Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 283/2009


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 4 Cdo 283/2009
Zo dňa: 27.10.2010
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Oblasť právnej úpravy:
  • Občianske právo
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



Oprávneným držiteľom nehnuteľnosti, ktorý je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že je jej vlastníkom, nemôže byť ten, kto do jej držby vstúpil za účinnosti Občianskeho zákonníka v znení do 31. decembra 1991 na základe zmluvy o prevode nehnuteľnosti, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom v zmysle zákona č. 95/1963 Zb. o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom (notársky poriadok).

Žalobou podanou na Okresnom súde Žilina 7. apríla 2003 (po pripustení jej rozšírenia v priebehu konania) sa žalobcovia domáhali voči žalovaným určenia, že do dedičstva po poručiteľovi X (ďalej len „poručiteľ“), zomrelom 9. mája 2002, patria pozemky v bezpodielovom spoluvlastníctve poručiteľa a žalobkyne 1/, zapísané v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie X na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X – orná pôda vo výmere 1 091m² na liste vlastníctva č. X ako parcela č. X – orná pôda vo výmere 224 m² (ďalej len „pozemky“). V žalobe uviedli, že pozemky nadobudli poručiteľ (právny predchodca žalobcov) s manželkou (žalobkyňou 1/) na základe kúpnej zmluvy z 29. júla 1971 s X, ktorou im menovaný odpredal reálne oddelenú časť pôvodnej pozemnoknižnej parcely č. X. zapísanej v pozemkovej knihe pre katastrálne územie X vo vložke č. X. Od uzavretia kúpnej zmluvy užívali pozemky dobromyseľne a nerušene ako vlastné a vydržaním ku dňu účinnosti novely Občianskeho zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb.), vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb., t. j. k 1. januáru 1992, nadobudli k nim vlastnícke právo.

Okresný súd Žilina rozsudkom zo 16. augusta 2006 č. k. 2 C 84/2003-234 žalobu zamietol a rozhodol aj o trovách konania. Zamietnutie žaloby odôvodnil tým, že nebola preukázaná dobromyseľnosť poručiteľa a žalobkyne 1/ ako jeden zo základných predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Poukázal pritom na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, podľa ktorých žalobcami predložená listina nemala všetky náležitosti riadnej kúpnej zmluvy, nebola registrovaná a k predaju nebol daný ani súhlas príslušného národného výboru.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací na odvolanie žalobcov rozsudkom z 12. februára 2009 sp. zn. 10 Co 34/2007 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že určil, že pozemky boli ku dňu smrti X v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobkyne 1/ a jej manžela X. Účastníkom nepriznal náhrada trov konania. Na rozdiel od súdu prvého stupňa dospel k záveru, že poručiteľ a žalobkyňa 1/ splnili podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním k pozemkom k 1. januáru 1992, keďže bola preukázaná ich oprávnená, dlhodobá a nepretržitá držba od roku 1971. Aj keď kúpna zmluva nebola právne perfektná, bola skutočnosťou, od ktorej mohla byť odvodzovaná oprávnená držba. Pritom pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nebola potrebná registrácia tejto zmluvy. Poukázal aj na ustanovenie § 130 ods. 1 veta druhá Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podali dovolanie žalovaní 1/ a 2/. Žiadali, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnili nesprávnym právnym posúdením veci. Namietali najmä nesprávnosť právneho záveru, že pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nie je potrebné, aby zmluva, od ktorej sa odvíja dobromyseľnosť držiteľa a jeho presvedčenie, že mu vec patrí, bola registrovaná štátnym notárstvom.

Žalobcovia vo vyjadrení k dovolaniu navrhli tento mimoriadny opravný prostriedok ako nedôvodný zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané proti právoplatnému rozsudku odvolacieho súdu oprávnenými osobami (účastníkmi konania) v zákonnej lehote (§ 240 ods. 1 O. s. p.) a že ide o rozsudok, proti ktorému je prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.), bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), preskúmal rozsudok odvolacieho súdu a dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

V zmysle ustanovenia § 241 ods. 2 O. s. p. možno dovolanie odôvodniť len niektorým alebo niektorými z dôvodov taxatívne v ňom určených. Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, že dovolatelia uplatnili dovolacie dôvody podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c/ O. s. p., t. j. že konanie pred odvolacím súdom bolo postihnuté tzv. inou vadou, a že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, ku ktorému môže dôjsť buď použitím iného právneho predpisu, než ktorý mal byť správne použitý, alebo síce aplikáciou správneho právneho predpisu, ale jeho nesprávnym výkladom, alebo nesprávnou aplikáciou správneho právneho predpisu na zistený skutkový stav.

