Naspäť na výsledky hľadania

NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 2 Tdo 35/2014 z 8. júla 2014


Súd: Najvyšší súd Slovenskej republiky
Spisová značka: 2 Tdo 35/2014
Zo dňa: 08.07.2014
Typ rozhodnutia: Uznesenie
Väzby na predpisy Zbierky zákonov SR:



I. Pri trestnom čine podľa § 172 Tr. zák. je čin spáchaný na osobe, ak páchateľ omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor zabezpečil niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1 písm. a/ až c/ tohto ustanovenia (napr. doviezol, kúpil, zadovážil alebo predal) od inej osoby alebo inej osobe, na jej vlastné použitie alebo na ďalšiu distribúciu a ktorá teda nie je poškodeným. Od tohto sa potom odvíja posúdenie znaku „na chránenej osobe“ v zmysle § 139 ods. 1, a § 172 ods. 2 písm. d/ Tr. zák. a „na viacerých osobách“ v zmysle § 138 ods. 1 písm. j/ a § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

II. Priznanie obvineného je podmienkou začatia konania o dohode o vine a treste (§ 232 ods. 1 Tr. por.); priznaniu však musí v zmysle označeného ustanovenia zodpovedať aj celková dôkazná situácia. V tomto konaní je teda predbežný záver o vine len východiskom pre uzavretie dohody o vine a treste. Ak ku konaniu o dohode o vine a treste nedôjde alebo ak v jeho rámci nedôjde k uzavretiu dohody o vine a treste (§ 232 ods. 9 Tr. por.), pôvodné priznanie obvineného je použiteľné ako podklad pre rozhodovanie prokurátora a súdu. Dôkazná nepoužiteľnosť priznania obvineného učineného v konaní o dohode o vine a treste (§ 331 ods. 1 písm. b/, ods. 4, § 333 ods. 4 Tr. por.) sa netýka procesne relevantného priznania, ku ktorému došlo mimo dohodovacieho konania.

III. Na priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu ako na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. môže súd prihliadnuť, ak sa priznanie týka všetkých skutkových okolnosti, ktoré sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie, vrátane okolností, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby.

Napadnutým uznesením Krajský súd v Žiline (ďalej len krajský súd) podľa § 319 Tr. por. zamietol odvolania obžalovaných J.P., J.S. a prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín (ďalej len okresný súd) zo 17. októbra 2013, sp. zn. 9T/36/2013.

 

Rozsudkom okresného súdu boli obžalovaní J.P. a J.S. uznaní za vinných zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c/, d/, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., s poukazom na § 138 písm. b/, j/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:

 

obžalovaný J.P.

v období od jari 2012 do 11.12.2012 si zaobstarával neznámym spôsobom pervitín, ktorý následne na rôznych miestach v okrese Dolný Kubín predával iným osobám, uschovával ho dočasne na rôznych miestach, odovzdával ho iným osobám za účelom dočasnej úschovy alebo za účelom jeho predaja konečnému užívateľovi,  

 

obžalovaný J.S.

v období od leta 2012 do 11.12.2012 zabezpečoval marihuanu a pervitín pre seba aj pre iných konečných užívateľov, ktorým marihuanu a pervitín opakovane predával,

 

pričom v zmysle zákona č. 139/1998 Z.z. v platnom znení je rastlina rodu Cannabis (konopa) zaradená do I. skupiny omamných látok, THC zaradený do I. skupiny psychotropných látok, metamfetamín zaradený do II. skupiny psychotropných látok.

 

Za to okresný súd obžalovanému J.P. podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 2 Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad vo výmere 2 roky.

 

Obžalovanému J.S. za tento obzvlášť závažný zločin podľa § 172 ods. 2 Tr. zák., v spojení s § 38 ods. 3 Tr. zák., § 36 písm. n/ Tr. zák. uložil trest odňatia slobody vo výmere 11 rokov, na výkon ktorého obžalovaného podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia. Podľa § 76 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil ochranný dohľad vo výmere 2 roky.

 

Proti uzneseniu krajského súdu podal dovolanie obvinený J.P. písomným podaním obhajcu, doručeným okresnému súdu 13. februára 2014 a matka obvineného J.S. s jeho výslovným písomným súhlasom (§ 369 ods. 5 Tr. por.), a to písomným podaním obhajcu, doručeným okresnému súdu 24. apríla 2014.

