že ide o tvrdenia žalobcu ničím nepodložené a nepreukázané. Podľa dovolacieho súdu ani nevydanie rozhodnutia stavebným úradom v zákonom ustanovenej lehote nebránilo žalobcovi, posudzujúc túto otázku z objektívneho hľadiska, uzatvoriť budúcu zmluvu o dielo v dohodnutej lehote. Existencia územného rozhodnutia v čase uzatvorenia zmluvy o dielo nie je totiž nevyhnutnou podmienkou a dôvodom, pre ktorý by nebolo možné takúto zmluvu platne uzavrieť, pričom v dohode o dobe uzavretia budúcej zmluvy o dielo účastníci Zmluvy nepodmienili lehotu, do ktorej sa zaviazali budúcu zmluvu o dielo uzavrieť vydaním územného rozhodnutia.

 

So zreteľom na vyššie uvedené je zrejmé, že generálny prokurátor opodstatnene namieta splnenie podmienok pre zrušenie rozsudku odvolacieho a prvostupňového súdu z dôvodov uvedených v § 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p. Vzhľadom na to najvyšší súd obe napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie (§ 243b ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) s tým, že právny názor ním vyslovený je pre súdy nižšieho stupňa záväzný.




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 sp. zn. 6 MCdo 16/2012