V prejednávanej veci bolo zo skutkového hľadiska zistené, že poručiteľ (právny predchodca žalobcov) a žalobkyňa 1/ sa ujali držby pozemkov v roku 1971 na základe písomne uzavretej zmluvy, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom.

Občiansky zákonník v znení platnom v čase vstupu poručiteľa a žalobkyne do držby pozemkov nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb., účinnou od 1. apríla 1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zákonom č. 509/1991 Zb. (účinnou od 1. januára 1992) boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 1. januárom 1992. Ak držiteľ pozemku (t. j. ten, kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 1. januáru 1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu desať rokov, a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.

Aj keď odvolací súd v preskúmavanej veci správne právne posúdil dôsledky zmeny právnej úpravy v otázke možnosti nadobudnutia vlastníckeho práva k pozemku vydržaním k 1. januáru 1992, predsa len s jeho právnym záverom o splnení jedného zo základných predpokladov vydržania (dobromyseľnej držby), sa nemožno stotožniť.

Podľa § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb (§ 125 Občianskeho zákonníka). Podľa § 129 ods. 1 Občianskeho zákonníka držiteľom je ten, kto s vecou nakladá ako s vlastnou alebo kto vykonáva právo pre seba. Podľa § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu vec alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Citované ustanovenie § 134 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka upravuje vydržanie ako osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva. Ide o nadobudnutie vlastníckeho práva na základe inej skutočnosti ustanovenej zákonom. Vydržanie vlastníckeho práva je jeho nadobudnutie v dôsledku kvalifikovanej držby veci, vykonávanej po zákonom stanovenú dobu. Funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť) je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. V prípade, že zmluva je neplatná pre vadu, o ktorej nemohol nadobúdateľ pri zachovaní obvyklej opatrnosti vedieť, alebo ak tu výnimočne „nadobúdací“ titul vôbec nie je a nadobúdateľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že tu takýto titul je, stane sa nadobúdateľ veci jej oprávneným držiteľom a pri splnení ďalších podmienok ju vydrží. Účelom vydržania je uviesť do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym.

Okrem spôsobilého predmetu vydržania a spôsobilého subjektu vydržania základnými predpokladmi vydržania sú oprávnená držba a nepretržitosť tejto oprávnenej držby počas celej zákonom ustanovenej doby.

V zmysle § 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 Občianskeho zákonníka oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Dobromyseľnosť teda znamená, že držiteľ je vo veci existencie svojho práva v omyle. Posúdenie, či držiteľ je alebo nie je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne, a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) účastníka, a treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať nemal, resp. nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný. Ospravedlniteľný je omyl, ku ktorému došlo napriek tomu, že mýliaci sa postupoval s obvyklou mierou opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu od každého požadovať. Omyl môže byť nielen skutkový, ale aj právny. Právny omyl spočíva v neznalosti alebo v neúplnej znalosti všeobecne záväzných právnych predpisov a z toho vyplývajúceho nesprávneho posúdenia právnych dôsledkov právnych skutočností. Vzhľadom na všeobecne uznávanú zásadu ignorantia iuris non excusat (neznalosť zákona neospravedlňuje) nie je neospravedlniteľný právny omyl držiteľa vychádzajúci z neznalosti jednoznačne formulovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka platného v dobe, kedy sa držiteľ ujal držby. Len výnimočne možno takýto omyl ospravedlniť, a to v prípadoch, keď znenie zákona je nejasné a pripúšťa rôzny výklad.

Pokiaľ v preskúmavanej veci sa poručiteľ a žalobkyňa 1/ ujali v roku 1971 držby pozemkov na základe zmluvy o ich prevode, ktorá nebola registrovaná štátnym notárstvom, hoci zákon takúto registráciu vyžadoval, nemohli byť so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že sú ich vlastníkmi, aj keď subjektívne mohli byť o svojom vlastníctve presvedčení. Požiadavku, aby zmluvy o prevode vlastníctva k nehnuteľnej veci boli registrované štátnym notárstvom, bola v Občianskom zákonníku upravená celkom jasne. Jednoznačne bola vymedzená v ustanovení § 134 ods. 2 (v znení platnom do 31. decembra 1991) tak, že „ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, pričom na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva“.

Vzhľadom na uvedené najvyšší súd rozsudok odvolacieho súdu zrušil [v zmysle § 242 ods. 2 písm. c) O. s. p.] vo vzťahu ku všetkým žalovaným) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 1 O. s. p. a contrario). V ďalšom konaní je právny názor najvyššieho súdu záväzný (§ 243d ods. 1 veta druhá O. s. p.).




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. októbra 2010 sp. zn. 4 Cdo 283/2009