 

Ako právny dôvod dovolania označil obvinený P. dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i/ a písm. h/ Tr. por. (nesprávna právna kvalifikácia a uloženie trestu mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby). Obvinený S. uplatnil okrem tých istých dôvodov aj dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. (porušenie práva na obhajobu zásadným spôsobom).

 

Vecne (§ 374 ods. 1 Tr. por.) namietajú obvinení okolnosti, obsahovo popísané v nasledujúcej časti tohto odôvodnenia, ktorá sa aj s uplatnenými námietkami vysporiadava.

 

Prokurátor navrhol obe dovolania zamietnuť.

 

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len najvyšší súd) vec preskúmal a zistil, že nie je dôvod na odmietnutie dovolania z formálnych dôvodov (§ 371 ods. 1 písm. a/, b/, alebo d/ až f/ Tr. por.). Zároveň však zistil, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 (ods. 1) Tr. por., a to u žiadneho z oboch podaných dovolaní.

 

Konkrétne zistil nasledovné:

 

A/ dovolanie obvineného J.P.

 

- ku kvalifikačnému znaku spáchania činu na viacerých osobách v zmysle § 172 ods. 2 písm. c/, § 138 písm. j/, § 127 ods. 12 Tr. zák. (ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby) – dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.

 

Obvinený namieta, že taká okolnosť nebola z vykonaných dôkazov dostatočne preukázaná, čo v konečnom dôsledku odôvodňuje iný právny záver, než ku ktorému dospel súd. To dopĺňa dôkazno-hodnotiacim rozborom svedeckých výpovedí.        

 

Ako je v § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. výslovne ustanovené, správnosť a úplnosť zisteného skutku dovolací súd nemôže skúmať a meniť. Chybu právnej kvalifikácie teda nemožno pri dovolaní konštatovať na základe odlišných skutkových zistení, ku ktorým dovolateľ dospieva hodnotením dôkazov, ktoré odporuje hodnoteniu dôkazov súdom prvého stupňa, resp. odvolacím súdom.

 

Práve o taký prípad ide a obvinený nespochybňuje právnu kvalifikáciu zodpovedajúcu skutku uvedenému v rozsudku okresného súdu, ale tvrdí nedokázanie skutkových okolností, podmieňujúcich kvalifikáciu činu (aj) ako činu spáchaného na viacerých osobách, teda kvalifikáciu aj v zmysle odseku 2 písm. c/ § 172 Tr. zák.

 

Skutok uvedený v odsudzujúcom rozsudku spáchaniu činu na viacerých osobách zodpovedá. Troma (teda viacerými) osobami sú obžalovaní S., J. Ch. a L. R., ktorým obvinený odovzdal drogu, aby ju dočasne prechovávali na účel ďalšej distribúcie alebo im ju predal na účel konečnej spotreby.

 

K tomu je potrebné uviesť nasledovné:

 

Pri trestnom čine podľa § 172 Tr. zák. je čin spáchaný na osobe, ak páchateľ omamnú látku, psychotropnú látku, jed alebo prekurzor zabezpečil niektorým zo spôsobov uvedených v odseku 1 písm. a/ až c/ tohto ustanovenia (napr. doviezol, kúpil, zadovážil alebo predal) od dotknutej osoby alebo dotknutej osobe, na jej vlastné použitie alebo na ďalšiu distribúciu, a ktorá teda nie je poškodeným (to neplatí, ak ide o spolupáchateľa trestného činu). Od toho sa potom odvíja posúdenie znaku „na chránenej osobe“ v zmysle §§ 127 ods. 12, 138 písm. j/, 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. a „na chránenej osobe“ v zmysle § 172 ods. 2 písm. d/ Tr. zák.

- ku kvalifikačnému znaku páchania činu po dlhší čas v zmysle § 172 ods. 2 písm. c/, § 138 písm. b/ Tr. zák. (ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby) – dôvod dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por.)

 

Obvinený namieta, že z rozsudku okresného súdu vyplýva, že on sám bol konzumentom drogy a že teda v zmysle rozsudku Krajského súdu v Trenčíne z 19. novembra 2009 sp. zn. 23To/121/2009 sa v takom prípade obdobie na posúdenie páchania trestného činu po dlhší čas (§ 138 písm. b/ Tr. zák.) chápe minimálne ako obdobie jedného roka (teda ako uvádza toto rozhodnutie: doba páchania trestného činu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 2 písm. c/ Tr. zák. obvineným, ktorý je sám závislým užívateľom drogy, nepresahujúca jeden rok, spravidla nemôže byť považovaná za závažnejší spôsob konania v dôsledku páchania trestného činu po dlhší čas v zmysle § 138 písm. b/ Tr. zák., pretože neprekračuje obvyklú dobu páchania takéhoto činu závislou osobou).

