Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 4 Cdo 361/2012
Zo dňa: 27.01.2015
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Oblasť právnej úpravy:
  • Občianske právo
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme.

Okresný súd Piešťany rozsudkom z 24. júna 2010 č. k. 7C 449/2008-157 určil, že žalobcovia 1/ a 2/ sú bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území X zapísanej na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X – záhrada vo výmere 505 m². V odôvodnení poukázal na § 127, § 128, § 130, § 199 a § 200 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991) a § 872 ods. 4, 5 a 6, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1 a § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992) a tiež na výsledky vykonaného dokazovania, ktoré preukázali, že žalobca 1/ a X uzatvorili 8. apríla 1975 ústnu dohodu o prevode polovice pozemku. Vzhľadom na to, že žalobcovia od uvedeného dňa nehnuteľnosť užívali v dobrej viere, že sú jej vlastníkmi, pričom ich užívanie nebolo nikým rušené, nadobudli ju dňom 8. apríla 1985 do vlastníctva právnym titulom vydržania.

Krajský súd v Trnave na odvolanie žalovaných rozsudkom z 27. septembra 2011 sp. zn. 10 Co 295/2010 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej vyhovujúcej časti vo veci samej zmenil tak, že žalobu zamietol. Zmenu prvostupňového rozhodnutia odôvodnil tým, že v danom prípade bola uzatvorená ústna kúpna zmluva o prevode nehnuteľnosti napriek tomu, že Občiansky zákonník v § 46 ods. 1 a § 40 ods. 1 vyžadoval pre takúto zmluvu písomnú formu pod sankciou jej neplatnosti. Uvedené ustanovenie je pritom jasné a nepripúšťa možnosť iného výkladu. Účastníci tejto kúpnej zmluvy sa teda dopustili omylu, ku ktorému by nedošlo pri zachovaní obvyklej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti daného prípadu od každého požadovať. Dopustili sa teda neospravedlniteľného právneho omylu, ktorý je relevantný z hľadiska nadobudnutia vlastníctva vydržaním. Vzhľadom na to nemohli byť kupujúci dobromyseľní v tom, že sú vlastníkmi prevádzanej nehnuteľnosti.

Proti zmeňujúcemu výroku uvedeného rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalobcovia 1/ a 2/. Žiadali napadnutý výrok zrušiť a vec v rozsahu zrušenia vrátiť odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Uviedli, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci [§ 241 ods. 2 písm. c) O. s. p.]). Poukázali na to, že § 132a ods. 1 Občianskeho zákonníka (účinný od 1. apríla 1983 do 31. decembra 1991), § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení od 1. januára 1992) a ani § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom od 1. januára 1992) žiadnym spôsobom nekonkretizujú tzv. nadobúdací titul, nevyhnutný pre vydržanie. Občiansky zákonník len stanovuje, že vlastníkom sa stáva ten, kto je so zreteľom na „všetky okolnosti“ držiteľom dobromyseľným v tom, že mu vec patrí. „Ústna dohoda“ zúčastnených strán je len zdanlivo nejasný pojem. Slovná dohoda, rovnako ako každá iná dohoda alebo zmluva spočíva v ponuke, jej prijatí a dohode o jej cene alebo protiplnení, ak nejde o plnenie bezodplatné. Ak je vôľa a úmysel účastníkov ústnej dohody jasný a smerujúci k prevodu vlastníctva určitej veci, tak niet dôvodu, aby takáto dohoda nebola považovaná za nadobúdací titul. Oprávnená držba je predovšetkým výsledkom vzťahu medzi osobou, ktorá sa svojho vlastníckeho a dispozičného práva k určitej veci natrvalo vzdáva v prospech inej osoby za okolností, z ktorých možno objektívne usúdiť, že toto právo už nepatrí vlastníkovi, ale držiteľovi. A ak k takejto kvalite držby pribudne čas (desať rokov, pokiaľ ide o nehnuteľnosť), stáva sa takýto držiteľ veci zo zákona jej vlastníkom.

