Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008 sp.zn. 5 MCdo 18/2007


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 5 MCdo 18/2007
Zo dňa: 10.12.2008
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



Účastníkovi, u ktorého nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, možno uložiť povinnosť nahradiť trovy konania štátu (§ 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku len ak v konaní nemal vo veci úspech alebo mal úspech len čiastočný. Súd nemôže zaviazať celkom úspešného účastníka sporu zaplatiť štátu (ani sčasti) náhradu trov konania, ktoré štát platil.

Okresný súd Topoľčany rozsudkom zo 17. marca 2003 č.k. 5 C 158/86-670, v spojení s opravným uznesením z 2. júna 2003 č.k. 5 C 158/86-685, určil, že navrhovatelia 1/ a 2 sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností v katastrálnom území X., ktoré špecifikoval vo výroku svojho rozsudku. Vo zvyšku návrh zamietol. Navrhovateľom 1/ a 2/ uložil povinnosť zaplatiť na účet súdu náhradu trov štátu v sume 15 073 Sk a odporcovi 3/ z toho istého titulu náhradu v sume 17 572 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Odporcovi 3/ uložil aj povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/ a 2/ náhradu trov konania v sume 17 907 Sk na účet ich zástupcu.

 

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací rozsudkom z 30. novembra 2005 sp.zn. 7 Co 147/2003 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti týkajúcej sa určenia vlastníctva k parcele č. Y. tak, že návrh v tejto časti zamietol. Rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zamietnutí zvyšku návrhu zrušil ; zrušil aj výrok o trovách konania účastníkov a štátu a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

 

Súd prvého stupňa potom uznesením z 19. apríla 2006 č.k. 5 C 158/1986-733 rozhodol o trovách konania tak, že navrhovateľom 1/ a 4/ voči odporcom 1/, 2/, 5/ až 8/ nepriznáva náhradu trov konania. Navrhovateľom 1/ až 4/ uložil povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť odporcovi 3/ do troch dní náhradu trov konania v sume 2 906 Sk do rúk jeho zástupcu a odporkyni 4/ nepriznal náhradu trov konania. Navrhovateľom 1/ až 4/ uložil aj povinnosť zaplatiť spoločne a nerozdielne „do učtárne tunajšieho súdu“ náhradu trov štátu v sume 14 836,50 Sk a odporcom 3/ a 4/ z toho istého titulu náhradu v sume 17 336,50 Sk, všetko do troch dní od právoplatnosti uznesenia. O náhrade trov štátu rozhodol podľa § 148 ods. 1 O.s.p. „vzhľadom na výsledok konania“.

 

Na odvolanie navrhovateľa 1/ a odporcov 3/ a 4/ odvolací súd uznesením z 30. apríla 2007 sp.zn. 7 Co 153/2006 uznesenie súdu prvého stupňa v jeho napadnutých častiach potvrdil a o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo     na ich náhradu. Svoje rozhodnutia v časti týkajúcej sa povinnosti odporcov 3/ a 4/ zaplatiť náhradu trov štátu odôvodnil tým, že podľa ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. nemá štát proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, bezvýnimočne, ale podľa výsledkov konania. „Tento uvádzaný zákonný predpoklad nie je však totožný so zákonným predpokladom ,úspechu vo veci´, ako ho uvádza napríklad ustanovenie § 142 ods. 1 alebo ustanovenie § 143 O.s.p. Ustanovenie § 148 O.s.p. platí totiž tak pre konanie, v ktorom   vo vzťahu medzi účastníkmi prichádza do úvahy náhrada trov konania (napríklad ustanovenia § 142 až § 145 O.s.p.) a v ňom účastníci majú prevažne postavenie navrhovateľov a odporcov, ako i pre konania v ostatných občianskoprávnych veciach, v ktorých vzhľadom k povahe prejednávaných vecí nemožno hodnotiť úspech, či neúspech účastníka vo veci.“ Podľa odvolacieho súdu bolo potrebné v danej veci posudzovať úspech navrhovateľov a odporcov „vzhľadom na celý predmet konania.“ Uviedol, že „odporcovia 3/ a 4/ boli úspešní v časti týkajúcej sa zamietnutia návrhu v časti parcely č. Y (zo sporných parciel sa ich týkala len táto parcela). Vzhľadom na neúspech navrhovateľov vo vzťahu k odporcom v 3/ a 4/ rade, súd prvého stupňa správne rozhodol o náhrade trov konania účastníkov podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že navrhovateľom uložil povinnosť zaplatiť odporcom náhradu trov konania.“ Dodal, že „navrhovatelia vzhľadom na celý predmet konania síce boli úspešní v štyroch sporných parcelách, ale tento ich úspech sa týkal len odporcov v 1/, 2/, 5/ až 9/ rade a nie odporcov v 3/ a 4/ rade a o trovách konania medzi nimi bolo rozhodnuté prvým výrokom, ktorý nie je predmetom odvolacieho konania.“ Podľa odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne rozhodol o trovách štátu, ktoré mu vznikli zaplatením znalečného z rozpočtových prostriedkov súdu, pretože ani jeden z účastníkov nebol oslobodený od súdnych poplatkov podľa § 138 O.s.p. a neboli u nich zistené ani podmienky pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Uviedol, že „vzhľadom na rozhodnutie vo veci samej s prihliadnutím na procesné a dôkazné návrhy účastníkov, súd prvého stupňa správne rozhodol o povinnosti zaplatiť trovy štátu tak navrhovateľom tak aj odporcom v 3/ a 4/ rade. Určujúce pre toto rozhodnutie bolo to, že od roku 1992, kedy bolo právoplatne rozhodnuté o podstatnej časti návrhu, týkajúcej sa odporcov v 1/, 2/, 5/ až 9/ rade, sa celé ďalšie konanie týkalo sporu len medzi navrhovateľmi a odporcami v 3/ a 4/ rade a znalecké dokazovanie súviselo len s parcelou týkajúcou sa odporcov v 3/ a 4/ rade.“