 

Doba páchania činu je v rozsudku vymedzená obdobím od jari 2012 do 11. decembra 2012 (dovolateľ namieta aj dôkazný podklad takého vymedzenia, ako však už bolo uvedené, správnosť a úplnosť zisteného skutku nemôže dovolací súd skúmať a meniť).

 

Námietka je rovnako nedôvodná.

 

Rozhodnutie, na ktoré obvinený poukazuje (publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 13/2012 – čiastka 1/2012) vo vyššie citovanej právnej vete používa pri určení minimálnej doby jedného roka, zodpovedajúcej znaku „po dlhší čas“, slovo „spravidla“.            

               

Toto rozhodnutie kvalifikovalo ním dotknutý čin podľa § 172 ods. 1 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. Išlo o situáciu, keď si páchateľ drogu pre vlastnú potrebu vyrobil a prechovával v množstve, ktoré presahuje množstvo zodpovedajúce prechovávaniu drogy pre vlastnú potrebu v zmysle § 135 ods. 2 Tr. zák.

 

Uvedené časové kritérium teda neplatí pre aktuálne posudzovaný prípad predaja pervitínu rôznym osobám, a to bez ohľadu na okolnosť, či obvinený popri činnosti „dealera“ drogu aj sám užíval (čo je u tejto kategórie osôb bežné).

 

Obdobie vymedzené vo výroku rozsudku okresného súdu za popísaných okolností zodpovedá pojmovému znaku „po dlhší čas“ v zmysle § 138 písm. b/ Tr. zák. a je teda závažnejším spôsobom konania. V podrobnostiach možno odkázať na odôvodnenie rozhodnutí okresného a krajského súdu.

 

- okolnosť, že súd pri rozhodovaní o vine poukázal aj na priznanie J.P. v prípravnom konaní – dôvod dovolania nie je priamo označený, v záverečnej časti textu dovolania sú uvedené dôvody podľa § 371 ods. 1 písm. i/, h/ Tr. por.

 

Námietka vychádza z premisy, že obvinený sa priznal, aby svojím priznaním vytvoril len možnosť pre následné konanie o dohode o vine a treste, nakoľko priznanie sa obvineného je podmienkou takého konania v zmysle § 232 ods. 1 Tr. por.

 

Ďalej dovolateľ poukazuje na znenie ustanovenia § 333 ods. 4 Tr. por., podľa ktorého ak súd dohodu o vine a treste odmietne podľa § 331 ods. 4 a po podaní obžaloby sa koná hlavné pojednávanie, priznanie spáchania skutku obvineným v konaní o dohode o vine a treste nemožno na hlavnom pojednávaní použiť ako dôkaz.

 

K tomu obvinený ďalej uvádza:

 

„Vzhľadom na to, že samotný zákon umožňuje začatie tohto konania aj na podnet obvineného, potom bez priznania spáchaniu skutku ešte pred samotným konaním s úmyslom dospieť k dohode s prokurátorom by bolo zo strany obvineného nemožné a neuskutočniteľné. Kvôli tomu nie je možné tak striktne oddeľovať štádium pred samotným začatím konania o dohode o vine a treste so samotným konaním o dohode o vine a treste. Okrem toho, ani zo strany prokurátora bez predchádzajúceho priznania obvineného ku skutku kladeného mu za vinu, respektíve bez vyjadrenia súhlasu s takýmto konaním, by prokurátor nezačal toto konanie. Pritom podstata konania pred začiatkom je každému obvinenému viac menej známa, že v prípade ak dôjde aj v samotnom konaní o dohode a o vine a treste k priznaniu ku skutku (a nie len pred ním) bude mať šancu na uloženie miernejšieho trestu. Čiže tieto dve štádia sa navzájom dopĺňajú a nie je ich možné tak striktne oddeľovať ako to spravil Krajský súd v Žiline. V opačnom prípade, by obvinený nemal možnosť, aby s ním prokurátor uzavrel dohodu o vine a treste a teda samotné priznanie ku spáchanému skutku za účelom dosiahnutia dohody o vine nemôže byť pre obvineného príťažou.“