Žalovaní 1/ a 2/ žiadali nedôvodné dovolanie zamietnuť a priznať im náhradu trov dovolacieho konania.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.) zastúpení advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v rozsahu podľa § 242 ods. 1 a 2 O. s. p. a dospel k záveru, že dovolanie nie je dôvodné.

Dovolatelia tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, uplatnili dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav. Dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

So zreteľom na skutkové a právne okolnosti, ktoré viedli k podaniu žaloby, ako aj s prihliadnutím na vyjadrenia žalobcov, obranu žalovaných, obsah rozhodnutia odvolacieho súdu a podstatu dovolacej argumentácie treba za ťažisko dovolacieho konania považovať riešenie otázky, či boli splnené predpoklady pre vydržanie vlastníctva nehnuteľnosti žalobcami.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu žalobcov do držby pozemku (v roku 1975) nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., ktorá nadobudla účinnosť 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania (napríklad nebolo možné vydržať vlastnícke právo k pozemkom). Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. účinnou od 1. januára 1992 boli tieto obmedzenia odstránené. Predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastníctvo pozemku vydržaním.

Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Okolnosti, ktoré nasvedčujú v prospech záveru o existencii dobrej viery sú okolnosti týkajúce sa tiež právneho dôvodu nadobudnutia (titulu). Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, treba posudzovať nielen zo subjektívnych predstáv držiteľa, ale i z objektívnych hľadísk viažucich sa k právnemu dôvodu (titulu), z ktorého sa odvodzuje vznik práva. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti, sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo. Tento titul nemusí byť vždy daný. Postačí, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že tu taký titul je. Nie je vylúčené, aby k vydržaniu vlastníckeho práva došlo na základe putatívneho právneho titulu. Je ale potrebné posúdiť, či držiteľ pri bežnej opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu prejednávaného prípadu po každom vyžadovať, nemal po vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Na účely prejednávanej veci treba osobitne zdôrazniť, že omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti alebo nedokonalej znalosti celkom jednoznačného a zrozumiteľného ustanovenia zákona je právny omyl neospravedlniteľný (pozri aj ďalšie rozhodnutia najvyššieho súdu, napríklad sp. zn. 3 Cdo 97/2009, 4 Cdo 283/2009, 5 Cdo 30/2010, 3 MCdo 7/2010, 3 MCdo 8/2010 a 6 MCdo 5/2010). Neznalosť jasného, zrozumiteľného a nesporného ustanovenia zákona neospravedlňuje – pri zachovaní obvyklej opatrnosti sa totiž predpokladá, že každý sa oboznámi so zákonnou úpravou právneho úkonu, ktorý má v úmysle urobiť.

Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať na všetky právne skutočnosti, ktoré majú za následok nadobudnutie veci alebo práva, ktorá je predmetom držby, teda aj na existenciu platnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti. Pokiaľ niekto vstúpil do držby nehnuteľnosti po 1. apríli 1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola uzatvorená v písomnej forme, nemôže byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 49/2010). Na základe ústnej zmluvy o jej prevode nemôže byť vzhľadom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom veci, i keď je subjektívne presvedčený, že takáto zmluva na originálne nadobudnutie vlastníckeho práva postačuje. Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (pozri rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 137/2011).

V preskúmavanej veci žalobcovia nepreukázali, že so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľní, predovšetkým nepreukázali riadny vstup do držby. Samotné dlhodobé užívanie nehnuteľnosti, ani ich nerušené užívanie pre dobromyseľnosť nepostačuje.

Odvolací súd preto správne uzavrel, že žalobcovia nesplnili jeden zo zákonných predpokladov vydržania – dobromyseľnosť držby.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že rozsudok odvolacieho súdu nespočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Vzhľadom na to, že neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O. s. p., ktoré by mali za následok nesprávnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu, najvyšší súd dovolanie žalobcov zamietol (§ 243b ods. 1 O. s. p.).




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. januára 2015 sp. zn. 4 Cdo 361/2012