 

Proti predmetným uzneseniam, v častiach o povinnosti odporcov 3/ a 4/ zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov štátu v sume 17 336,50 Sk, podal generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) mimoriadne dovolanie. Navrhol rozhodnutia súdov nižších stupňov v napadnutom rozsahu zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa generálneho prokurátora spočívajú napadnuté časti rozhodnutí súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 243f ods. 1 písm. c/ O.s.p.). Uviedol, že kritérium miery úspechu v konaní, ovládajúce náhradu trov konania v sporovom konaní, je obsiahnuté aj v ustanovení § 148 ods. 1 O.s.p. Rozhodnutia súdov v danej veci odporujú § 157 ods. 2 a § 167 ods. 2 O.s.p., lebo neobsahujú vysvetlenie, aké právne úvahy viedli súd v otázke náhrady trov konania štátu k potvrdeniu rozhodnutia prvostupňového súdu. Rozhodnutie krajského súdu je preto v tejto časti výroku nepreskúmateľné“.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.), postupujúc podľa predpisov účinných od 15. októbra 2008 (prechodné ustanovenie § 372p ods. 1 O.s.p.   k úpravám účinným od 15. októbra 2008 na základe zákona č. 384/2008 Z.z.), po zistení, že mimoriadne dovolanie bolo generálnym prokurátorom podané včas (§ 243g O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné.

 

Štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil, pokiaľ u nich nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 148 ods. 1 O.s.p.).

 

V citovanom ustanovení, tak isto ako aj v iných ustanoveniach upravujúcich náhradu trov konania, je obsiahnuté kritérium miery úspechu v konaní (porovnaj napr. III. ÚS 53/06). V konaní, v ktorom vo vzťahu medzi účastníkmi konania prichádza do úvahy náhrada trov konania, má štát podľa citovaného ustanovenia právo na náhradu trov konania len proti tomu účastníkovi konania, ktorého by podľa výsledku konania postihovala povinnosť na náhradu trov konania druhému účastníkovi. Ak teda citované ustanovenie výslovne ustanovuje právo štátu na náhradu trov konania v súvislosti s výsledkom konania, znamená to, že účastníkovi, u ktorého nie sú predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov, možno uložiť povinnosť nahradiť takéto trovy len v tom prípade, keď v konaní nemal vo veci úspech alebo mal úspech len čiastočný. Je preto vylúčené, aby súd zaviazal celkom úspešného účastníka sporu zaplatiť štátu, a to čo i len sčasti, náhradu trov, ktoré platil. Pokiaľ by súd dospel k záveru, že by nebolo spravodlivé zaviazať neúspešného účastníka k úplnej náhrade štátom zálohovaných trov, nič by mu nebránilo, aby štátu, aplikujúc na vec ustanovenie § 150 O.s.p., nepriznal náhradu takých trov.

 

Súdy nižších stupňov, napriek tomu, že v odôvodneniach svojich rozhodnutí konštatovali plný úspech odporcov 3/ a 4/ vo veci samej, zaviazali ich na náhradu trov štátu v takom istom rozsahu, ako navrhovateľov 1/ až 4/, ktorí voči nim nemali žiadny úspech.

 

Vychádzajúc z uvedeného dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších stupňov v ich napadnutých častiach nie sú správne. Rozhodnutie odvolacieho súdu pritom vychádza z nesprávneho výkladu ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. a rozhodnutie súdu prvého stupňa je navyše nepreskúmateľné (porovnaj R 111/1998). Výroky o náhrade trov štátu súd prvého stupňa odôvodnil iba uvedením ustanovenia § 148 ods. 1 O.s.p. Žiadne iné odôvodnenie postupu súdu prvého stupňa v jeho rozhodnutí, týkajúce sa zaviazania odporcov 3/ a 4/ na náhradu trov konania štátu, obsiahnuté nie je. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nemožno zistiť, aké úvahy ho v otázke trov konania viedli k rozhodnutiu.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozhodnutie odvolacieho súdu, a pre tie isté vady, a tiež z dôvodu tzv. inej vady, aj rozhodnutie súdu prvého stupňa v častiach o povinnosti odporcov 3/ a 4/ zaplatiť spoločne a nerozdielne náhradu trov štátu zrušil (§ 243b ods. 2 a 3 O.s.p. v spojení s § 243i ods. 2 O.s.p.) a vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie s tým, že právny názor vyslovený v tomto rozhodnutí je preň záväzný.




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 10. decembra 2008 sp.zn. 5 MCdo 18/2007