 

Odôvodnenie rozsudku okresného súdu reflektuje na dotknutú okolnosť v konštatačnej časti dvakrát, a to nasledovne:

 

„Obžalovaný P. na hlavnom pojednávaní (č.l. 1258) vypovedal zhodne ako v prípravnom konaní (č.l. 186, 1152, 1187 a na č.l. 16 spisu č. 0Tp/11/2012), s výnimkou výpovede zo dňa 09.04.2013, kedy sa k spáchaniu vyšetrovaného skutku v celom rozsahu priznal a jeho spáchanie oľutoval (č.l. 1112).“

 

„Dňa 14.03.2013 obžalovaný P. odmietol vypovedať (č.l. 191).

 

Vzápätí, dňa 09.04.2013 obžalovaný v prítomnosti svojho obhajcu uviedol, že vzhľadom k dôkaznej situácii vyhlasuje, že to, čo mu je kladené za vinu, je pravda a ľutuje svoje konanie. Doterajší pobyt vo väzbe je pre neho dostatočným ponaučením, aby sa v budúcnosti už vyhýbal páchaniu trestnej činnosti (č.l. 1112).

 

Po oznámení prísnejšej právnej kvalifikácie jeho konania (č.l. 1136) však už obžalovaný tvrdil, že svoje predchádzajúce vyhlásenie o priznaní a ľútosti stíhaného skutku urobil s nádejou, že prokurátor bude konať o dohode o vine a treste pri pôvodnej právnej kvalifikácii (§ 172 ods. 1 Tr. zák.). Keďže sa mu však už kladie za vinu spáchanie zločinu v zmysle § 172 ods. 2 Tr. zák., tak z tohto sa on cíti byť nevinný, pretože nikoho k ničomu násilím nenútil, tento čin nespáchal na viacerých osobách a túto činnosť nevykonával vo väčšom rozsahu (č.l. 1152).“

 

Pri hodnotení dôkazov potom okresný súd uvádza:

 

„Napokon nemožno prehliadať samotné priznanie sa obžalovaného P., ktorý po skončení vyšetrovania pri preštudovaní spisu priznal spáchanie trestnej činnosti, ktorá mu bola v tom čase kladená za vinu a ktorá bola právne kvalifikovaná „len“ podľa § 172 ods. 1 Tr. zák. a svoje konanie ľutoval (č.l. 1112). Po oznámení prísnejšej právnej kvalifikácie obžalovaný toto svoje priznanie „odvolal“ tvrdiac, že tak učinil v snahe dosiahnuť svoje prepustenie z väzby na slobodu. Tu súd poznamenáva, že každý obžalovaný má právo brániť sa spôsobom, ktorý uzná za vhodný, vrátane lživých vyjadrení. Je však vysoko nepravdepodobné, aby sa osoba, ktorá je nevinná, priznala k spáchaniu zločinu, za ktorý jej v tom čase hrozil trest odňatia slobody v rozpätí 4 – 10 rokov, len preto, aby dosiahla svoje prepustenie z väzby. Okrem toho súd poukazuje na skutočnosť, že obžalovaný P. neodvolal svoje priznanie v celom rozsahu, ale len ohľadom naplnenia znakov prísnejšej právnej kvalifikácie (č.l. 1151).“

 

Krajský súd vo svojom uznesení k predmetnej okolnosti uvádza:

 

„Pokiaľ ide o odvolaciu námietku obžalovaného J. P., že jeho priznanie nemôže byť v danom prípade použité, pretože bolo učinené len v úmysle dosiahnuť dohodu o vine a treste a okresný súd v tomto smere porušil ustanovenie § 333 ods. 4 Tr. por., krajský súd len stručne uvádza, že uvedené tvrdenie obžalovaného z obsahu spisu nevyplýva. Ako bolo uvedené vyššie, obžalovaný J.P. sa k spáchanému skutku priznal pri preštudovaní spisu (č.l. 1112), a teda nešlo o situáciu predpokladanú v § 333 ods. 4 Tr. por., t.j. že sa priznal v konaní o dohode o vine a treste.“

 

Rozhodnutia teda pri skutkovom posúdení viny z priznania obvineného sčasti vychádzajú (rozhodnutie je na ňom sčasti založené), uplatnená námietka však nie je dôvodná.

 

Súdy oboch stupňov mohli brať pri rozhodovaní do úvahy ako dôkazný podklad aj priznanie sa obvineného, ku ktorému nedošlo v rámci konania o dohode o vine a treste.

 

Priznanie obvineného je podmienkou začatia konania o dohode o vine a treste (§ 232 ods. 1 Tr. por.), priznaniu však musí v zmysle naposledy označeného ustanovenia zodpovedať aj celková dôkazná situácia.

 

V dohodovacom konaní sa teda predbežný záver o vine len potvrdí ako východisko pre súčasné uzavretie dohody o treste.

 

Ak k dohodovaciemu konaniu nedôjde, alebo ak v jeho rámci nedôjde k uzavretiu dohody o vine a treste (§ 232 ods. 9 Tr. por.), pôvodné priznanie obvineného je použiteľné ako podklad pre rozhodovanie prokurátora a súdu.

 

Dôkazná nepoužiteľnosť priznania obvineného učineného v konaní o dohode o vine a treste (§ 333 ods. 4 Tr. por.) sa netýka procesne relevantného priznania, ku ktorému došlo mimo dohodovacieho konania.

 

Dotknutá dovolacia námietka by mohla byť v prípade jej vecnej dôvodnosti uplatnená podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. (použitie ako podkladu pre rozhodovanie dôkazu, ktorý v zmysle zákona na taký účel nemôže byť použitý). Ako však už bolo uvedené, námietka dôvodná nie je.

 

B/ Dovolanie obvineného J.S.

 

V tejto časti odôvodnenia uznesenia sa najvyšší súd vyrovnal s odvolacími námietkami obvineného, pokiaľ sa týkajú okolnosti v zmysle § 371 ods. 1 písm. c, písm. i/ Tr. por. konkrétne s domovou prehliadkou. obmedzením jeho osobnej slobody, výpoveďou svedka Ch., kvalifikáciou skutku aj s výrokom o treste.

 

V súvislosti s tvrdením tohto obvineného, že súdy neprihliadli na poľahčujúce okolnosti napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti a tiež priznania sa obvineného ku spáchaniu činu v rozsahu podľa § 171 Tr. zák. najvyšší súd uviedol:

 

Súd prihliadol na poľahčujúcu okolnosť napomáhania pri objasňovaní trestnej činnosti (§ 36 písm. n/ Tr. zák.) a na základe uvedeného upravil trestnú sadzbu znížením jej hornej hranice o jednu tretinu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. Okolnosťou zohľadnenia priznania sa obvineného (§ 36 písm. l/ Tr. zák.) sa teda z hľadiska uplatneného dovolacieho dôvodu nemá význam ďalej zaoberať. Skôr uvedená úprava sadzby v prospech obvineného (páchateľa) bola vykonaná a pričítanie v jeho prospech ďalšej poľahčujúcej okolnosti by teda jeho postavenie zásadne neovplyvnilo (dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i/ Tr. por. nemožno v dôsledku toho použiť, a to v zmysle § 371 ods. 5 Tr. por.).

 

K priznaniu musí navyše podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. kumulatívne pristúpiť aj úprimné oľutovanie spáchania činu.

 

Navyše, nestačí priznanie k spáchaniu činu „v rozsahu podľa § 171 Tr. zák.“, ako uvádza dovolateľ (teda vo vzťahu k podobe skutku, ktorá by vyvolávala miernejšiu právnu kvalifikáciu).

 

Na priznanie sa páchateľa k spáchaniu trestného činu ako na poľahčujúcu okolnosť podľa § 36 písm. l/ Tr. zák. môže súd prihliadnuť, ak sa priznanie týka všetkých skutkových okolností, ktoré sú kvalifikačným momentom súdom použitej právnej kvalifikácie, vrátane okolností, ktoré podmieňujú použitie vyššej trestnej sadzby.




NS SR Uznesenie Najvyššieho súdu SR , sp. zn. 2 Tdo 35/2014 z 8. júla 2014

Vyššie uvedeným uznesením najvyšší súd dovolania obvinených J.M. a J.S. proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline z 31.12.2013, sp. zn. 1 To 124/2013, podľa § 382 písm. c/ Tr. por. odmietol na neverejnom zasadnutí, lebo je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania.